adam j. pallo

Spolužiačka zo základnej školy ma prekvapila. Zo "škaredého" káčatka sa stala nejaká iná hydina omnoho viac odvážnejšia a vyzretejšia, ako sme si mnohí predstavovali. Čo si budeme zbytočne klamať. Selektujeme ľudí od materskej školy a ak vám niekto zostal v hlave zafixovaný ako najsprostejší človek z onej štvrtej, či piatej "B", budete ho za takého považovať, aj keď má 25, 45 či vydychuje posledné myšlienky na smrteľnej posteli. ´

Genetička neverila vlastným zmyslom, keď som jej vyrozprával celý príbeh jednej svadby s nešťastným koncom, a bez váhania vyhlásila, že je to najmúdrejšie dievča na svete.

"Je mi jedno, čo si myslíš, aj tak si myslíš zle, keby bola múdra, pochopila by to všetko omnoho skôr..."-

"Kedy skôr?" - skočila mi do reči.

"Skôr než to všetko vyústilo pred oltárom. Je pekné, že nakoniec zabránila predpokladanému rozvodu, ale, preboha, prečo čakala s tým až pred oltár? Zavoláš babku, dedka, strýkov, nabeháš sa pre svadobné šaty a to len pre to, aby si nakoniec povedala "nie"? "

Vraj to je všetko o tých dvoch slovíčkach, ktoré som asi ešte nepochopil, ale rozpisoval sa o nich. Je to o sile súzvuku tónov, ktoré vypustíte z úst hrdo a nadšene, alebo so suchom na mandliach a potichu, aby vás nik nepočul a vy ste si vsugerovali, že vás počuli všetci.

"Som pragmatista, ale bez ohľadu na všetky iné okolnosti, som celkom hrdá na tvoju spolužiačku už len z toho dôvodu, že ja osobne by som to nedokázala."

Strácali sme sa vo filozofii glgov pančovaného vína v bare, o ktorom nechcem nikdy v živote počuť a s velebením všetkých hrdinov, ktorí sa vzopreli svojmu osudu predpísanom niekým iným, som pozabudol na dôvod, pre ktorý som utekal späť do milovaného mesta.

"Mám konečne toho pravého." - odpovedala na moju otázku, z ktorej odpovede som mal padnúť na riť.

"To si mi mohla napísať aj v esemeske, vyhodil som prachy na cestu len preto, aby som počul to, čo počúvam častejšie ako Madonnu?"

Pre genetičku to bolo niečo výnimočné, ako pre každého, v ktorom sa udeje niečo chemicky divného, že podá nakoniec prehlásenie o nájdení toho pravého. Čo som si mal vtedy myslieť? Bol som v minulosti zaľúbený do obrazov, ktoré sa mrknutím oka, prešli okolo mojej postele a nepovedali jediné slovo o niečom "pravom", čo by malo byť láskou.

Vychádzalo to z postele a zo mňa a ja som tomu dával sľubný výraz budúcnosti s márnou odpoveďou na moju otázku, či je to "pravé" . Nebudem zbytočne používať metafory, keďže tomu slovu aj tak nerozumiem, a poviem rovno, že som začal žiarliť.

Dnes je pár rokov po tejto udalosti a ja si stále kladiem otázku, a možno už ani nie, či som žiarlil na to, že genetička si niekoho našla a mňa zo všetkého vynechala, alebo som to bolo všetko o tom, že ona niekoho má a ja nie. Neviem a nehľadám na to odpoveď, lebo moje majetnícke správanie prevyšuje moju výšku a váhu aj dnes.

"No tak to ti teda gratulujem. Som rád. ......." - chvíľka ticha - "kurva a čo som ja nejaká tvoja najlepšia kamarátka, aby si mi hovorila, že si našla toho pravého, nie som tvoja mladšia sestra, z ktorej si urobíš privátny denník. Na čo mi to hovoríš? Však mi to stačilo povedať v práci, mám nového frajera a hotovo. Povedz mi, čo ti mám teraz na to povedať?"

"Nechápem, či ti jeblo až teraz, alebo si bol jebnutý už predtým, len som to nevidela. " - začala sa dusiť cigaretovým dymom a pokračovala ďalej.

"Hovorím ti to preto, lebo som za desať rokov, čo som v Bratislave, nestrela človeka ako ty. Som jedináčik, dobre vieš, a nejak som si v tebe našla brata. Nie pre to, aby som bol môj denníček, ani nie pre to, aby som sa do teba zaľúbila, ale pre všetky ostatné veci, ktoré sú medzi sestrou a bratom a nehovor mi, že ty si sa do mňa zaľúbil, nie som slepá, preboha."

"Je to na mne až tak vidieť?"

"Nie, nie je, ale keď dovolíš cudziemu, aby ťa spoznal a začneš mu dôverovať, nemusíš mu o sebe nič prezrádzať, aj druhí majú oči a dovolíš im, aby videli viac ako sám chceš povedať."

Genetička niekedy dávno prekukla, že som viac orientovaný na teplé smery ako na ženské prednosti a to, o čom som si myslel, že je prejav jej viac ako priateľskej náklonnosti ku mne, bol nakoniec len pocit nájdeného súrodeneckého citu z jej strany, čo bola pre mňa správa, z ktorej som padol na riť prednostne pred správou o jej pravom chlapovi.

"Mám ti ďalej niečo vysvetľovať, aby som sa ti nehnusil alebo budeme pokračovať v tom, čo si označila za súrodenecký vzťah?"

"Nič mi nevysvetľuj, nechaj rozprávať mňa."

„Pravým chlapom“ myslela kamaráta slušáka. Vyletel zo svojej samovražednej cely plnej modelov vláčikov a na diskotéke v tom a v tom bare sa zoznámil s genetičkou. Vytancoval si u nej miesto v srdci a ten tanec trval niekoľko mesiacov.

Bol som rád, že došlo medzi nami k vysvetleniu si pojmov a dojmov a že slušák a genetička sú jeden v druhom, čo bol pre mňa výsledok piateho kolesa u vozu. Začal som sa im vyhýbať a nechal som to všetko na mobilnú komunikáciu, v ktorej som bol archivárom ich upevnňujúcej sa, preboha prečo to len musím napísať, lásky.

Neuzatvoril som sa do seba. Nemal som dôvod odcudziť sa svetu, no tie týždne samoty, počas ktorých som "preletoval" ponad hlasy všetkých ostatných mi vpadli vhod. Odpracoval som si svoje a po práci rýchlo utekal do Grishamových súdnych sporov.

Prečítal som všetky knihy, ktoré som si nakúpil na časy starých kolien a po večeroch som debatoval so spolubývajúcimi redaktormi z najobjektívnejších správ na Slovensku, aby som nakoniec dospel k záveru, že pojem objektívnosť dávno stratila svoj význam definovaný slovníkom cudzích slov.

Veď aj taká najsledovanejšia televízia musí z niečoho žiť a prečo by mala informovať svet o tom špatnom, čo urobil ten a ten mobilný operátor, banka alebo iná inštitúcia, ktorí vrážajú nekresťanské peniaze do reklám, ktoré pretrpíme pred siedmou hodinou večernou.

Zmenilo sa teda niečo od 89teho? Neviem to porovnať a podať objektívny záver, lebo som osemdesiate roky poväčšine preflákal v plienkach, no ak sa stratia z obrazovky reklamy o prenesených minútach a nadvianočných paušáloch, budem vedieť, že nejaký priebojný šéfredaktor dovolil odvysielať nepríjemnú správu o jednom z hlavných donoroch.

"Neviem, či som to správne pochopil, ale ak ty urobíš reportáž o tom, že Orange, dajme tomu protizákonne začne účtovať nejaké poplatky, neschvália ti to len kvôli tomu, že vám sype prachy do reklám?"

"Kde žiješ? Videl si niekedy nejakú protiorindžácku, tmobilácku reportáž?"

"Nepozerám správy. A pridal si mi ďalší dôvod, aby som to nezmenil."

Bola to ďalšia vec, ktorá ma rozhorčila, ale po piatich minútach som ju vypustil z hlavy, nepohnem s tým, tak načo nad tým rozmýšľať.

Dni uzamknuté vo svete hrdinov z kníh sa skončili príchodom jari. Prebúdzali sa staré kosti, myšlienky a zamrznuté sexuálne pudy začali prebíjať môj rozum, ktorý sa opäť presťahoval zo zimného sídla v hlave, do jarného kráľovstva medzi nohy.