adam j. pallo

Otrasy v genetičkinom živote som na pár týždňov odložil bokom. Bolo potrebné sa zaoberať podstatnejšími vecami. Vlasy a dlhy mi rástli a neviem vysvetliť stav, v ktorom som sa vtedy ocitol. Na koho som sa pozrel, tomu som dlhoval.

Mal som na výber. Buď vyhlásim bankrot a dostanem do zubov kedykoľvek vyjdem na ulicu von, alebo si nájdem lepšie platenú prácu, nech mám pocit hlavného pracovného pomeru a zbavoval sa bezúročných pôžičiek od tých, ktorí v podstate nepriamo podporovali moju lenivosť.

Prijateľnejšia pre moju osobu bola prvá možnosť, reálnejšie víťazstvo patrilo druhej. Dal som si pred oči životopis a podľa predností v ňom uvedených, snažil nájsť vhodnú prácu.

Ak je vašou prednosťou, podobne ako mojou, lenivosť, nehľadajte prácu na profesii ani iných stránkach. Za lenivosť dnes nikde dobre neplatia Ak ste v pokročilom štádiu lenivosti, že sa vám nechce klamať ľudí a štát a zarábať si nelegálnou činnosťou, potom už nehľadajte vôbec.

V niektorej rozprávke, alebo staršom filme, som počul hlášku "že makať sa musí..". Najhoršia veta, akú som kedy počul, a predsa sa jej podriadil.

Keď však už pracovať, tak nie rukami, keď nie rukami, tak ústami, keď už ústami, tak nie sex, ak nie sex, zostalo jedine. Operátor call centra v Orange.

Bolo niečo po tretej hodine v noci, keď som kurzorom klikol na "Poslať" a cez internetové káble a suportujúce zariadenia prenosu sa do Orange presunul môj životopis a žiadosť o prijatie do zamestnania.

Lenivosť dočasne utrpela porážku a ja menší infarkt. Nepýtajte sa prečo toľko vyvádzam kvôli práci. Lebo to omielam posledné dva roky, že mi tri sudičky nehovorili nad kolískou nič o tom, že budem musieť pracovať a teraz, keď im posielam reklamáciu za ich predpovede, odpoveďou mi je ich zdvihnutý prostredný prst.

V pôvodnej práci, kde som sa zoznámil s genetičkou a neskôr s maďarkou a alkoparťákom, som dávnejšie klesol na pozíciu brigádnik.

Na jednej strane to bola výhoda. Prišiel som do práce, kedy som chcel a chcel som málokedy, robil som bez stresu, lebo ak som niečo dosral, moja výhovorka bola dohoda o brigádnickej práci a ukazovanie prstom na interných zamestnancov.

Na druhej strane, keď som porovnal plat za hodiny "kedy sa mi chcelo" a moje životné náklady, mohol byť z toho námet pre film "Sedem rokov v debete."

"Zobrali ma do Orange." - povedal som vulgaristke, s ktorou sme si vyšli na obed, skoro jej posledný.

Zabehol jej kus rezňa.

"Nebuď pažravá. Jedz pomaly. Daj si hore ruky." - snažil som sa ju usmerniť, aby jej oči nesmerovali so žiadosťou o pomoc na mňa.

"Ja ťa zabijem touto vidličkou, kurva, najskôr za to, že by si ma nechal udusiť a potom, keby ťa prebrali za to, že vymýšľaš pičoviny. Neser ma, krista, nakopem ťa do riti tak, že budú za teba dýchať prístroje." - zdvihnutie rúk pomohlo a vrátilo ju do predchádzajúceho neľútostného dirigovania.

Nasledoval veľmi dlhý monológ, ktorý skrátim do pár viet, vynechám vulgarizmy a spojenie "ty si sprostý", ktoré si môžete dodať za každé druhé slovo:

"...si si vôbec vedomý, že máš za sebou len tak odfláknutých päť rokov vysokej, bez ničoho... však ty si asi jediný debil na Slovensku, ktorý sa vzdal školy bez toho, aby ho vyhodili, pred štátnicami, však to neurobí zdravý človek..ty nie si zdravý, ja fakt nechápem, nechápem, že sa vôbec s takým vysratým človekom bavím..keby ťa dokážem znenávidieť, ach bože, nejaký liek na to...nehovor na mňa, nevysvetľuj, z teba by bol na hovno právnik, nevieš sa ani obhájiť, buď ticho, prosím ťa, buď ticho, mňa to nezaujíma, mňa to nezaujíma.."

Pokrčil som plecami. Nezaujímalo ju to a po "miernom" výstupe, ktorý bol síce primárne určený iba pre mňa, no nedopatrením a intenzitou jej hlasu, mal aj svojich divákov z okolitých stolov, som sa cítil urazene. Nejaké to moje ego sa zdvihlo zo stoličky a odišlo spolu s ostaným zložením toho, čo nieslo v občianskom moje meno.

"...sa bojíš pravdy, však? Ťažko sa počúva...na seba by si mal byť nasratý, nie na mňa, nakoniec skončíš ako nejaký sfetovaný čašník v Zúfalke na železničnej stanice, Mr. Orange...samozrejme tým nemyslím vás, vy ste na tom lepšie ako henten" – ospravedlnila sa rýchlo čašníkom, ktorí zabudli, že sú v práci a s tanierami v rukách postávali blízko nášho stola a vychutnali si recenziu na ich job.

Spomenúť si na to, či tento "výplach žalúdka" bol dôvod, pre ktorý som sa s vulgaristkou nerozprával približne dva mesiace, dnes nedokážem. No myslím, že to bola časť čiarky, ktorá sa pod to podpísala.

Po tejto prestávke v našom "vzťahu", sa mi jej podarilo vysvetliť, že školou počas prerušeného štúdia nepohnem a štátnice neprivolám lúsknitim prsta, a tým istým spôsobom nevyčarujem jedlo a prachy okrem neho aj na iné veci.

Práca v Orange bola intenzívna, no pre rozbehnutie vlastnej kariéry som nemal dostatok času.

Prvý mesiac školenie, druhý mesiac nácvik vyškoleného na "ostro", tretí mesiac vyhadzov.

Zaspať do práce, nevytvára milý obraz o zamestnancovi. Čo potom vytvorili moje tri neskoré príchody do práce behom jedného týždňa? Výpoveď.

"Neviem, ako to mám povedať, no vzhľadom na tie a tie veci, musíme s tebou ukončiť pracovný pomer...nikomu som ešte nedal výpoveď." - šéf bol stručný.

Nepotešil, ale zvládol to na jednotku. Nebolo to v tom štýle "zbal sa a vypdani", ani nie na spôsob "snažil som sa robiť všetko, čo bolo v mojich silách, no vieš ja som tvoj šéf a ja mám svojich šéfov atď" v pyramíde nekonečného šéfovania.

Nemohol som v silnej spoločnosti vytvoriť precedens, na ktorý by sa odvolávali ostatní, ktorí milujú dlhšiu raňajšiu chvíľku v posteli.

Do karát mi nehralo ani to, že moje neskoré príchody sa stali povestné skôr ako moje meno a posledné dni v oranžovom raji som párkrát počul "jeden z tých nových už trikrát zaspal".

Snažila sa to byť moja prvá seriózna práca v hlavnom meste, no v konečnom výsledku to bol len kurz ovládania mobilného telefónu a oranžových služieb, za ktorý mi zaplatili.

O pracovných vzťahom medzi kolegami som sa veľa nenaučil. Každý sa tváril milo, všade a podľa všetkých bolo všetko v pohode, a tak som za tie dva mesiace nenašiel ani jeden dôvod byť nasraný na šéfa alebo hoc koho iného.

Orange som odovzdal kúsok zo svojho ja a odišiel kade ľahšie.

Dlhov ubudlo, no celé dni presedieť doma a učiť sa na štátnice, ako si to predstavovala vulgaristka, nepripadalo do úvahy. Navyše sa blížilo leto, ktoré som rozhodne neplánoval presedieť doma v sedlákove u mamy.

(pokračovanie v ďalšej časti)