adam j. pallo

Klipkala očami. Zlozvyk, ktorý ju týral od kolísky. Pretrela si ich. Vyhŕkla jej jedna slza a úsmev na perách.

"Nechcem byť dospelá. Nikdy som ňou nechcela byť. Prečo ma ňou potrestali?" - oblečená v nohavičkách stála na váhe pred zrkadlom a klipkajucími očami pozorovala každý kúsok svojho tela.

Začala od ramien a skončila na palcoch oboch nôh. Až potom sa odvážila pozrieť na display medzi palcami.  Ručička na váhe ukazovala o päť kilov viac ako posledný piatok.

Ďalší piatok, kedy nenabrala odvahu. Zamkla dvere, otvorila okno a dýchala čerstvý jesenný vzduch, narážal jej do tváre, do objemných pŕs a do uší doniesol hlasy mladých ľudí.

Opadlo z nej všetko, na čo mala doteraz chuť. Ako každý piatok.

Prudko sa hodila na posteľ a rozprávala sa s vankúšom, kričala do neho, búchala päsťami a zásobovala slzami.

"Nechcem, nechcem, nechcem..."

V amoku vyvalila zamknuté dvere na svojej izbe a vrhla sa na chladničku. Vyhadzovala z nej potešenie svojej  duše, depresií a komplexov.

Oprela sa o kuchunskú linku a vysilená myšlienkami na lepšie piatky siahla po nožíku.

"Ahoj. Dávno sme sa nevideli, ako sa máš. Nepridáš sa k nám?" - stála za otvorenými vchodovými dverami v župane a dívala sa do očí svojej prvej školskej, tajnej lásky.

Od vzrušenia povolili jej prsty a nožík, ktorý držala za chrbtom spadol na zem.

"Snáď nebudeš v piatok večer variť?" - pousmial sa.

Odvtedy zabudla na váhu, všetky komplexy a ďakuje za to, že môže byť dospelá.