„Hej, hej,...a vy ste jeho terajší spolužiaci?“ - milo pokračovala oslávencova bývala spolužiačka.
„Áno, čo ste mu kúpili ako darček?“ – zisťoval som, či tak trápny darček sme kúpili len my, ľudia z intráku.
„Ja som mu kúpila obraz, neviem, či sa mu bude páčiť, však ho poznáte, má dosť vyberavý vkus.“ – odpovedala. „A čo ste kúpili vy?“
Spomenul som si ako sme sa s ľuďmi z intráku dohadovali na tom, čo mu kúpime. Výber sme nakoniec nechali na kamaráta a jeho frajerku a ostatní zaplatia svoj podiel. Kúpili mu spoločenské hry od človeče nehnevaj sa až po kloboučku hop a mňa skoro porazilo.
Porovnávať obraz a spoločenské hry pre deti od 3 rokov je nezrovnateľné. „Ako môžete kúpiť, 23 ročnému chalanovi na narodeniny človeče nehnevaj sa, ste zdraví...?“ – to som sa rozčuľoval ešte v autobuse, keď mi so zatajeným dychom a plní radosti hovorili, čo mu kúpili. „Ale veď to zo srandy, chápeš, úplná blbosť, čo by nečakal, preto sme mu to kúpili, uvidíš aký bude prekvapený.“ – bránili sa. „No bude taký prekvapený až nás pošle preč, to ste mu nemohli kúpiť nejakú knihu?.. preboha, na čo ste mysleli, to ste behali od Dráčika k Dráčikovi a hľadali ste vhodnú hračku? Vám by sa to páčilo, keby ste dostali „kloboučku hop“ na 23. narodeniny?“
„Neviem, kamaráti kupovali nejaký dar, hádam vybrali dobre.“ – zaklamal som jej.
Nechcel som sa radšej baviť o našom dare, ktorý stál za nič, a tak som obrátil svoju hlavu a otázku na šoféra.
„Aj ty si oslávencov spolužiak zo strednej?“
Povýšenecký hlas, okuliare na očiach, ruky na volante a suchá odpoveď.
„Nie. Nie som.“
„Aha, no ale vyzeráš ako ten moderátor z Fun rádia, počkaj ako sa volá, no ten narcis....kruci, Bruno, hej hej, ten ten, celkom sa na neho podobáš.“ – po tomto prirovnaní sa mister Hvorecký na mňa nielenže ani nepozrel, ale radšej ani nedýchal, aby náhodou nedýchal ten istý vzduch, o ktorý sa snažím aj ja.
Bolo mi to fuk. Nevedel som, že to je „známy“ spisovateľ a z jeho prajavu mi došlo, že o ďalší rozhovor nemá záujem. No nuda chlapec, nič moc...výzorom aj správaním.
Dorazili sme na chatu a party začala.
Najlepšie na celej „birthday celebration“ bolo, že nikto sa nesnažil s nikým zoznámiť. Každý sa bavil s tými, s ktorými prišiel, a tak sa vytvorili dve veľké skupiny. Blaváci a „ľudia z intráku“, ktorí boli väčšinou z východu. Pilo sa, jedlo sa, tancovalo sa, ale každá skupina na svojom „piesku“, aby náhodou nedošlo k pomiešaniu západných a východných kultúr. Ta to by už bola riadna skaza, ne?
Oslávenec prijal náš „spoločný“ darček s úsmevom, ktorý prezrádzal, že takú blbosť ešte nedostal. Nuž, všetko musí byť prvýkrát. Do rána sme ho už nevideli, možno niekde hral „človeče“.
Okolo tretej sme pobrali fľaše a zatvorili sa na izbe a nechali Blavákov, nech si hore debatujú. Začali sme hrať „vadí – nevadí“, a keďže sme boli opití, nikomu nič nevadilo. Vzájomné bozkávanie, vyzvedanie kto-kedy-koľkokrát, prešlo do vyzliekania a po hodine a pol sme zaspávali všetci v spodnom prádle v jednom veľkom objatí pri teplote 5 stupňov. Chata totiž nebola vykúrená.
Ranné prebudenie bolo kruté. Baby väčšinou vykrikovali „daj tú ruku preč“, chalani šomrali, že „prečo“ . Málo z nás si pamätalo, ako sme sa ocitli spolu v jednej veľkej rozťahovacej posteli a osemdesiat percent z nás sa o rozpamätanie ani nesnažilo. Vyťahovali sa ibuprofény a aspiríny, hľadalo sa oblečenie, dopíjali sa fľaše podľa hesla „klin sa klinom vybíja“.
Oslávenec nás pekne vyprevadil po dvere chaty, zaďakoval a ukázal najkratšiu cestu na autobusovú stanicu. Trvala 40 minút. Pätnásť „ľudí z intráku“ nepovedalo ani pol slova. Mlčky sme išli a hľadeli do zeme.
V autobuse sa situácia nezmenila. Posadali sme si do zadnej časti a každý sa snažil nájsť miesto na oknách busu, ktorým bude celú cestu sledovať okolie. Nevydržal som už túto hlúpu situáciu, otočil som sa na kamaráta s otázkou:
„Mxxx, vadí - nevadí?“
Nastal výbuch smiechu a pozornosť spolucestujúcich. Východniarska partia z intráku bola opäť udobrená.
„Nevadí, nevadí, neva...“ – odpovedal kamarát – „ale poďme hrať niečo iné.“
„Hehe, napríklad „človeče nehnevaj sa“ alebo „klobúčik hop“, aj tak sú naše mozgy teraz vygumované ako u trojročných detí.“
„Ale bolo dobre, keď si to tak spätne všetko premietam v hlave, tak ja som sa nasmiala.“ – skonštatovala kamarátka – „bolo to síce primitívne hrať hru, ktorú som naposledy hrala na stredoškolskom výlete, ale stokrát lepšie ako pozerať sa na tých namyslencov z blavy. To čo malo znamenať?“
„Neviem, možno sme smrdeli.“ – zakričal jeden.
„Ja som si tam veru prdol.“ – priznal sa druhý.
„Tak to si bol ty? No ty si ale prasa...“ – skonštatovala ďalšia holka z partie.
„Ale však ta klobása, ta to sme šeci jedli.“
„Nielenže sme ju všetci jedli, ale my sme ju aj všetku zjedli. Im nezostalo nič. Počula som dve holky, že sa nikdy tak nenasmiali, ako keď sa pozerali na nás ako jeme klobásky.“
„No však oni sa nasmiali a my najedli, takže sme boli na tom lepšie. Ich žalúdky boli hladné a hlavy skoro opité a naše žalúdky boli plné a väčšina alkoholu pre nás...“
„A čo, že sme hrali vadi-nevadi, aspoň sme sa lepšie spoznali, už vieme, že Pxxx má vyholené gule.“ – a pozrela sa na mňa.
„To som vám povedal?“ – začervenal som sa, najmä preto, že tam boli aj dievčatá.
„Nie, nepovedal, ukázal.“
„A kurva, to hádam nie?“
„Hahaha, si ťa doberám... tak ako to je s tebou máš ich vyholené, či nie?“
„Neviem, dlho som ich nevidel.“
Rozštebotaní sme dorazili do Bratislavy. Rozlúčil som sa s nimi na stanici a odišiel do svojho bytu. Víkendová oslava mi pomohla sa opäť dať vnútorne dokopy. Nemusel som baliť kufre a utekať po útechu k rodičom, stačila jedna senecká narodeninová party a dostalo sa mi upokojenia na duši. Dočasne. Presne o týždeň v nedeľu ma niekto prezvonil. Bolo to číslo mojej kamarátky z detstva. Náš niekoľkoročný signál, že sa ide fajčiť, bol teraz signálom od jej manžela, že zomrela
Komentáre
Ahoj...
uff...tak tvoj blog som prečítala za dva pracovne dni..:)))
viky..dikes za skvely tip..:)))
to viki
to MissEllie
to je tak...
..)))))..