Petra mala svoje vlastné pravidlá úprimnosti. Nedávala si servítku pred ústa, keď ju niečo pohoršilo a nebrala ohľad na nikoho.
„Čo si mám teda o tom všetkom myslieť? Neviem, či som chybu urobila ja, či ju urobil on, či sme ju urobili obaja, hovoríš mi kopec vecí, v ktorých sa ja sama nevyznám. A čo mi to pomôže? Ty si myslíš, že ja som ho len tak pustila..na, tu ju máš, tak si choď? Čo som, pre kristove rany, mala robiť?“ - Lucii tiekli slzy do tónu tečúcich sĺz Petry, hľadajúc pochopenie, ktoré doteraz nenašla.
Dotklo sa jej všetko, čo Petra povedala. Nechcela rozmýšľať nad tým, či hovorila pravdu alebo to bol len prejav jej hystérie. No nečakala, že jej rozchod dovedie Petru k slzám.
„Prečo vlastne plačeš? Nemáš s tým skoro nič spoločné.“ - spýtala sa Petry potom, čo jej dotiekli slzy.
„Ako sa ma niečo také môžeš spýtať? Prečo plačem? Vieš čo, pre nič..fakt, pre nič. Pre nedokonalosť manželstva, pre neexistujúci pojem láska, pre to, že vidím, že naozaj vo svete funguje všetko tak ako má a som šťastná.“ - v Petrinych žilách rástol adrenalín z minúty na minútu a ostré slová sa ligotali viac ako text vianočnej piesne.
„Bola som svedkom niečomu, v čomu som verila, čo malo byť od toho niekoho požehnané a pre mňa zapísané, že to existuje. Chcela som sa zdokonaliť, chcela som byť tou, ktorá chytí kyticu, keď ju šmaríš do zúfalých, vydajachativých kuriev, verila som v tom, že keď si dokázala pribehnúť k oltáru ty, dokážem to aj ja. A teraz mi všetko padá, jednou tvojou slabou chvíľkou, ja prestávam veriť, že sa mne niečo také podarí. Som zúfala, preto tak vystrájam, prepáč mi to.“ - ospravedlňovala sa Petra.
Lucia sa necítila byť zločincom zodpovedným za krach jej manželstva, no cítila výčitky svedomia kvôli malej Evke a teraz aj kvôli Petre. Nikdy si nepomyslela, že Petra je z tých, ktoré dávajú manželstvu význam nadradenej sily nad ostatnými nemanželníkmi.
„Je mi ľúto, že som ťa sklamala a zničila tvoje predstavy, ale neviem, či budeme schopní to dať späť dokopy. Ak som bola taká, ako hovoríš, zrejme sa ku mne Andrej nikdy nevráti.“ - snažila sa Lucia ukľudniť Petru.
„Mám veľa kamarátiek, ktoré sa vydávali pre peniaze, pre zvýšenie svojho spoločenského kreditu, pre majetok a iné blbosti, no u vás dvoch som videla lásku. Závidela som a želala si to isté. Mám peniaze, nevyzerám najhoršie, som sebestačná, a keď som bola svedkom vašej lásky, odvtedy som verila, že nie som jedna z tých, ktoré by sa museli vydávať pre prachy.“ - rozrozprávala sa Petra.
„Ver ďalej a pouč sa zo mňa. Ak vidíš všetky chyby, ktoré som v manželstve urobila ja, budeš sa ich v tom tvojom vyvarovať.“ - radila Lucia.
„Kašlať teraz na mňa, nemám ani snúbenca. Chceš Andreja získať späť, alebo si to definitívne vzdala a rozvedieš sa?“ - Petra si náhle uvedomila, že toto posedenie sa zvrtlo nesprávnym smerom, nemalo riešiť jej budúcnosť a záchranu jej manželstva, ktoré ešte ani neexistovalo.
„Bolo nám spolu fajn. Andrej nebol nikdy na mňa protivný, nehádali sme sa, a keď to z mojej strany smerovalo k hádke, dokázal to obrátiť na tichú a krátku diskusiu, v ktorej sme to vyriešili. Za sedem rokov manželstva, ehm.“ - Lucia sa zahľadela cez okno kaviarne na ľudí na ulici a zamyslene s tichým hlasom a so zasneným výrazom skonštatovala, že - „mu nemám čo vyčítať, nechodil domov opitý, staral a venoval sa Evke. Krach môjho manželstva bola fakt moja vina.“
Medzi najlepšími kamarátkami, ktorej jednej ušiel manžel a druhej idea o dokonalosti manželstva, zavládlo dlhé ticho.
Lucia si v spomienkach dávala dokopy, dnes už rozbité, kúsky šťastia, ktoré prežívala, kým ešte Andreja mala po svojom boku. Spomenula si na výlety, na všetky milovania, ktoré pred manželstvom ešte nevnímala ako povinnosť, ale ako vášnivú divokú túžbu po splynutí s jeho telom.
Bozkával každú časť jej tela, doviedol niekoľkokrát za jedno milovanie k orgazmu. Prečo to nevidela tých posledných sedem rokov?
„Musí sa vrátiť, musí prísť ku mne, k svojej rodine späť.“ - prerušila dlhú tichú pauzu úprimnosti a vyľakala tým Petru, ktorej spadla šálka s kávou na zem a rozbila sa.
„Super a máme tu hneď pekný začiatok. Črepy prinášajú šťastie, hovoria sedláci. Uvidíme, či sa to potvrdí.“ - zobrala Luciine ruky do svojich rúk, pevne ich stihla a s radostnou intonáciou v hlase zahlásila - „poďme na to, operácia „Ten chlap je môj“ sa môže začať.“
Čašník, ktorý zbieral črepy rozbitej šálky zo zeme, sa stal nepriamo účastníkom Petrinho plánu pre obnovu Luciinho manželstva.
„Jednoznačne ju dáme zmlátiť, to navrhujem ako prvé.“ - rozohnila sa Petra.
„Nie, to sa mi nepáči..“ - protestovala Lucia.
„Neodvrávaj, nemá sa čo ťahať so ženatými chlapmi, jej povolanie je ich sexuálne uspokojiť, keď to nedokážu manželky ako ty, a tým ich práca hasne, nech si uvedomí, že kurva kurvou zostane.“
Čašník sa nahlas rozosmial.
„Ježiš, to ste vy? Vy tuším rozumiete po slovensky.“ - pozrela na neho Petra s nepríjemným výrazom, ktorým by na vás hľadel niekto, koho by ste pristihli pri plánovaní prepadu banku.
„Hej, mám tento hendikep, keďže som Slovák.“ - zasmial sa čašník a pozval ich na ďalšie presso, s tým, že nebude rušiť svojou prítomnosťou ich „mafiánsku“ poradu.
Lucia nesúhlasila s bitkou, no nesnažila sa Petre tento bod ich operácie vyhovoriť, bude mať na to čas neskôr, teraz chcela počuť celý Petrin plán a použiť z neho to, čo by nenapadlo ju, ak by jej to samozrejme nebolo proti „srsti“.
„Ďalej by sme sa jej nevenovali. Dostane dobre na hubu a my si ďalej s ňou ruky špiniť nebudeme.
Bod číslo dva – dáš sa do poriadku, obmedzíš svoje pôsobenie v práci, zoberieš si dovolenku, aj neplatenú, peňazí máš dosť, a do práce prídeš až potom, keď bude Andrej späť v tvojej posteli.“
„A čo banka? Nedajú mi tak dlho voľno, a pobočka, musí to tam niekto riadiť?!“ - opäť namietala Lucia.
„Ticho,buď prosím ťa ticho a počúvaj ma, keby viem, že ti nemôžem vybaviť tak dlho dovolenku, nedala by som ju do svojho plánu, ale keďže to vybaviť viem lepšie ako ty, tak ma neprerušuj a počúvaj.“ - zahriakla ju Petra.
„Ok, pokračuj.“ - Lucia rezignovane mávla rukami a bez prerušenia počúvala Petru do konca.
Petra jej vzrušene povedala celý svoj plán, ktorý sa skončil tým, že Andrej sa k Lucii vráti a nebude si pýtať ani ospravedlnenie za to, čo zlé mu Lucia narobila, lebo si on sám uvedomí, že urobil najväčšiu chybu v živote a on ju bude prosiť, aby sa mohol vrátiť.
„...no a keď všetko pôjde podľa tohto plánu, garantujem ti, že na Vianoce sa budete smiať tomu, čo ste to teraz povystrájali. Len sa pekne drž bodov, ktoré som ti povedala.“ - ukončila Petra.
„Dobre, ja to vyskúšam, ale s niektorými vecami nesúhlasím, urobím si ich po svojom.“ - Lucia predsa len mala voči plánu zopár námietok, no konkrétne ich nevymenovala, aby neprišla s Petrou do zbytočného konfliktu.
„Ako teda chceš, ale gro toho všetkého bude v mojom pláne. Platí?“
„O.k., Peťa, platí a zaplať aj tie kávy, je skoro desať hodín.“ - ukončila diskusiu Lucia.
Lúčili sa bez zbytočných slov. Plán bol dohodnutý a do jeho realizácie sa chystali na druhý deň.
„Díky za kávu, pomohla si mi, som veľmi rada, že ťa mám.“ - lúčila sa Lucia.
„Raz mi to vrátiš, uvidíš, a budem ti zas vďačná ja.“ - odpovedala Petra a zatvorila za sebou dvere na aute.
Lucia mala pred sebou približne 20 minút jazdy z Devínskej Novej Vsi do Petržalky. Sneh sa statočne držal na cestách a na miestach, kde sa stihol pod slnečnými lúčmi roztopiť, sa voda premenila, večernou mínus desať stupňovou teplotou, na ľad.
Zapla si rádio a započúvala sa do večernej diskusie na Slovenskom rozhlase. Cesty boli prázdne, tak si dovolila jazdiť odvážnejšie ako ráno. Navyše po stretnutí s Petrou sa jej zlepšila nálada, prestala rozmýšľať nad rozvodom a chcela sa podmaniť Petrinmu plánu na získanie Andreja späť.
V hlave sa plán snažila vylepšiť, zjemniť a doladiť ho tak, aby u Andreja nevyvolala ešte väčší odpor než doteraz. Poznala ho predsa len o niečo lepšie ako Petra.
Nevšímajúc si značku „Stop“ na križovatke, vletela rovno pod kolesá nákladného auta, ktoré sa rútilo hlavnou ulicou, na ktorú chcela odbočiť.
Bolo presne 22:25, keď sa malá Evka strhla zo sna na hlučný brechot a skučanie psa Dennyho. Vystrašená po špičkách prešla k dverám jej detskej izby. S trasúcou rukou ich otvárala a cez pootvorené dvere jedným okom sledovala, čo sa deje.
Videla len psa. Sedel na zadných labách v kuchyni pod oknom a hlasno brechal. Babysitterka Katka ho mala už plné zuby. Celé poobedie ju otravoval, vrčal na ňu a neprestajne škriabal na vchodové dvere. Prišla k nemu do kuchyne, slabo ho rukou buchla po hlave a dívajúc sa mu do očí ho rázne upozornila, aby prestal.
Neposlúchol ju. Prestal v sekunde, v ktorej Lucii, po opakovanej resuscitácii v nemocnici, ukazoval kardiograf neprerušovanú rovnú čiaru.
Komentáre