Štádium, v ktorom si myšlienky jedného nemajú čo povedať s myšlienkami druhého, sa u mňa prejavuje častejšie ako zmena času odchodu rýchliku z Bratislavy do Prievidze, ak ešte vôbec jazdí. Je to štádium ignorácie, ktoré sa premostí do štádia istého zabudnutia na myšlienky a meno toho, kto stojí druhej strane "mosta".
Gaypoštol bol krásna epizóda môjho života, ktorú by som prirovnal roku strávenom v Žiline po gymnáziu, kde som na Mariánskom námestí prežíval neresti, pre mňa, veľkomesta. Ale ako som sa po roku rozlúčil so Žilinou, rozlúčil som sa aj s apoštolom milujúcim iného apoštola a nie mňa, hriešnika. Z lásky som sa vyspával pár dní za pomoci verného kamaráta, ktorého už ani nemusím predstavovať, pána Bechera. a vehementne som trval na svojom sľube, ktorý som dal Jemu.
„Hlavne si nič nenamýšľaj, je to mesto ako všetky ostatné a ľudia ako iní, len ti možno nebudú rozumieť a ty im, nepoznajú ťa a nie si svetová hviezda zo slovenského showbiznisu, ktorá ide na svoju prvú oficiálnu návštevu na západ, tak sa správaj normálne.“ - hovoril som si cestou v autobuse, kým som nevystúpil na Brnenskom nádraži.
Čakala ma tam kamarátka, ktorá sa dostala svojou otvorenosťou, triezvym pohľadom na svet a spôsobom akým si ten svet užívala, do prvej päťky najlepších osôb, ktoré som v USA stretol.
„No z tebe se stal aký fešák, ty moja slovenská buzno klučína.“ - privítanie, ktorému sa nevyrovná ani červený koberec pod nohami Angeliny Joly v Cannes.
Vystískala ma, vybozkávala a tým všetkým zo mňa dostala strach, ktorý som z návštevy hlavného mesta Moravského kraja mal.
„Krúta je na pekáči, kámoši přijedou v pul desáte, vyrazime si někam do brnenských hospúdek a udělám ti tady takovou malou exkurzi.“
Pol hodinu sme sa prechádzali po meste, v ktorom som sa začal cítiť ako v Bratislave. Slovenčína vychádzala z úst ostatných častejšie, ako rodný jazyk západných susedov.
„Jo jo, se divíš, ale je tady mnoho studentú z východu.“ - žartovne poznamenala česká supergirl, keď som sa jej zdôveril s pocitom domova.
Zasadli sme do „hospudky“ a zaspomínali na trojmesačný život za veľkou mlákou. Hovoril som o láske k New Yorku a pláne kúpiť si byt na Manhattane, ona sa smiala mojim snom a ja s ňou. Prespomienkovali a presmiali sa do času, v ktorom o pár metrov od hospodky, bola krúta už upečená a jej kamaráti, s ktorými som sa mal zoznámiť, pripravení na noc pařby, marihuany, LSD a slaných tyčiniek.
„Ahoj ja jsem Magdička, ty seš ten kluk ze Slovenska, ktorý byl s Le... v Americe. Řikala, že tady bude taky nejaky krasavec z Bratislavy, jo, a vidim, žes přišel ty.“
Magdička, ako neskôr vysvitlo, očakávala svalnatého, vyholeného sbskára, podobného z ruského nezávislého filmu, no prišiel obyčajný chalan so zarasteným hrudníkom, päťcentimetrovými vlasmi a s ovisnutým svalstvom.
„Ja jsem prekonala všechny choroby a stále mám zlé výsledky. Ja už nemúžu dál. Játra, plíce a ekologická katastofa, která tady je, to všechno mi dělá vrásky.“ - a našli sme spoločnú reč.
Magdička bola hypochonder a tým som bol aj ja. Síce bývalý a samovyliečený, ale prežil som obdobie intenzívneho sebapozorovania viac ako treba, najmä pár mesiacov po tom, čo mi suseda zomrela na rakovinu. Každé pichnutie v boku bola rakovina, každá bolesť hlavy bol nádor a každé stisnutie srdca, pri zlom držaní tela a teda aj chrbtice, bol infarkt. Na všetko som mal svojho vtedajšieho najlepšieho kamaráta, pána ibuprofena. Nosil som ho so sebou pravidelnejšie ako skriptá do školy a zapíjal som ho hocičím, čo prišlo pod ruku.
„Ja už toho prekonala. Sama to nespočitam. Jsem zoufaly člověk, nikdo mně nemá rád a ja musím zápasit s každou buňkou, která se rozhodne, že si bude stávkovat.“ -spomínala na svoj zdravotný záznam pri tretej otvorenej fľaške vína.
„Ja taky, ale snažil som sa ich kontrolovať, len ony mrchy stále neposlúchali.“ - odpovedal som jej pri dopití štvrtej fľašky.
Nebola ničím výnimočná, pre svoje bunky, ktoré v nej štrajkovali a pre chlapov, ktorí ju nemali radi. Bola výnimočná pre mňa. Neposlušné bunky a môj postoj – nebudem, kto nie som, ale ten, kto sa snaží byť – z nás urobili dvojku večera.
Nejedli sme krútu, pretože, podľa Magdičky, naše zdevastované telá neboli hodné takej pochúťky a samé by si zas vytvorili látku, ktorá by nevytvorila protilátku, ale kamarátku všetkých bacilov, ktoré sa na krúte nachádzajú.
Ale ako som spomínal na začiatku, štádiu čo ty máš, mám aj ja a čo máš aj ty, ja už dobre poznám, sa dostavilo aj v Brne. Prenasledovalo ma ako keby sedelo v autobuse na mieste vyhradené pre štádia „Stop, nič nehovor, všetko bolo povedané“.
„Dáš si s náma špeka, Slováku?“
Neodmietol som. Bola to tráva a ja som sa z nej nahulil.
„Dáš si taky neco lepšího?“
Partia, ktorá sa zabávala, kým som ja preberal s Magdičkou všetky choroby civilizácie a ostatného ľudstva, sa pomaly dostávala do sféry omamných víl. Nechýbala medzi nimi kamarátka z USA, ktorá bola v mojej Top 5 person of the year, no som rád, že chýbal môj súhlas k niečomu lepšiemu.
Nemám pevnú vôľu a veľmi rýchlo sa nachytám, respektíve nechám nalomiť na všetko, čo robia ostatní, neviem, či je to z dôvodu, aby som zapadol medzi nich, alebo len z toho, že som nevedel povedať nie... Keby som sa to naučil skôr, nebol by som teraz zaviazaný hlúpemu mobilnému operátorovi a nemal milión životných poistiek. Ak ste chytrí a ukecaní, nemáte so mnou problém, som veľmi dobrá ryba, ktorá vám podpíše všetko, čo jej hodíte, skôr ako jej zaklopkáte na dvere...
Sedel som nahulený na foteli a dusil sa od kašľa, ale povedal som nie. Vyhŕklo to zo mňa bez rozmýšľania a cestou domov som bol rád, že niekedy nerozmýšľam a poviem, čo mám na srdci skôr ako na rozume.
„No když se tak na tebe koukam, připomínaš mi moji kamaradku, hezkou kamaradku.“- okomentoval ma jeden z kamarátov moje top five kamarátky.
Pripomínal som,ale nie dlho. Debatovali o niečom, čo si dnes nepamätám a Magdičke „stáfkovali“ úplne všetky bunky, tak zaspala. Zbalil som si vak, ktorý som mal so sebou a pomaly som sa vytratil do chodby.
Zatvoril som za sebou dvere od bytu a od vchodu do paneláka, kde bolo všetko „niečo lepšie“ a utekal po ulici a sám neviem kde. Zachoval som sa zbabelo, ale utekal som pred niečím, s čím ma nikdy nechcela vidieť moja mama, utekal som pred hadom z gaypoštolovej biblie, ktorý ponúkal ovocie, ktoré chcel môj otec uchovať mimo mňa. Utekal som a myslel som si. ako som zvíťazil.
Bola jedna hodina a ja sám v meste, v ktorom som s nikým nespal, v ktorom som nenechal svoje „múdre“ poznámky, ktoré mi bolo cudzejšie viac ako Jane Kirschner Bratislava. Bol som nikto v mesto, v ktorom každý bol niekto.
Rýchlim krokom som sa spustil ulicou. Nevedel som kam vedie, no vedel som, že potrebujem nasadnúť do kožených zelených sedačiek hocakého vlaku, ktorý sa rozhodol ako ja, utiecť z Brna do Blavy.
V myšlienkach a v úteku som začul slovenčinu. Chlap od Prievidze, ktorý je v Brne viac doma ako v Prievidzi ma navigoval na hlavnú stanicu.
„Pôjdeš tade a tam bude to, a potom stále rovno a vlastne choď už teraz rovno a budeš tam..“
A bol som tam. Nepamätám si ulice, ktorými som šiel, iba neóny z diskoték a barov a hluk mladých ľudí, ktoré som bol schopný vo vystresovanosti vnímať.
Stanica bola presne tam, ako som šiel stále rovno, podľa navigácii brnenského Slováka. Stresom vyfackaný výraz tváre a v očiach zúfalosť austrálskeho dingo psa chyteného v pasci, zacítila železničná polícia, ktorá si prefackaný výraz skontrolovala s výrazom zabijáka v občianskom preukaze.
„Nemôžete mi urobiť kávu? Prosím vás.“
Urobili. Nie priamo oni, ale automat, ktorý bol odo mňa päť metrov a ja som si ho nevšimol. Zistili mi odchod najbližšieho utekajúceho vlaku do Bratislavy a odišli preč.
Zostal som sám s troma bezdomovcami. Nebál som sa ich, ale ani nehral hrdinu. Vymenili sme si pohľady a každý si šiel ďalšími pohľadmi po svojom....
(pokračovanie v ďalšom článku....
venované:
austrálskym dingo psom
brnenskej železničnej polícii a
štrajkujúcim bunkám )
Komentáre
je to
Osobně na Brno také nemám nejlepčí spomínky)))
jj