adam j. pallo

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Zajtrajšok mi vráť, ale lepší než včerajšok

Ak ste niekedy stratili psa, mačku, jaštericu, dávate si otázku, kto vám teraz vyplní to, čo vám zostalo vo vašom prázdne ešte prázdnejšie. Jasné, nekúpite si mačku, keď vám zdochol milovaný pes, nekúpite si televízor, pretože vám "odišla" mikrovlnka.

Čo si ale kúpite, keď vám odíde niekto, koho hlas vám znie stále v ušiach?

Pár samolepiek s veselými postavičkami zo žuvačiek, nezalepí tu stotinu prázdna, s ktorou sa musíte vyrovnať. Hľadať náhradu v ďalšom osudnom kamarátovi, vás prestane baviť po tridsiatke a zopár viet na uspokojenie z televízora z úst doktora Philla, vám pomôže možno zabudnúť na päť minút.

Genetička odišla z môjho života vtedy, keď som ju o to neprosil, neignoroval som ju, nedával jej signály, na základe ktorých by pochopila význam viet "zbaľ si švetky a nikdy mi neukazuj svoju záhradu".

Bola to väčšia rana ako keď mi zomrela kamarátka z detstva. Bola mojou bratislavskou sestrou, tou správnou hviezdou, ktorú som radšej pozoroval zo vzdialenosti "face to face" ako cez ďalekohľad vo hvezdárni v Hlohovci.

Prišiel som do Bratislavy a jediné, čo ma napadlo bola otázka, či je ešte niečo, čo by ma v nej držalo. Či to nemám otočiť a pobrať sa späť domov. Späť do ulity, ktorú mama stále volala detská izba a ja sa ju snažil svojimi občasnými návštevami uspokojiť v tom, že jedno z jej detí až tak ďaleko z hniezda neuleteli.

A predsa, bol som dieťa 120 kilometrov od hlavného mesta s pocitmi dospelého jedinca, ktorému do života zrazu vstupujú dve základne skutočnosti. Nie si dieťa a nie si tu večne.

S čím sa však vyrovnať skôr? Na koho apelovať a žiadať ho o predĺženie veku dvadsať rokov na ďalších päť rokov a získať výnimku z pocitu straty. Nie hračky, ktorú ste darovali detskému domovu, lebo ste z nej vyrástli, nie z korytnačky, ktorá z nevysvetliteľných dôvodov skonala v nevyčistenom akváriu skôr, ako uvádzajú encyklopédie, ale z pocitu toho, že ste sa prehupli do tej časti života, v ktorej musíte akceptovať, že ráno každého dňa nielen dáva, ale niekedy aj berie.

Filozofovať nad smrťou sa mi darilo vtedy, keď som jej nedôveroval, jej moc nemala u mňa autoritu a ja som sa jej pýtal, prečo to vlastne všetko robí. Prečo sme my "dokonalé" stvorenia v prírode vystavení jej vtipom, horkej chuti zákusku, ktorý si ona servíruje ku každým raňajkám, olovrantu, obedu, večeri a časom medzi nimi.

A predsa majú mŕtvi moc, ktorou zostávajú večne živí. Usadia sa v mozgu, v ktorom ste si vytvorili vlastný Facebook nikdy neodpisujúcich priateľov a ich príbehy, dobrodružstvá rozprávate tým, ktorí vám "oponujú" vlastnými skúsenosťami s niekým, s ktorým sa vy nikdy nestretnete a nezasmejete, ale pritom vyjadríte svoj obdiv "to musel byť fasa človek".

Nezaháľate a rozprávate príbeh oného na druhom svete ďalej a ďalej, vytvárate nikdy nekončiacu knihu, ktorú dopisujú vaši známi, známi vašich známych a deti vašich detí a vy sa dávno na všetko dívate s onou/oným z druhého sveta, ako spomienky na vaše vás samých a tých, ktorých ste vy ste mali v spomienkami, žijú dlhšie ako vy.

Skutočnosť vám potom podlomí kolená a vy si uvedomíte, že deti vašich detí bude dlho trvajúci proces, s ktorým sa budete musieť popasovať ako aj s celou spoločnosťou, lebo z postavenia nezaradeného homosexuála a na hovarájúceho bisexuála sa nepodarí vytvoriť puto medzi otcom a synom, či dcérou.

Dostanete depresiu, kto na vás bude spomínať, kto bude u vás hľadať korytnačku v akváriume a zvedavo skúmať jej pohyb, lebo to bude ráno, ktoré malo niečo do života dať. Ako sa prepracovať k tomu, aby ste sa zapísali do dejín vlastnej krvi, rodu a aby pri vás nekončili konáre rodokmeňa.

"Potreboval by som niekoho aspoň na sex" – zavolal som kamarátke, s ktorou som niekedy dávno v Žiline udržiaval sexuálny vzťah.

"Ja som už ale vydatá." - odpovedala.

"Čože? A to si kedy stihla? Však nemáš na to vek, rozum a postavu" – vychádzal som zo svojho aktuálneho stavu a myslel si, že taký istý stav prevláda aj u rovesníkov.

Opak bola pravda. Rovesníci mali nastavené zrkadlo v inom uhle ako ja.

"To je jedno. Čakám dieťa. Príď sa potom pozrieť, ak budeš mať cestu okolo." - odpovedala a zložila.

Dodnes som cestu okolo nemal a na ceste ani dieťa u niekoho, u koho je to v dnešnej dobe možné. Genetička svojou smrťou totiž rozviazala so mnou všetky dohody, týkajúce sa nielen nevyprchajúceho kamarátstva, ale aj spolodenia dieťaťa, ak by sme sa náhodou nestali do štyridsiadky otec a mamička s niekym iným.

Podmienky boli stanovené jasné, no nik z nás nepredpokladal nevyhnutnosť zmluvnej pokuty, ak by ich jeden z nás porušil.

"Nejdeme sa opiť?" - zavolal som vulgaristke.

"Nie, pracujeme s frajerom na niečom. Zavolám ti, hej hej, zavolám, niekedy, ahoj."- zložila skôr ako som sa stihol rozlúčiť.

Na čom sa pracuje s frajerom? Na lepšej budúcnosti. Na dvoch, či troch pokusoch a jednej šťastnej minúte, v ktorej sa všetko bohom požehnané spojí dokopy a vytvorí malý zázrak.

Odignoroval som lepšiu budúcnosťvulgaristky a obrátil sa na staré kontakty z pokecov, teletextov a iných prapodivných kanál spojenia mužských análov. Ukryť niekde svoje vlastné sklamanie zo života a hrať hrdinu, ktorý berie všetko v pohode, nemusí sa pretvarovať a chce tvoriť niečo zmysluplné, ktoré niekedy v televízii nazývajú aj vzťah, láska, porozumenie, spojenie, srdcové záležitosti a iné "prapodivné" názvy.

Zo všetkých pokecovo telelextových kontaktov som dostal jedinú spätnú väzbu. Boli manželia tri roky a brali sa len pre to, aby mali spolu deti, lebo ich chceli obaja. Aj keď jeden z nich bol gay a vyzeral lepšie ako nežnejšia polovička, ktorá prejavovala city viac k ženám ako k vlastnému manželovi.

Nie je to príbeh z Priateľov, v ktorom Rossa opustí žena, lebo objavila svoju lesbickosť, ale bolo to manželstvo, ktoré je pár mesiacov minulosťou a spomienkami v troch hlavách. V ich dvoch a v tej mojej.

Bývali v päťizbovom byte. On bol, a myslím, že stále je, členom predstavenstva jednej z najväčších akciových spoločností na Slovensku a ona je kamarátkou niekoľkých slovenských celebrít svetového formátu, pretože sa tie celebrity presťahovali do Prahy a ona mala potrebu stretávať sa s nimi, radiť im, dohadovať stretnutia, vystúpenia a iné blbosti až sa stala manažérkou.

Jedna izba bola jej, dve izby boli jeho, myslím, že o tých zvyšných izbách v byte nemali ani potuchy. Prespal som v jednej z nich, keď som sa s nimi stretol prvýkrát. Neskôr som si tam odkladal zubnú kefku a nakoniec odniesol hodinky v hodnote tisíc euro ako darček od nich na rozlúčku.

Nepotrebovali sex, nechceli ho ani jeden, boli naň príliš unavení. Potrebovali cítiť, že v tom veľkom byte nie sú jediní, že tam ešte niekto s nimi dýcha, premýšľa a tvorí rozumom vytvorené myšlienky, názory tretej strany.

Boli to moje myšlienky, ktoré hovorili stále to isté o strate, boli to ich myšlienky, ktoré nevnímali tie moje, ale uvoľnili sa pri letmom počúvaní tých mojich. Ukľudňovali ich a mne dávali istotu, že nie som nakoniec v tom veľkom meste sám.

No zo "vzťahu" ona, on a ja nakoniec vzišlo jedno múdre poznanie, ktoré som nikde nezapísal, ale uvedomil si, že spojenie toho muža z pokecu a jeho manželky bolo mŕtvym manželstvom, ktorému nedali možnosť narodiť sa.

Oni dvaja stratili viac ako ja a môj návrat do podnájmu, v ktorom ma čakali redaktor a redaktorka, bolo štartom do niečoho, čo mu dnes hovorím, že história sa opakuje a ja sa z nej nikdy nepoučím.


pre usporiadaný život | stály odkaz

Komentáre

  1. co k tomu...
    ako vzdy citanie, ktore mi v mnohom hovori z duse - straty niecoho/niekoho blizkeho...
    pred tyzdnom mi zomrela macka...niekto povie "len" macka...
    tato macka bola 14 rokov clenom nasej rodiny, bola pri vsetkom dobrom, i menej peknom, co nam zivot priniesol...videla vyrastat deti, ich odchod z domu, vyplnala mi dni samoty pocas tyzdna a pocas vikendu rozdavala lasku kazdemu z nas...jej upokojujuce pradenie ma ukolisavalo k spanku, pri hladeni jej makkuckej srsti som znova ziskavala stratenu rovnovahu...
    bola ovela lepsia nez psychoterapeut ci iny liecitel na bolavu dusu a srdce...tyzden si zvykam na prazdno bez nej...bez jej neustalej blizkosti je to zle...vzdy bola tam, kde ja...prvy raz ochorela a hned smrtelne...
    kladla som si mnozstvo otazok, preco...
    aj tu, ci neodisla preto, ze vdaka mojim roznym diagnozam neviem dna ani hodiny, kedy mozem odist i ja, co by bolo potom s nou?
    Tu bola doma, ine prostredie nepoznala ani nechcela poznat, ako nas byt , balkon, z ktoreho sledovala dianie na okolitych stromoch...
    Znami mi radia, nech si zozeniem ine maciatko, necitim sa na to...nasa macka bola vynimocna - skoroclovek, rozumela takmer vsetkemu, co sme jej hovorili...nechcem jej miesto zaplnit niecim inym...asi prisiel cas, aby som dokazala zit sama...bez zvieratkovskej barlicky...
    Tebe prajem, aby si sa so stratou bratislavskej sestry dokazal vyrovnat, aby si stretol niekoho blizkeho, kto nebude len "pribuznym" ale clovekom, ktoryTa bude lubit a koho budes lubit Ty...drz sa...
    publikované: 29.05.2010 12:30 | autor: SOB (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. pri vas dvoch
    sa da len citat.uz niet co dodat.moje plne,nedelny, maminkovsky obed traviace brusko hovori lenivo a dojato len-skvely clanok,skvely koment a viac so seba,ani zo seba nedostane...
    publikované: 30.05.2010 15:55 | autor: bonnie (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. do slaka,oprava,
    nie so seba,ale do seba,amlo byt.takto to vypada,mile deti,ked sa natlacite knedlami,kapustou,kackou,bravc.stehnom a bocikom a predtym hutnou polievockou.aj to je little smrt,si nemyslite:-)
    publikované: 30.05.2010 15:58 | autor: bonnie, (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Peter,
    hlboký smútok , veľká strata a prázdna stolička zostali po tvojej kamoške. Straty a hlavne také, čo nás zaskočia svojou absurditou, nás nútia zamyslieť sa nad hodnotami, ako si to urobil i ty. Aj ke´d bolia, posúvajú nás.
    === Genetička svojou smrťou totiž rozviazala so mnou všetky dohody...= ty na ne nezabudneš, pri rôznych náhodách sa ti budú vybavovať a dávať ti najavo, že tá nesmrteľnosť nás samotných nezbude v tom, kde som žil, s kým som žil, ale akú spomienku som v po sebe zanechal. Obyčajne hlbokú spomienku nechávame len vo svojich potomkoch, ako pokračovateľoch toho, čo sme my začali....
    publikované: 31.05.2010 17:39 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014