adam j. pallo

Leto utieklo rýchlejšie ako voda, či ako sa to hovorí, a moje dni, hodiny, minúty v USA sa naplnili do poslednej sekundy. Vymenil som ulice New Yorku za ulice Bratislavy. Na autobusovej stanici ma čakala mama so slzami radosti. Mal som dlhšie vlasy, opálený ksicht, takže mojim približovaním k nej sa trocha bála, že ju chce nejaký cudzinec okradnúť.

"Musíš sa dať ostrihať, hrozne vyzeráš." - to boli jej prvé slová.

"Som rád, že ťa vidím."

Zvítanie som mal za sebou. Šli sme do môjho prenajatého bytu. Na chladničke bol odkaz od Milana. 

-- Stále cestujem. Zalievaj kvety a keď chceš, bývaj tu ďalej. --

"Nechceš ísť radšej na internát? Si v poslednom ročníku, lepšie sa dostaneš k materiálom na štátnice." - spýtala sa mama, keď si aj ona zvedavo preštudovala odkaz.

"Nie. Je mi tu dobre."

"Kto je vlastne ten Milan, že ťa necháva bývať za pár drobných v tak krásnom byte."

"Kamarát." - odpovedal som a daj najavo, že diskusia skončila.

Mama sa pustila do upratovania, zastavil som ju s tým, že som hladný, tak nech na to kašle. Poriadok v byte nikdy nebol a ani nebude, kým tam budem bývať ja.

Zašli sme do reštaurácie za starým SND. Tlačil som  do hlavy bryndzové halušky a mamine novinky o tom, čo sa udialo doma za posledné tri mesiace. Čím rýchlejšie som jedol, tým rýchlejšie mama rozprávala, čím halušiek ubúdalo, tým viac klebiet pribúdalo. Vnímal som každú ôsmu vetu, no spozornel som, keď začala hovoriť o bratrancovi.

"..niečo sa tam deje. Sú nejakí tichí, nikdy toho veľa nenarozprávali, no teraz je to ešte horšie. Tatko tam bol minule a len na neho zízali ako na prízrak s otvorenými ústami."

Nevedala, či sa už bratrancovi narodilo dieťa, nevedela nič o svadbe a vlastne všetko, čo vedela a čo mi povedala bolo, že sú tichí.

Neťahal som od nej ďalšie informácie, pravdivej odpovede by som sa nedočkal a bol som unavený na špekulácie, ktoré si mama vytvorila svojou bohatou fantáziou.  Skôr či neskôr sa všetko dozviem priamo od hlavného zdroja tajností a tichosti, od bratranca.

Netrvalo dlho a zistil som, v čom spočíva tichosť všetkých príbuzných z bratrancovej strany. S mamou sme sa najedli a odišli na vlak do mojej krásnej dedinky „B“. Oco sa usmieval popod fúzy, keď sme dorazili domov.“No tak ťa tu zas máme.“ Privítanie ekvivalentné maminmu na stanici, nadšenie z môjho návratu neskrýval ani jeden z rodičov. Obaja sa usadili pred televízor a nechali ma na pokoji.

Zavrel som sa v izbe, hodil do veže výberovku U 2 a zapol mobil, ktorý som nechal pre dve istoty doma. Prišlo mi asi desať smsiek, jedna z nich bola od bývaleho najlepšieho kamaráta. Želal mi, aby sa lietadlo zrútilo a ja v ňom skapal. No skoro sa aj stalo, let z USA bol príšerny, silné turbulencie, na mne smrteľný pot a pri mne steward, ktorý ma upokojoval, že všetko je v poriadku.

Ďalšie dve sms boli od kamarátky zo skypu (--zas som sa zaľúbila, mám ti toľko toho povedať--,--ta sviňa je dvakrát rozvedená, seriem na neho, kedy sa konečne vrátiš--), jedna od kamaráta slušáka (-- odchádzam s frajerkou do Španielska, o rok by som sa mal vrátiť, zostaneme v kontakte cez maily.---), nezostali sme v žiadnom kontakte. Rozlúčkova smska vystriedala smska od spolužiačky ( čaf buzna, to si sa na koľko odjebal do tej ameriky,si fakt sprostý, rýchlo prídi, hodime kávu,becherovky, ponorka je stále otvorená, ozvi sa--). „Vyberavý“ štýl písania spolužiačky, vystriedali dve uvítacie sms od sestry, rýchlo som ich prebehol a dostal sa k sms od bratranca (--krstný otec nebudeš, ozvi sa, keď sa vrátiš--).

„Čo sa stalo?“ – hlas som chcel vyprofilovať na zvedavosť, no výsledokom bola nevrlosť.

„Si doma? Ideme niekam von?“ – odpovedal bratranec.

O dvadsať minút sme sedeli v novootvorenom dedinskom podniku, kde zaviedli antifajčiarske, európske opatrenia o zákaze fajčenia.

„To sú mi novinky, zákaz fajčiť, to čo je? Mliečny bar?“ – spýtal som sa čašníka.

Dali sme si dve pivá, kým sa bratranec pustil do reči. Dovtedy sme ticho sedeli. Nechcel som hovoriť o amerike, keďže som videl, že nemá záujem počúvať ako dobre mi bolo cez leto. Kým ja som mal bezstarostné leto za oceánom, jeho leto bolo najhoršie v živote.

„Utiekla“ – povedal medzi zuby, keď si odpil z piva a položil pohár na stôl.

„Kam?“

„Do Nemecka, za sestrou do Berlína.“ – dopil pivo, vystihol okamih očného kontaktu s čašníkom a dvoma prstami dal znamenie, nech prinesie ďalšie dve pivá.

„Na ako dlho?“ – zamyslel som sa nad touto hlúpou otázkou. Kto viem na ako dlho uteká. Uteká sa predsa navždy.

„Navždy. Nechce sa vrátiť. Najskôr tvrdila, že ide za sestrou na pár dní a potom zavolala, že jej je to ľúto, ale našla si tam nejakého kokota, s ktorým chce žiť.“

„A čo dieťa?“

„V júli potratila. Preto šla aj za sestrou, zregenerovať sa, či čo mi to trepala. Chcel som ísť s ňou, nech sme spolu, nechcela..potrebuje sestru a dať si všetko do poriadku v hlave…

„Čože? Preboha, čo sa stalo? Akože potratila, však bolo všetko v poriadku, keď sme boli naposledy spolu.“

„Nechcem o tom hovoriť..poďme si von zapáliť.“

Vonku sa rozplakal. Nepovedal ani pol slova, sadol si na schody, hlavu si oprel o ruku, v ktorej držal cigaretu a plakal. Obaja sme boli ticho, ja som fajčil a snažil sa nájsť v hlave správne slová, nenašiel som. Moja empatia opäť nefungovala. Dofajčil som a šiel som do baru po pivá. Keď som sa vrátil von, bratranec sedel v naštartovanom aute a plnou parou vyrazil preč. Zostal som stáť medzi vstupnými dverami ako neoživený Golem s vystretými predlakťami a s pohármi piva uchopených odkrvenými prstami. Myšlienkami som si nadával do egoistického primitíva, očami som sledoval cestu a čakal, či sa náhodou nevráti.

„Pustíš nás dovnútra?“ zreval na mňa nejaký uhrami posypaný stredoškolák, ktorý práve odhodil špak a do ksichtu mi vydychol posledný ťah z cigarety.

„Č, čo?“ – spýtal som ja – „H,hej, hej, zober tam prosím ťa tieto pivá, dík.“

Podal som mu pivá do ruky a odišiel som.

„Ten je riadne zhulený.“ – hovoril svojim ďalším uhrovým kamarátom a kamarátkam s istotou, že sa to dostane do mojich uší.

Bol som taký unavený, že som si už v mysli nedokázal nadávať. Pred očami som mal len svoju posteľ. Posledné dni som po nej túžil viac ako po bryndzových haluškách, uvítacích slovách, bozkoch na privítanie, sexu na odreagovanie. Zakryl som sa paplónom takmer po uši a zaspal som. Bol to najtvrdší spánok v mojom živote, nevyrušila ho ani siréna sanitky, ktorá odnášala bratranca do nemocnice.