Stalo sa Vám niekedy, že ste vo svojej mailovej schránke neboli niekoľko dní, no ak hej, ste potom v tej skupine, ktorú internet veľmi nechytil a radšej sa dohadujú a vymieňajú názory medzi štyrmi, deviatimi alebo aj osemdesiatimi očami. V tejto skupine som stálym členom aj ja. Mailujem len vtedy, keď sa mi chce. Raz za uhorský rok si vyťukám stránku gmailu, kde mažem maily staré dva mesiace, oznamujúc mi všetko, čo som prešvihol.
Po rozlúčke s muzikálom, o ktorom dodnes nič neviem, nastali dni samoty a nudy v Blave. Nikto mi nevolal, nik sa na mňa nesťažoval, nikomu som nechýbal. Mne chýbali všetci, ale nechcel som sa vtierať a zachovať si radšej image hrdinu, ktorý nikoho nepotrebuje. Listoval som knihy, no nečítal som ich, sťahoval som si mp trojky, no nepočúval ich, čítal som maily, no neodpovedal na ne. Nebol dôvod.
Všetky boli neaktuálne a vrátiť sa k nim nemalo význam, lebo tí, ktorí mi ich posielali, si medzi časom zohnali potrebné informácie, ktoré odo mňa chceli, sami. Výnimkou nebol ani syn mojej zosnulej klebetnej susedy. Kým som ja našiel ochotu prelúskať sa došlou poštou v elektronickej podobe, on dávno, cez políciu, zistil, že jeho mama zomrela.
Po pohrebe, na ktorom bolo presne 22 ľudí a nikto z davu veľkých zvedavých a tupých hláv, ktoré pár dni dozadu skladali, pred vchodom, ódy na susedu, som sa vybral do mesta. Bola síce zima, no chcelo sa mi prechádzať a prísť na nejaké myšlienky. Nemal som presne určené, aké by mali prísť, ale chcel som si sfetovať hlavu miliónmi otázok a v mysli hľadať na ne triezve odpovede. Viesť neplodný dialóg rozdvojenej osobnosti, ktorá bude hľadať dôvod, prečo ľudia nemajú krídla, ale ruky, a prečo majú ruky a nohy, keď by mohli žiť bez nich pod vodou.
Zo schizofrenickej debaty, v ktorej som vystupoval na jednej strane ako päťročné dieťa, ktorému som na druhej strane odpovedal argumentami intelektuálneho vola, ma vytrhal realita z internetu, známa ako skype-kamarátka.
„Vychutnávaš si svieži vzduch?“ - nespoznal som ju. Prechádzal som sa po nábreží a nevnímal okolie.
„Ahoj. Vychutnávam si ho bohémsky, ako keby bol môj. Myslíš, že by mi ho niekto predal?“ - z cholerika sa stal prudký melancholik.
„To neviem, ale na čo by ti bol? Dopraj ho všetkým. Poďme si sadnúť na kávu.“
Šli sme do cukrárne. Naposledy som bol v takom zariadení, keď som mal otázky typu prečo je slnko žlté a guľaté, a prečo ujo zmrzlinár otvára len v lete.
Zakotvili sme v Cafe Mayer a objednali kávu a zákusky. Skype kamarátka sa mi naposledy ozvala cez Skype. Našla si svoju Rodinu, ktorá jej ukázala, že svojím spôsobom života si ventilovala komplex nepríťažlivosti, o ktorom nechcela počuť pravdu. Nebola to už tá „žúrkožena“, ktorá rozvádzala ženatých a hnala do svadby slobodných. Bola konzervatívne oblečená s elegantným klobúkom na hlave, ktorý ju robil vyzretejšou.
„Ako sa ti darí v novej Rodine a práci? Písala si mi niečo o tom, no nechápal som presne, čo sa s tebou deje.“
Podľa jej slov, sa nedialo nič. Našla si nových kamarátov, s ktorými sa teraz stretáva a sex, chlapov a cudzoložstvo naložila na Icčko a poslal niekam do Košíc. Začala sa spoznávať a objavovať, a nielen seba, ale aj svet okolo nej.
„A si teraz šťastná, keď si spoznala seba a celý svet? Čo ti to dalo?“
„Slobodu.“ - odpovedala jedným slovom, ktoré ma vytočilo.
„A predtým si bola kde? Na Chrenovej v Nitre?“ - spýtal som s desať miligramovou dávkou nervozity.
„Hej, ale bez mreží. Stala som sa väznenou sexom a neusporiadaným životom. Nevidela som cieľ...“
„Aký máš teda cieľ? Čo ti ukázala, ehm..., lepšie sa spýtam, čo ti dala tá Rodina, a ak ti dala cieľ, či ukázala, ako vieš, že je ten, ktorý chceš vidieť?“ - skočil som jej reči s dvadsať miligramovou dávkou nervozity.
„Lebo to tak cítim a chcem to cítiť. Prečo kričíš na každého, kto sa snaží zmeniť a nájsť si pravú hodnotu seba samého. Ty mi to neželáš? Si jeden z tých sebcov, ktorí vidia druhých ako nástroj k sebauspokojeniu, bez maku zodpovednosti voči následkom?“ - istú dávku nervozity dostala aj ona.
Nechcel som, aby sme po sebe kričali, zmiernil som tón hlasu o stupeň a takmer šepotom jej povedal:
„Nie, neviem, možno som, ale nie cielene...Neodpovedala si mi, si šťastná?“
„Áno, som teraz šťastná, starám sa nielen o svoj vonkajšok, ale aj vnútro. Našla som si lásku, ktorú som tak dlho potrebovala.“
Nikdy mi o láske nehovorila. Je pravda, že sme si častejšie vymieňali názory a nálady cez Skype ako rozprávali z očí do očí, no nikdy sa nezmienila o tom, že by lásku potrebovala. Vysmievala sa z nej, radila ju medzi slabosť spoločnosti, zúfalú a bohom zabudnutú minulosť, ktorá už nikdy nebude na titulnej stránke časopisu Vogue.
„Nechceš aj ty niečo pre seba urobiť? Byť šťastný, spoznať svoje skutočné hodnoty....“
„Neagituj, prosím ťa, mňa do svojej Rodiny nedostaneš, nemám čas na meditovanie nad nesmrteľnosťou a peniaze pre ľudových „duchovných“ z Vesmírnych lidí.“
„Neposmievaj sa. My nie sme psychopati, ktorí si stavajú loď a bunkre, aby sme sa ochránili pred príchodom E.T.“ - teraz sa urazila.
Ospravedlnil som sa. Nechcel som sa jej posmievať, nemal som na to náladu a mal som ju rád. Zmenila sa. Už nebola tá, ktorá mi chcela dohadzovať chlapov, nebola tou, ktorej chlapi, s ktorými spala, dohadzovali prácu. Viedla usporiadaný život, so svojou veľkou láskou a Rodinou a bola pripravená na vlastnú rodinu.
„Bude zbytočné ťa presviedčať, že vyhadzuješ peniaze za niečo, čo ti mohol povedať aj niekto z tvojich kamarátov zadarmo? Môj názor nezmeníš, som rád a prajem ti všetko, čo teraz máš, len nechcem, aby si zle dopadla.“
Snažil som sa jej vysvetliť, že by k sebapoznaniu došla aj sama. Nevidím nič zlé v tom, keď nejaký spolok sa snaží pomôcť ľuďom, príde mi však hyenistické, keď spolok, po určitom čase, finančne zruinuje niekoľko svojich „baránkov“ a potom baránka kopne do zadku. Možno čítam veľa článkov o amerických zoskupeniach, ktoré pomáhajú „topiacim sa“ vo vlastnej psychike, ktorých nakoniec presvedčia, že dosiahli vrchol a je čas na vykúpenie. „Topiaci“, Rodinou vyliečený a vygumovaný, baránok potom poleje benzínom svoje deti a ukája sa nad ich horiacimi telami.
„Darí sa ti?“ - spýtala sa po minúte tiche.
„Neviem, či sa mi darí, mám trápnu melancholickú náladu, v ktorej sa darí všetkým. Ale šťastný ako ty nie som. A to nesrandujem.“
Usmiala sa a dojedla zákusok. Opeknela. Aj keď oblečením by ju jej bývali milenci zaradili medzi frigidné sliepky, mala v sebe riadku iskru, ktorá ma vzrušovala. Verím tomu, že zostala odvážna ako pred obdobím Rodiny, no bola viac rozumnejšia. Nehovorila v dvojzmysloch, zahodila to svoje „prostetické“ a pôsobila pokojne, no mal som pochybnosti, či naozaj bola šťastná ako sa ma snažila presvedčiť.
„Zmenila som sa, však? Vidieť tu zmenu?“ - spýtala sa ma uprostred môjho rozprávania o pohrebe. Zasekol som sa. Opäť prerušila chod mojich myšlienok, ako keď ma stretla na nábreží, a očami, ktoré na mňa hľadeli s istou dávkou víťazstva nad svojím zlým, dávno zabudnutým, ja, ma citovo rozladila. Začalo mi búchať srdce, na čelo vystúpil pot a vyschlo hrdlo.
„Nespoznávam ťa. Si viac príťažlivá,ale menej sexy ako kedysi, a-a-aspoň pre mňa, možno sa mi páčilo a vzrušovalo ma viac, keď si sa správala ako nezávislá, sexu chtivá šlapka, možno si len neviem zvyknúť na tvoju premenu, alebo ti ju závidím, no dávaš mi riadne zabrať.“
Odišli sme z cukrárne, odprevadil som ju na zástavku a počkal, kým jej príde električka. Dohodli sme sa na ďalšom „rande“ o dva týždne na tom istom mieste, kde sme sa stretli dnes. Neprišla. Dala prednosť „Rodine“ a prednáške o sebazotavovaní po citovom roztavení...
„No to je ale riadna piča a ty blb, hovorím ti, nehľadaj si kamarátov na internete, narazíš tam na ojazdené štetky, ktoré sa nakoniec budú hrať na neprepichnuté panny. A ty máš taký slabý mozog a mozgové bunky v ňom, že ťa rýchlo ojebú.“ - zhodnotila moja vulgárna spolužiačka premenu mojej skype-kamarátky.
„Ty žiarliš, že mám aj inú a slušnejšiu kamarátku ako ty.“ - podpichol som ju.
„No jasné, ja žiarlim na vyslúžilú kurvu, ty si fakt jebnutý. To je jedno. Volám ti preto, že sa ide na chatu, zajtra poobede vyrážame. Zober si najlepšie tangá, budeš tancovať striptíz a ja kuknem do adresára, či nenájdem nejaké buzíka, nech si tam aj ty zašukáš. Zajtra doobeda volám, kedy po teba prídeme.“
Komentáre
..
hm...
je fajn kazde rano najst vedla seba tu istu strapatu hlavu a vecer drzat vo svojej tu istu ruku...
skoda toho zbytocneho dopisane predslovu
:)
zdalo sa mi rozporuplné, že potrebovala potvrdiť svoju zmenu tvojim názorom na ňu...akoby chcela presvedčiť samu seba (prostred. teba), že je šťastná...
hm a ten záver? ako bolo na chate? spokojný? ktorých kamarátov máš radšej? netových alebo tých druhých a prečo?
sqveléééé
pre mna
to Vasilisa26, Hanka, Vesper
to dionea
kedze pisem na pokracovanie, tak urcite sa dozvies, ako to vlastne s tou zmenou skype kamaratky bolo a vlastne je doteraz,ale to ma cas...
mam radsej tych druhych, ale niekedy su aj oni netovi, kedze nie su v tom meste, kde ja.-)
no a ako bolona chate, tak to bude dalsi clanok:-)
to jana