Nikdy som si neviedol denník, no nepochybne uplynulý marcový týždeň bol najhorší, aký som zažil. Celá Bratislava mi liezla „hore krkom“, neznášal som ľudí, ich zatrpknutosť, namyslenosť a predraženosť Tesco výrobkov. Mal som jednoducho stav, kedy som chcel všetko zabaliť, vrátiť sa domov a nikdy sa nevrátiť. Potreboval som zmeniť vzduch, či ako sa tomu nadáva, spoločnosť starých kamarátov, hrdinov z Grishamových románov a povzbudzujúce slová mojich rodičov alebo sestry.
Po rannom telefonáte s manželom mojej kamarátky z detstva, som sa plačom uspal a zobudil až o 4tej popoludní. Zavolal mi gaykamarát, s ktorým som noc predtým strávil alkoholový večer na diskotéke, s milou pozvánkou na neskorý obed.
„Ahoj môj škaredý kamarát, nejdeme sa niekam najesť?“ – nezaprie v sebe svoj zlý vkus.
Od radosti z jeho optimizmu v hlase, som sa zajakával a v tej minúte sa zo mňa stal asi najmilší človek na svete.
„Jasné, ak ti nebude vadiť, že ti tou svojou veľkou hlavou budem zavadzať vo výhľade na tvojich fešákov, tak sa stretneme v mesto o pol hodinu.“
„Čakám, čakám, tak pohli zadkom, lebo tu vychladne buď obed alebo ja, a to by som nechcel, hehehehe“
„He, he, skôr Sahara zamrzne ako tvoj zadok ...jaj, ani nevieš, ako rád ťa počujem, hneď som tam, ahoj zatiaľ.“ – dal som rýchlo sprchu, hodil na seba oblečenie a už aj fičal na zástavku.
Gaykamarát je jeden z mojich najlepších kamarátov. Má odvahu, je veľmi inteligentný a v 30tich rokoch chce byť docent, čo si samozrejme aj zaslúži, lebo na to má. Jediné, čo tento dokonalý človek nemá, je pravá láska. Páčia sa mu viac heterosexuáli, a nemá problém im povedať o svojich citoch. Tí sa však pred ním hrajú na teplých, keď niečo od neho potrebujú a potom skladajú telefón, keď niečo potrebuje on od nich. Viackrát som mu nadával do somárov, že sa necháva využívať, ale povie takým hlasom „A čo mám robiť?“, že by ste ho najradšej vyobjímali a všetkých, ktorí mu zložia telefón zastrelili.
„Ahoj, ako po včerajšku? Už si v pohode? Ráno si bol trocha zdeprimovaný? – spýtal som sa ho pri podaní ruky na privítanie.
„Bol som opitý a nie zdeprimovaný. A teraz som polo opitý a hladný, tak poďme jesť, nech mám zas väčšie brucho. Tlstý som ako sviňa, a to som bol minulý rok taký vyrysovaný, fuuu, všetky ženy mi závideli.“
Po dobrom obede sme zašli na kávu a popozerať nejaké obleky do môjho „obľúbeného“ Au parku. Z diskotéky si nás pamätalo zopár predavačov, no nám ich tváre nič nehovorili, tak sme ignorovali ich divné pohľady a škodoradostné úsmevy.
„Asi sme včera hviezdili, teda ja určite hej, ty asi nie.“ – poznamenal s úsmevom na tvári gaykamoš.
„No neviem, nezabúdaj, že som stále ten, čo má viac skúsenosti ako ty a som ešte aj krajší.“
„Ťapi ťapi ťap. S tou svojou škaredou hlavou si maximálne rozbíjal orechy a nie naberal skúsenosti.“ – odbil ma a s vyrovnanou postavou si pyšne vykračoval.
Keď sme opúšťali obchodný gigant, skontroloval som mobil, na ktorom svietila obálka.
„Aaaaa, prišla mi sms, komu si dával včera moje číslo, priznaj sa.“
„Revízorovi v električke, nemal si lístok, tak som mu dal tvoje číslo, že ho pozývaš na kávu.“
Nezasmial som sa, lebo mi to neprišlo vtipné a bol som už začítaný do smsky
„25. marca. Veľká oslava narodenín. Si pozvaný. Miesto: Senec, chata č. XXX. Žiadne výhovorky nie sú akceptované. Tvoja účasť a darček sú povinné. Ak prídeš autobusom, odvoz z bus stanice zaistený“
Tak presne toto som potreboval, 25 padlo na sobotu o týždeň. Dovtedy som absolvoval pohreb suseda a rozhovor s jeho synom a rusky hovoriacou ženou. Bol som jeden z posledných, ktorý suseda videl živého, tak ma začala celá rodina milovať a postupne aj ja ich.
A konečne prišla sobota 25teho.
Vyrazilo sa z bratislavských mlynských nív niečo po štvrtej. Kamarát pozval okrem svojich blaváckych kamarátov aj zopár spolužiakov, resp. ľudí z internátu, ktorých som ja dávno nevidel a on si na nich spomenul, aj keď im napokon nevenoval pozornosť a zrejme ich tam mal len do počtu. Naložili sme všetci svoje zadky do autobusu a vyrazili do Senca. Pätnásť ľudí, ktorí spolu študujú, telefonujú si ohľadom skríp, a sem tam vyrazia spolu na pivo, sa po príchode do mesta kamaratových narodenín usadilo v krčme, ktorá bola správne situovaná. Teda na autobusovej stanici. Volal som oslávencovi, že sme už tu, tak nech príde po nás nie menej ako s jedným autom.
O pol hodinu sa dostavila kolóna šiestich áut. Každé jedno s blaváckou značkou, každé jedno lepšie ako Felicia.
„Pxxx, poď sem, ty pôjdeš so mnou, budeš v kufri.“ – kričal na mňa kamarát, oslávenec.
„No dovoľ, čo som nejaká reflexná vesta, aby som sa viezol v kufri, ak chceš, tak sa tam ulož ty a ja budem šoférovať.“
„Nevymýšľaj, nevieš, s kým pôjdeš v aute, potom radšej drž hubu a nekacej toho veľa.“
„Dobre, dobre...nepoviem v aute ani pol slova, vidíme sa na chate.“ – svoj sľub o držaní „huby“ som nedodržal.
Zasadli sme aj s mojim spolužiakom, s ktorým som si z danej partie „ľudí z intráku“ najlepšie rozumel, na zadné sedadla mne neznámeho auta.
„Čafte, tak aj vy idete na tú veľkú party.“ – snažil som sa o žoviálnosť a spoznanie ľudí, ktorí nás viezli na miesto akcie. Bol to chalan a jeho frajerka. Ona bola oslávencova bývalá spolužiačka z gympla, on bol jej frajer, Mišo Hvorecký.
Komentáre