V škole sme sa zišli v zostave najlepší s nami ostanými. Bola to posledná štátnica.
"Vieš z toho niečo?“ - spýtal som sa tradičnú otázku vulgárnej spolužiačky.
„Ale prosím ťa, kedy som ja niečo vedela. Mala som doteraz viac šťastia ako rozumu a včera som presexovala celú noc, takže som stále ešte v dohravajúcom orgazme a nebudem sa tváriť ako tieto puťky, ktoré si tam včera pchali zákony namiesto riadneho vt.., riadneho chlapského potešenia.“
„Zlepšuješ sa. Gratulujem. He he.“
Nedopadlo to najlepšie pre nikoho z nás.
„Nevadí, svet sa nezrútil, v septembri to bude o niečo väčšia sranda, len aby som nedostala chuť na sex hodinu pred štátnicou.“
Vyleteli sme obaja a obaja sa prepracovali do ďalšieho ročníka. Nebolo to najľahšie povedať do telefónu mame, nech odloží objednávku kytíc na iný termín, lebo jej syn to zbabral. Bolo o niečo ľahšie prijať fakt, že do septembra zostávali dva mesiace, na ktoré som si rezervoval učenie od rána do rána. Hold, nestalo sa.
Sestra sa tvárila, že to čakala.
„Zatiaľ som ti tu upratala, nebavilo ma to, ale nedalo sa pozerať na ten bordel. A nad štátnicou sa netráp, sú aj horšie veci, napríklad, keby si bol teplý, to by som veľmi ťažko niesla.“ - a vybuchla smiechom.
„Si blbá. Mám tak náladu na pána Bechera, ale snažím sa obmedziť stretnutia s ním a ty sa mi tu posmievaš.“
„A čo čakáš, že ťa budem vychvaľovať? Sa zobuď...No nevadí, kašli na to, urobíš to v septembri, poďme na nákupy.“
Vytiahla kartu všade tam, kde som ukázal rukou, že sa mi niečo páči. Platila, nechala si odnášať tašky a kúpila si k tomu liter drahého bieleho vína, ktoré bolo najhnusnejším aké som kedy pil.
„Choď už domov. Nalievaš do mňa nechutné víno, škodí mi to, nevidíš?“
„Ešte ma tu nechaj, prosím ťa, nechcem sa tam vrátiť aspoň týždeň, vydrž to, prosím ťa. Dám ti, čo chceš.“
„Nechaj si všetko. U mňa problémy nevyriešiš, zostaň si tu aj rok, mne je to jedno, ale to čo ťa trápi teraz v žocharovciach, si tam na teba počká. Ak ti niekto povedal, že čas to vyrieši, tak je to debilina, čas nič nerieši, len uteká a kašle na teba.“
„Nemám problém...“
„Netrep, mňa neoklameš, nechceš mi povedať, čo sa deje a ja to rešpektujem.“
Chcela si zapáliť cigaretu, ale nedovolil som jej to,lebo desať rokov nefajčí. Chcela sa rozplakať, ale vedela, že to nie je jej štýl, chcela sa vyrozprávať, ale nenašla slová, chcela vyriešiť so mnou, čo som ja vyriešiť nemohol. Zostala ticho stáť vedľa „kamelota“ s Nota bene. Kúpila si ich päť, aby mala čo čítať cestou späť.
„Neurobili sme niekde chybu? Prečo to už nie je o rozbitých sklách na dverách detskej izbe, o lepení plagátov na stenu, o skákani z balkóna, keď sme utekali na diskotéky, kurva, nebolo všetko ľahšie, keď sme boli decká?“
„Bolo,ale čo narobíme, zostali sme sprostí s rozmnožujúcimi sa vráskami . Povedz mi, čo sa deje?“
Nepovedala. Bola to moja staršia sestra, ktorá mala v sebe zakódované, že ona má niesť zodpovednosť a jednoducho žiadne problémy neexistujú, napriek tomu, že sa v nich topila. Nehľadala pomoc u mladšieho brata, nezaťažovala svoju mamu, našla si cestu, kde sa dá vyventilovať a vrátila sa domov.
O dva dni som jej telefonoval a všetko bolo v poriadku. Pripomenula mi, že ma v peňaženke víťazný lístok, ktorý som si vytiahol a je veľmi zvedavá, či sa budem riadiť zdrapom papiera, alebo sa, ako vždy na podklade mojej lenivosti, na všetko vykašlem.
„Stretla som bratranca. Má novú frajerku. Nenahovoril toho veľa, ale nechal ťa pozdravovať. Opeknel, začal športovať. Mal by si aj ty, nech vyzeráš k svetu.“
„Keď začnem ja športovať, tak budem vyzerať k vesmíru, a to by pre svet bola apokalypsa. Nechám to, ako to je.“
„Povedal ti niekto, že si lenivý.“
„Nie, ale som rád, že si prvá, lebo od iných by som to prijal jedine za pomoci..“
„Hej hej hej, viem, za pomoci pána bechera, skončíš ako krstná, nepreháňaj to.“
„Neskoro, už som to prehnal, ale mám teba, tak dúfam, že ma zabrzdíš, keď budeš veľká a ja bohatý.“
„Na to zabudni, oberiem ťa o prachy a budem sa tváriť, že ťa nepoznám.“
„Takže nič nové. Vieš, že som celkom rád, že práve ty si moja sestra?“
„Vieš, že som rada, že mám brata, ktorého môžem považovať aj za svoju sestru?“
„Prečo ťa mám vlastne ja rád? He. Musím končiť, pred dverami ma čakajú chlapi, tak idem do práce.“
Pred dverami čakal Itčkár. Mal v ruke fľašu slivovice a v druhej ruke trávu. To prvé som prijal, to druhé odmietol.
„Zomrela jej mama, tak sa rozhodla vrátiť domov, aby sa postarala o oca. Rád by som šiel s ňou, ale jednoducho sa nedá, Nezoženiem tam prácu. Skurvená doba. Ja to všetko nenávidím.“
To čo som ja zúfalo hľadal, sa Itčkárovi rozpadlo. Od stretnutia s bývalou spolužiačkou z gympla v Auparku sa, okrem ostatného, ich srdcia spojili do lásky, ktorá mala byť nekonečná. Zaúradoval opäť život, osud alebo niekto, kto zaúradovať chcel a prekazil to v prvo mesačných začiatkoch.
Splietal veľa vecí zo svojho života dokopy a za všetko mohli Blaváci. Nerozumel som pointe jeho rozprávania, a tak som sa pridržiaval toho, čo bolo bodom úrazu. Bratislava, frajerka, práca, ďaleký východ. Nepočúval moje „máš pravdu“, „všetko je na figu“ a iné pritakávanie jeho filozofii.
„To bola láska na celý život.“ - zakončil svoj posplietaný príbeh.
„Asi hej. Asi bola.“
„Hovno asi, nič nie je asi, bola a hotovo, ale ja sa vrátim domov, nebudem tu v tejto prijebanej Bratislave makať za pár šupiek. Nenávidím celé skurvené mesto.“
No a to nemal povedať. Bez ohľadu na jeho city, rozchodový stav a spomienky na rodné zemianky, som nedal na Bratislavu dopustiť.
„Čo ťa tu drží, do riti, ako sa opovažuješ nadávať? Nepáči sa ti tu? Tak padaj domov, nikto ťa tu nečakal a nikto ťa tu nedrží.“
Vypleštiť na mňa oči a s otvorenými ústami pozoroval „advokáta“ hlavného mesta.
„Bratislava je plná ľudí z východu, a každý z nich si tu našiel priateľky, priateľov, prvé a posledné lásky, prežili rozchody, sobáše, rozvody a potraty a ty, ktorý tu plačeš nad niečím, čo sa nedá prirovnať ani nejakej primitívnej story zo Steelovej románov, budeš teraz nadávať, aká je skurvená. Choď teda domov, je tisíc ľudí, ktorí ťa dokážu nahradiť a nebudú plakať nad jedným rozbitým vzťahom.“
„Drž hubu, čo ty o tom vieš.“
„Čo o čom viem, čo sa nikto s nikým nerozišiel? Si nasratý na celý svet a čo ti ja mám na to povedať? Aj keby som ti povedal tisíc kladných viet, nájdeš jednu zápornú, ktorou ma odbiješ a pošleš kade ľahšie. Si zronený? Nenávidíš to tu? Tak si zvykni. Lebo tak to niekedy funguje, nielen tu v tomto, podľa teba, skurvenom meste, ale aj u vás doma, v Gelnici, v Prahe a ja ešte neviem kde.“
„Ty buzerant skurvený, priteplený debil, ktorý sa ženskej ani nedotkol, čo ty o tom vieš..“ - neudržal sa a jednu mi vrazil.
„Prišiel som sa k tebe vyrozprávať zo svojho smútku a ty ma urážaš.“
„Podľa toho, čo hovoríš, si sa rozišiel s Bratislavou a nie s frajerkou, nehovorím, aby si na ňu nadával, lebo to bolo jej rozhodnutie a určite nebolo pre ňu ľahké, ale to všetko ti nedáva právo, aby si nadával na všetkých ostatných, ktorí nemajú s tým nič spoločné.“
„Keď mňa to tak strašne bolí.“
Po prejavoch zbytočných emócii sme sa konečne porozprávali o tom, čo bolo dôvodom pre trávu a fľašu slivovice. Hormóny sa ukľudnili a štamperlíky naplnili. Stiahol svoju obžalobu proti Bratislave a tým pádom som ja, jej obhájca, zaujal stanovisko vyriešeného sporu bez víťaza a porazeného.
„Ako to ty tu dokážeš prežiť, máš to ťažšie a nevystrájaš ako ja.“
„Prosím ťa, neľutuj ma, tiež vystrájam, steny a nebohá suseda by vedeli rozprávať.“
Zaspomínali sme si na naše zoznámenie, ako Itčkár v domnení, že je u svojej babky, prespal u mňa, suverénne sa osprchoval a keď zistil, že jeho babka je o pár poschodí vyššie, zdrhol bez slova. Zanechal po sebe mláku vody v kúpeľni, zvratkami pokrstené schodisko a nezodpovedanú otázku, kto vlastne je.
Dopili sme slivovicu, zasmiali sa nad pánom, ktorý pod balkónom naháňal psa a ukončili hádkou a bitkou začatý večer.
Otázka vzťahu ma viac nezaťažovala. To, že som našiel odvahu a vyspovedal sa rodičom, neznamenalo, že si okamžite musím zodpovedať otázku „čo ďalej?“ a vonkoncom nie vzťah. Nebol som naň vyzretý a odložil som ho na dobu, kedy dozretosť ku mne dorazí. Radšej skončiť so začiatkom skôr, ako začínať s niečím vopred určeným na trpký koniec.
Nemajú to v ňom ľahké heteráci ani gayovia či lesbičky. Možno je zopár ľudí, ktorí bez neho nevie existovať a dodržujú jeho nepísané pravidlá o vernosti, láske a vzájomnej úcte. No s rukou na srdci a s nohami vyloženými na stole, som si povedal, že ja ešte medzi nich nepatrím.
Chytil som mobil a napísal sestre:
„Aj keď som lenivý, to čo je napísane na tom papieri dodržím, aj keby sa stromy od smiechu na polovicu lámali.“
Komentáre