adam j. pallo

Vtedy je to ten najhorší strach. Strach o vlastné zdravie. Od jeho začiatku ide bokom váš pracovný "biorytmus", problémy celosvetového rozmeru a zle uvarená káva , ktorú vám priniesla kolegyňa v práci, lebo tá hlupaňa sa to za desať rokov nenaučila, že vy kávu pijete bez cukru.

Som z tých, ktorý druhým rozdávajú „múdre“ rady o tom, že keď ich niečo bolí, nech idú k doktorovi a nech spanikária potom, keď im povie výsledok. Na druhej strane som exemplár, ktorý nedokáže počúvať vlastné rady a sťažuje sa okoliu so svojím strachom, kým mu okolie nepovie "choď do riti a zdochni už konečne, lebo si trápny."

"Dva týždne ma bolí hlava a nezaberá mi ibalgin" – posťažoval som sa genetičke, keď som ju bol navštíviť v práci na Kramároch – "asi mám nádor na mozgu" – musel som si hneď stanoviť vlastnú diagnózu, to by som, predsa, nebol ja.

"Hovno máš a nie nádor, to by ťa hlava nebolela." - veselo fajčila a tvárila sa, že odpovedá na otázku, ktorá nebola nikdy položená.

"A čo by ma bolelo? Noha, ty múdra?" - opovrhol som jej snahou o odpoveď a vyfúkol do jej dymu z Marlborky, svoj dym z Camelky.

"Nebuď zas dosratý, nič to nebude, uvidíš, možno máš len prechodenú silnú nádchu, ty nezomrieš len tak ľahko" – tieto slová by som hovoril aj ja, keby niekto príde za mnou s tým, s čím som prišiel ja za genetičkou. No nebol som až taký hrdina vo vlastnom prípade ako radca v prípade ostatných.

Trvalo dva týždne, kým som nabral odvahu a zašiel so svojím "nádorom" na mozgu k doktorovi. Nebolo to z vlastnej vôle, ale z donútenia Itčkára, ktorý ma predtým počastoval výrazmi "trápny idiot", "dosratý k..." a iné milé slová, ktoré potrebujete počuť, keď vás bolesť hlavy ťahá k zemi tak, že si hlavu radšej trieskate o stenu, aby ste stlmili bolesť, ktorú si neviete vysvetliť.

"Máte hnis a cysty v dutinách." - povedala doktorka v Partizánskom.

"V čom mám čo?" - spýtal som sa doktorky v Partizánskom.

"To nechajte na nás." - odpovedala doktorka v Partizánskom a ignorovala moje ďalšie otázky.

Podľa jej inštrukcií som zavrel hubu a nechal si vystriekať nosné diery niečim, čo mi umŕtvilo miesta, cez ktoré mi prepchala veľkú ihlu a na jej pokyn, tej doktorky a nie ihly, som z nosných dierok fúkal a dostával zo seba hnis a vodu.

Ľudovo povedané "prerážanie nosných dier" a dostávanie hnisavých výkalov z nosa, ktoré sa zabudli niekde na polceste z doznievajúcich a nedoliečených nachladnutí, som po týždni absolvoval so záverečnými výsledkami, ktoré jasne hovorili o tom, že musím opäť pod skalpel.

Zobudil som sa po vyprchnutí "rajského plynu" na posteli z osemdesiatych rokov. Myšlienky sa snažili zorientovať, či sú na správnom mieste a či náhodou to ešte stále nie je sen, lebo ako hovoril doktor, ktorý operáciu vykonával, všetko to malo trvať len dvadsať minút a nemal som sa z toho ani spamätať a už som mal oddychovať vo svojej detskej izbe v rodnom sedlákove.

Realita bola iná a ako vždy o niečo dramatickejšia ako jej teoretické predpovede. Ležal som v nemocničnej izbe s trojcentimetrovou ihlou, ktorá mi trčala z obočia nad pravým okom. Sestrička mi arogantným hlasom vyznávala "lásku" a informovala, že ak si odtrhnem v noci tú ihlu z obočia, náš vzťah to veľmi naštrbí a nezostane bez následkov.

"No bolo to horšie ako sme predpokladali." - povedal mi doktor pri vizite na druhý deň.

"Takže to bol nakoniec predsa len ten nádor ako som hovoril?" - čo iné som si pod slovom horšie mohol predstaviť?

"Nie, nebláznite, na to nemáte vek, ale ak mám byť úprimný, vaše zdravie k tomu smeruje. Behom pol roka dvakrát na operácii, s tým sa málokedy stretneme u 60ročných ľudí a nie u mladíkov."

"Myseľ mladá, telo staré." - stihol som sa zahrať na chytrého a staré telo rýchlo uznalo, že radšej zaspí, ako by dovolilo mladej mysli vyplodiť ďalšiu trápnu myšlienku von zo svojho mozgového koridoru.

Týždeň som bol pre všetkých v nemocnici jednorožec. Prechádzal som sa po chodbách, chodieval na zákusky do tamojšieho bufetu a strašil nielen malé deti pohľadom na mňa.

"Ak sa rozplačeš, keď ti ujo doktor pichne injekciu, príde tento škaredý ujo s touto ihlou a zoberie ťa."-škaredý ujo som bol ja a ten koho som mal zobrať, bolo uplakané malé dieťa, okolo päť rokov, ktoré sa bálo doktorov ako ja smrti.

"Babka ťa klame, vôbec nie som ujo, ktorý berie neposlušné deti, len si poplač, ja som tiež plakal u doktora, keď som bol malý a žiadny ujo ma nezobral." - snažil som sa uspokojiť plačúce dieťa na chodbe, ktorá bola v skutočnosti čakárňou.

"Ale ja nie som jeho babka, ja som jeho mama." - protestovala mamička plačúceho dieťaťa.

"Podľa tých slov som vás tipoval na prababku, ale nechcel som vás uraziť."- necítil som sa dobre v úlohe uja strašiaka kradnúceho deti a nebol som stotožnený s úlohou, ktorú mi prisúdila matka dieťaťa, ktorá bola mladšia odo mňa.

Nemocničná izba je miesto, ktoré vás spojí s osudom s ďalšími bojovníkmi za svoje zdravie. Najstarší z nás na izbe, bol 48 ročný chlap, ktorému vyoperovali nejaký negatívny nález na hlasivkách.

Na vizite bol poslušný ako vojak – "áno, pán doktor...je mi lepšie, pán doktor...nemám bolesti, pán doktor...prestanem už fajčiť, pán doktor.." - snaha o vtipný sľub sa stala vtipnou a prestala byť sľubom vo chvíli, keď 45 ročný chlap čakal na svoju dcéru v deň, v ktorý ho prepustili z nemocnice.

"Nemáš cigaretu, mladý?" - prvýkrát som počul jeho hlas, ktorým nepredstieral strach z choroby a následkov operácie a z ktorého sa jedným podpisom o prepustení z nemocnice, vytratilo to detské, dospeláckym rozumom prekryté volanie po domove vo frázach "áno, pán doktor, už mi je tak fajn, že som tu zbytočne."

Fajčil som spolu so svojim nemocničným "kamarátom", keď prišla za mnou mama. V čase, keď ma operovali, bola na rekreácii. Chcela to silou mocou sebe vlastnou zrušiť, no mojou silou intonácie hlasu a sestrinou presviedčacou mocou slova, nakoniec uznala, že operácii budem mať ešte dosť v živote a ona možno už ani jednu rekreáciu.

"No mladý muž si tu zobák vypaľuje a ja som strachom skoro zomieram."

"Strach som mal aj ja, ale viac o to, či mi definitívne nezakážu fajčiť a vidíš, je im to jedno."

Zbalil som si veci, jednej sestričke, ktorú som uznal za najmenej protivnú, som dal kávu a zákusky s upozornením, že nech sa o ne s ostatnými podelí až vtedy, keď sa naučia, ako sa majú správať k chorým pacientom.

Poďakovala a zaželala mi, aby som sa vrátil späť až vtedy, keď bude už ona na dôchodku. Buď ma viackrát nechcela v nemocnici zažiť, alebo mi v skutočnosti želala pevné zdravie, aby som nemal žiadny zdravotný problém, ktorý by ma opäť položil na jej oddelenie.

Mama mi vyrozprávala príhody z rekreácie. Jedna jej spolubývajúca bola alkoholička, druhá luteránka, tretia jej kamarátka bola tiež normálna, no najviac si rozumela s nejakou východniarkou, lebo tá mala zmysel pre mamin humor a jej humor vždy dával mame nejaký zmysel.

Navarila ako sa patrí. Bol to všedný utorok ako hociktorý iný a my sme mali doma hody. Všetko pre to, že som sa vrátil živý a pomerne aj zdravý. Pečená kačica, kapusta, placky ako hlavný chod, pred ktorým som si mal dať rezeň so šalátom ako predjedlo a po tom všetkom palacinky so zmrzlinou ako dezert.

Nedostal som sa ani k hlavnému chodu, keď mi zazvonil telefón. Až vtedy som si uvedomil, že za celý týždeň, čo som bol v nemocnici, mi neprišla ani jedna správa, nik sa mi nedovolal a vlastne ten týždeň utiekol tak rýchlo, že som mobilný telefón vyhodil zo svojej pamäti a tváril sa ako v nagelovaný gigolo v osemdesiatych rokov bez prístupu na dostupné siete.

Volala mi Maďarka.

Maďarka je veľmi sympatické a energické dievča, ktoré sa spolu s alkokamarátom a psychológom, stali mojou novou partiou v práci prepisovania údajov. Viem, že prezývka, ktorú som jej vybral, je trochu hrubá, no ona sa neurazí a vy to musíte zniesť. Nehľadajte však za tým nič zlé.

"Ahoj, čo sa deje? Celý týždeň sa mi neviete ozvať, nestrachujete sa o mňa a teraz akoby na zavolanou." - nepustil som ju k slovu a prestal som s výčitkami až vtedy, keď som nejak cez svoj monológ zaregistroval, že plače.

Strach o vlastné zdravie, ktoré sa vybavilo týždňovým pobytom v nemocnici a ďalšou operáciou do zbierky mojich snívaní pod "rajským plynom", sa pri jej vzlykoch a slzách, ktoré som nevidel ani nepočul, no vedel som, že jej niekde tam na druhej strane toho hovoru stekajú po líci, premenil na strach z toho, čo sa mi chystá povedať.

"Nedalo sa ti dovolať, bol si stále vypnutý, stále hlásilo nedostupný." - rozpásala uplakane, no nekoktala, nepreskakovali jej slová, vedela, čo hovorí, ja som však nevedel, čo mi ešte len chce povedať.

"Nie. To nie je možné, ja som mobil vôbec nevypínal, celý týždeň bol zapnutý. Neviem, prečo to nefungovalo. Prečo plačeš, čo sa stalo?"

A po tom ma hlava rozbolela ešte viac ako vtedy, keď som so strachom behal od jedného kamaráta k druhému a rozprával o svojom samo-diagnostikovanom nádore na mozgu.