Som psychopat? Asi hej. Budem nenávidieť všetkých mladých ľudí, ktorí budú okolo mňa prechádzať a rozprávať sa o tom, kde budú tráviť celý večer až do rána, kým ja budem sedieť na lavičke vedľa sochy Napoleona na Hlavnom námestí. Starý, so šedým zákalom a možno pomočený v starom, molami premilovanom obleku, sa budem brániť dvom policajtom, ktorí ma budú odnášať do hospicu, z ktorého deň predtým utečiem.
Som psychopat? Asi áno. Nemám ani 30 rokov a už sa cítim starý, bez vyhliadok do budúcnosti a jediné čoho sa v budúcnosti bojím, je smrť. Som sebecký a namyslený a myšlienka, že raz tento svet bude úspešne fungovať aj bezo mňa, i keď funguje veľmi dobre, aj keď som tu, mi naháňa strach.
Do tretice len teda skonštatujem a priznám si, že som psychopat, lebo chcem, aby celá planéta a kozmický priestor zanikli presne v deň, keď posledný krát vydýchnem. Chcem, aby to skončilo spolu so mnou a nechcem počuť žiadne predpovede o dátume zániku celého spoločenstva figúriek, ktoré si dali meno ľudia, od nejakých trápnych „Nostradamov“, ktorí predpovedali smrť lady Diany tri roky po tom, čo sa to stalo.
Mám na to právo a nepýtajte sa ma prečo, lebo sám neviem. Som psychopat avšak stále hodný spoločnosti „nepsychopatických“ psychopatov.
Trvalo dva týždne, kým sa objavila príčina záhadného smradu vo vchode č. XX. Celé dva týždne nikomu nechýbala moja klebetná suseda, tak ako mne, a to divné, čo sa šírilo vzduchom a objavilo sa z ničoho nič, sa ostatní spoluokupujúci snažili prekryť chemickým smradom, romanticky pomenovaným čistiacim prostriedkom, Savom. Kombináciou chemického a prírodného smradu, vznikol megasmrad, pri ktorom slabšie a staršie povahy odpadávali.
„Vieš čo sa stalo?“ - pýtal sa ma IT špecialista, ktorý bol jeden z účastníkov šmírovacieho tímu, keď mŕtvolu mojej, respektíve našej susedy, vynášali von.
„Nie. Nejaká domová schôdza? Nikto mi nedal vedieť.“ - meter odo mňa sa na seba tlačilo zopár veľkých hláv susedov, ktoré čakali na hlavný bod dňa.
„Zomrela tvoja suseda. Ten smrad, ktorý sme tu mali šiel z jej bytu. Zvláštne, že si nič necítil. Máš nádchu alebo nemáš vyvinutý jeden zo zmyslov?“ - srandoval.
Mám asi jedno aj druhé. Nedokázal som obhájiť, ako je to možné, že som nemal podozrenie, keďže epicentrum všetkého bolo odo mňa oddelené jednou stenou. Možno je to tým, že som nikdy predtým necítil zápach rozkladajúceho sa tela a možno som ho identifikovať aj mohol a vedel, ale môj vsugerovaný strach zo smrti vyslal do mozgu bleskovú informáciu, ktorá mi zablokovala čuch.
„Kto ju našiel?“ - spýtal som sa.
„Polícia. Stareny hovoria, že ju zavolal jej syn, lebo mala prísť za ním do Anglicka, pozrieť sa na svojho vnuka. No keď nechodila a ani nedvíhala telefón, zavolal na políciu.“
Prešiel som okolo malého davu susedov, z ktorého som počul, aká to bola dobrá suseda, ktorá každému pomáhala a je to veru tak, že dobrých ľudí si Pán Boh berie k sebe prvých, ale aj tak raz tam musíme všetci. Škoda, že v tej chvíli mi mozog nezablokoval aj sluch.
Vystúpil som z výťahu a hľadal v kapse kľúče. Na chodbe stáli dvaja policajti, a z bytu susedy sa ozývalo odpočítanie do spoločného zdvihnutia rakvy. Na tri hore - „ Raz , dva, tri...“
„Môžme jednu otázku, pane?“ - spýtal sa ma policajt.
Prevrátil som neochotne očami,ale súhlasil som.
„Kedy ste videli naposledy pani S.....?“
„Pred dvoma týždňami. Mal som nahlas hudbu v noci a prišla ma upozorniť, aby som ju dal tichšie, o desať minút prišla zas a povedala mi, že sa stala starou mamou, vybozkávala ma, naliali mi pohár šampanského, vyfajčila jednu cigaretu na schodoch a odišla domov.“
Kým som rozprával, 4 chlapi z pohrebnej služby vyniesli z bytu rakvu a hlučnou komunikáciu sa dohadovali, ako s ňou vzídu po schodoch.
Pozrel som sa na truhlu a môj zablokovaný čuchový zmysel sa logol a vpustil do mojich pľúc, čo odopieral ostatné dva týždne. Hodil som „šablu“. Policajt stihol odskočil, no stena, ktorá si to schytala, takú možnosť nemala.
Vletel som do kúpeľne a začal som sa drhnúť. Cítil som ho všade. Myslel som, že do mňa vstúpila a ja sa jej nezbavím. Šalel som a nepríčetne som si drhol každý milimeter kože. Chce sa mi pomstiť, chce ma vziať so sebou, chce, aby som ju stále cítil, chce to a to a to...Jeblo mi. Preskočilo mi v hlave na desať minút. Paranoju zo mňa dostal pán Becher. Vyšiel som na balkón a po boku pána Bechera som pozeral, čo sa deje dole.
„...a za to môže aj ten mladý, ktorý vedľa nej býva, robil jej zle, isto tam fetoval, však ja ho inak ani nevidím, len opitého. Chuderka, musela si pri ňom vytrpieť. Mali sme ho dávno vyprášiť z toho bytu...“ - chváli nad svätosťou mojej už zosnulej klebetnej susedy sa zmenili na preklínanie ešte žijúceho prepitého suseda, teda mňa.
K vyhláseniu o mojej zodpovednosti za smrť, ktorú horúčkovito prednášala asi 50 ročná pani, sám neviem, z ktorého poschodia, sa súhlasne pridali aj ostatné staršie ročníky. Pridali ďalšie pikošky z môjho života, ktoré zrejme vyčítali z bulvárneho denníka a pohoršovali sa kam dnes títo mladí smerujú.
Fajčil som a lial do seba v malých, ale častých, dávkach svojho spoločníka a počúval. Rozumný človek by si takéto reči nepripustil a nevenoval im pozornosť. No ja nie som rozumný, moja cholerická povaha, obohatená o charakteristické črty znamenia baran, vybuchla. Erupcia nadávok sa spustila v okamihu, keď jeden zo spiklencov zbadal, že som na balkóne a pozorujem ich.
„Tichšie, lebo je na balkóne.“ - upozornila ich a hlavy všetkých ostatných sa otočili ku mne.
Nevedeli ako dlho som tam, čo všetko som počul a ani nevedeli ako ma, s prepáčením, nasrali.
„A susedky, to bol dnes hrozný deň. Už aby večer bol.“ - snažila sa zmeniť tému organizátorka akcie „za všetko môže on“.
„Aby ko**t v p**i bol, kurvy staré, že sa nehanbíte. Hovno o mne viete, čo si to doľujete, ohovárať, na to by vás bolo, radšej keby ste sa o seba starali, že také trúby ako vy nezdochli skôr ako som sa narodil. Môžete ma riť bozať...“ - no, uprímne, bolo to v skutočnosti drsnejšie. Nadávky sa zo mňa sypali ako z mojej vulgárnej spolužiačky a adrenalín v žilách sa ukľudnil po pol hodine.
Vypil som polovicu pána Bechera, nechal som ho stáť samého na balkóne a šiel sa ešte raz osprchovať, rozhodnutý vypadnúť z tohto prehnitého paneláku.
Ako dôvod úniku mi vhod padla prednáška v škole. V aule sedelo asi 20 študentov. Jeden z nich bol aj kamarát, ktorý sa stal úspešným redaktorom v teleráne STV. Je to presne ten kamarát, u ktorého sme boli celá partia z intráku na oslave jeho narodením v Senci na chate a presne ten istý kamarát, s ktorým som sa zoznámil na výške v Nitre. Naše kamarátstvo pokračovalo aj po tom, čo nás oboch zobrali na právo. Vídavali sme sa sem-tam. Raz za mesiac sme skočili na pivo a presne takýto „raz“ nastal aj v oný deň.
Po prednáške sme zapadli na osem pív v Staromestskom podniku „Lýra“ a zaspomínali na starých spolužiakov z Nitry, poohovárali ich ako sa patrí, a vymýšľali sme prezývky terajším spolužiakom. Rozprávali sme sa o jeho narodeninovej párty, na ktorej sme nakoniec „my ľudia z intráku“ skončili v jednej posteli a hrali „vadí-nevadí“. Vysvetľoval som mu, že jeho bývala frajerka nebola naozaj stredobodom mojej pozornosti a vždy som ju bral ako kamarátku, kým sa mi oni dvaja vo svojom dvojtýždňovom vzťahu posmievali, že ju balím.
„Poďme niekde na diskotéku?“ - nechcelo sa mi vrátiť do bytu.
„Kde?“
„Ešte v Nitre si mi spomínal jeden podnik, kam chodia pekné baby, mladé a nadržané, poďme na ne mrknúť. Tuším sa volá Kváder, alebo Kráter, tak nejak, nespomeniem si.“
Spomenul si kamarát. Volal sa Kráter a odvtedy, čo som prvýkrát o tomto podniku počul na schodoch Filozofickej fakulty UKF v Nitre uplynulo 5 rokov. Za tú dobu sa podnik stal čisto gaypodnikom a neskôr už len víkendovou diskotékou pre všetkých.
Ani jeden z nás to nevedel, no mali sme šťastie. Bol štvrtok a bol otvorený. Vonku na schodoch stálo zopár ľudí zo Superstar a vnútri švédske stoly, vyhadzovač a hluk zabávajúcich sa „figúriek“.
Mal som vypité, no rozpoznal som, že to nebude obyčajná diskotéka pre obyčajných, smrťou sa bojacich, smrteľníkov a zakričal som na kamaráta, ktorý sa rozbehol suverénne k baru.
„Stoj, to bude nejaká súkromná párty. Poďme inde.“ - nepočul ma a mieril si za svojím.
„Môžme tu zostať?“ - spýtal som sa vyhadzovača, ktorí náš vpád na uzavretú párty zaregistroval.
„Choďte, vy tam zapadnete.“ - flegmaticky odpovedal. Mal to na háku, beztak bola jedna hodina a bolo na ňom vidieť, že uzavreté spoločnosti s ľuďmi zo slovenského „showbiznisu“ mu veľmi nevoňajú. Nechcelo sa mi „naťahovať“ s dvoma „vtierkami“, ktorí nevedeli, kde sa ocitli.
(pokračovanie v 2. časti)
Komentáre
Smrť ako taká nie je nič strašné
nie si len ty pre svet
to humanoid
to majamaja
peter.. som rada,že opäť zase raz...))
to ellie