adam j. pallo

A čo dnes?

Vkladáme do nej viac agresivity ako romantiky a snažíme sa na význam jej slova zabudnúť odseknutím obrúčky z prsta v posteli niekoho, kto vám lásku požičial na jeden odber vášho orgazmu.

Neriešime otázku bývania, lebo máme hypotéku, nepotrebujeme spájať majetky, lebo si dokážeme zarobiť sami na seba a nepotrebujeme sa podriadiť tehotenskému testu, lebo je dnes krásne vychovávať deti aj bez lásky k opačnému pohlaviu. Stali sme sa homo narcizmus a nepotrebujeme chápať význam nejakého zastareného slova – láska.

A čo som tým všetkým chcel povedať? Nič, ako zvyčajne.

Prešli tri týždne od mojej cystovej "aféry" a nostalgiu, ktorá ma prepadávala z pohľadu na každý predmet, ktorý zdobí moju detskú izbu od nepamäti, som vyhnal z hlavy odchodom zo sedlákova do Bratislavy.

"Ten chlap ale krásne vonia. Čo to bude? Lacoste, Hugo Boss?" - čuchala vo vzduchu genetička značku parfému modrookého blonďáka, ktorý prešiel prinajmenšom osemkrát okolo nás.

"Naftalín alebo Barbus." - vyriešil som jej hádanku a vyfúkol z úst dym z cigarety.

Nespustila z modrookého oči a nezaregistrovala moju narážku.

"Však choď za ním, stále sa na teba pozerá, vždy je tam, kde ty a ty ti riešiš jeho parfém." - podpichol som ju.

"Parfém je základ. Ak si vie vybrať správnu značku, nemá problém vybrať si správnu ženu." - hodila bezvýznamnú teóriu o parfémovej láske.

"No tak to potom po tebe netúži, ak parfém by mal zodpovedať žene, po ktorej túži, tak v tvojom prípade by stačil konvalinkový nálev z 50tych rokov. Netrep blbosti a choď za ním, máme ešte pár minút do konca prestávky."

"A čo mu mám povedať?" - bola odhodlaná ísť za ním, no nevedela zaujať štartovaciu tému.

"Spýtaj sa ho, či ti nemôže zapáliť cigaretu."

"Však fajčím, to bude blbé." - neviem, čo sa jej "nevidelo" na mojom zoznamovacom pláne.

"Nefajčíš a blbá budeš ty, ak to neurobíš."- vytrhol som jej cigaretu z rúk a otočil celé jej telo jeho smerom -"choď, lebo ťa zbijem."

Genetičke sa pri prvom kroku podlomili kolená, no nevzdala to. Modrooký jej veľmi ochotne pripálil cigaretu a prezradil značku parfému, ktorý použiva. Povedal jej toho omnoho viac, o čom som sa ja dozvedel v ďalších dňoch pri prepisovaní údajov.

Z pripálenej cigarety bolo prvé radne, druhé rande, tretie rande a potom ešte niekoľko až nakoniec mi zvoní telefón a genetička mi vysvetluje, že modrooký predsa len používa parfém, ktorý ju vôbec nepriťahuje. Bol to len klam a ona nejako z nevysvetlitelných chemických reakcií tomu klamu podľahla.

"A teraz máš čo v pláne?" - spýtal som sa jej.

"Ja neviem, ale tento modrooký nie je moja vlnová dĺžka, nezájdeme na víno?"

Bol studený januároví večer a my sme sedeli na terase podniku, lebo genetička nechcela byť v spoločnosti vysmiatých voňavých frajerov. Pili sme jej obľúbené Veltlínske biele.

"Prečo sme sa my dvaja nikdy nerozprávali o láske?" - nadhodila tému.

"Lebo sme ju medzi sebou nepotrebovali, stačilo nám nepriateľstvo, ktoré vyústilo do stavu v akom sa nachádzame teraz. No a teraz v tom stave stagnujeme, lebo sme si niekde vo vnútri povedali "nie nechcem ďalej nič riešiť", a je tu ešte veľa vecí, ktoré mne osobne bránia pokračovať v rozvíjaní daného stavu." - analýza kamarátstva z mojej strany zapáchala alibizmom a poučkami o stavoch pozitívneho a negatívneho vymedzenia priateľstva.

"Prečo si ma vlastne nemal rád?" - spýtala sa.

"Lebo nikdy nemám rád ľudí, keď ich spoznávam. Ľahšie sa mi vyrovnáva so stratou, keď zistím, že daný človek mi nestojí za akékoľvek zamyslenie. Som opatrný, lebo sa nechcem sklamať." - je to tak so mnou dodnes, málokedy som príjemný k neznámym ľuďom a svoju "zamrznutú" tvár rozmrazím až po nejakom čase.

"Ja som ťa tiež nemala rada. Nebol si mi sympatický a teraz si prvý, ktorému volám, že som dala kopačky chalanovi. Aké sú tie iné veci, ktoré ti bránia pokračovať?" - vyzvedala.

"Domysli si."

"Nedokážem to."

"Tak sa pokús."

"Nechce sa mi."

"Tak nebuď zvedavá."

"Som taká od prírody."

"Tak si to vybav s prírodou." - ukončil som jej pokus o zistení pravdy o príčinach zastavenia vývoja nášho priateľstva.

"Čo sa stalo medzi tebou a modrookým?" - dopili sme prvú fľašu a konečne začali rozprávať o tom, čo nás k tej fľaši "donieslo".

"Nemá zmysel na tom ďalej pracovať. Je to také veľké decko. Je starší odo mňa a v niektorých momentoch som si pripadala ako jeho mama."

Stretol som sa niekedy dávno s frázou, že muži sú večné deti, no prvýkrát som sa stretol s jej realizáciou v praxi.

"Dostávala som chuť strhnúť z neho šaty a milovať sa s ním na ulici, no vždy sa mu podarilo zatlačiť moju chuť do reálu, v ktorom by to bolo o incestnom pomere. Potrebuje ešte dospieť a ja nie som ten typ, ktorý by ho to chcel učiť."

"Hmm, chápem, čo narobíš, ženy dospievajú skôr a muži sú nezodpovedné deti celý život."

"To nie, to som nechcela povedať, ale modrooký bol tento prípad, chvála bohu, že nie je jediný na svete."

"A možno je ten jediný na svete, ktorý by urobil pre teba čokoľvek, len si mu nedala šancu."

"No čo narobím? Skončím ako stará dievka. Dve tretiny mojich učiteliek na základnej a na gympli sú slobodné 50 ročné dievky a prežili to."

"Asi preto, že im každý chlap pripadal ako dieťa zo školskej lavice, ale ty nie si učiteľka a odhadzovanim chlapov nebudeš ani matka."

"Keď si do štyridsiatky nenájdem vhodného chlapa, pôjdem na umelé oplodnenie a je po probléme."

"Keď ja nebudem mať do štyridsiatky dieťa, tak si nájdem matku, ktorá mi ho porodí." - tiež som mal svoje plány.

"Spojíme to teda dohromady. Ak na oslave tvojich štyridsiatich narodenín budeme obaja stále slobodní a bezdetní, urobíme si z tvojich spermií deti. Jedno pre teba, jedno pre mňa." - uzatvárala zmluvu o budúcej zmluve o deťoch.

"Platí, no žiť spolu nebudeme, jasné?!"

"Jasné, že nie, ja budem chcieť len tvoje spermie a za odmenu ti potom vynosím dieťa."

"Dobre, dohoda uzatvorená. Návštevné súrodenecké hodiny dohodneme potom."

Chladnú januárovú noc som dohodol svoje otcovstvo dvom deťom, ktoré sa majú narodiť v prípade nášho obojstranného neúspechu s láskou u druhého pohlavia. Myšlienka to nebola zlá, obaja sme nechceli zomrieť bez toho, aby nad nami na smrtelnej posteli nestál len pán Boh a aby sa zachoval rod jej a mojej vetvy. No už nejaký ten čas viem, že obsah tejto dohody sa nikdy nenaplní. 

Genetička modrookému nedala druhú šancu, o ktorú ju cez esemesky prosil. Pokračovala v hľadaní svojho spriazneného ja, ktoré sa nielen výzorom, ale aj vlastnosťami podobá jej otcovi.

"My baby sme asi také, hľadáme si ten typ, ktorého sme videli od narodenia, aj keď sa otcovi vzoprieme a častokrát v úvodzovkách odcudzíme, vždy si hľadáme takého chlapa, v ktorom nájdeme minimálne pätinu jeho vlastností. Však a prečo nie? Veď otec je prvý chlap, ktorý nás nosí na rukách."

Genetička nedala na sebe poznať, že by sa jej rozchod s modrookým nejako dotkol. Podľa nej, všetko to bolo v začiatkoch a teda o láske sa nedalo hovoriť. Horšie bol na tom modrooký. Nedokázal ďalej pracovať pod tou istou strechou a dal výpoveď. Poslal genetičke kyticu s párnym počtom kvetov a so stuhou "Posledné zbohom od muža, ktorému si zlomila srdce" a viac sme o ňom nepočuli.

Namiesto lásky medzi ním a ňou sa upevnilo priateľstvo medzi ňou a mnou, ktoré sme posilnili mojimi spermiami v prípade, ak by mi ešte nejaké, okolo mojich 40 tich rokoch, zostali.

O pár dni sme sa v práci rozprávali o láske. Napadlo nás to zo stotiny sekundu na jej inú stotinu a čisto hypoteticky sme sa sa snažili dopracovať k tomu, či jej vitalita prevyšuje jej mortalitu.

Po koľkých rokoch vyriešenia matematickej rovnice o jednej neznámej, v ktorej sa nakoniec x=láska, si človek položí sám pre seba otázku, či to, čo ho pevne drží po boku svojho partnera je stále láska alebo len ľútosť alebo nebodaj Štokholmský syndróm?

Láska nie je chyba v programe, lebo program bol už dávno zavírený a každý z nás hľadá vlastný antivírus, aby skúškou správnosti danej rovnice dospel k záveru, že ľavá strana sa rovná pravej strane.

"...serus macher, dlho sme spolu neboli, no nedalo mi, aby som sa s tebou nerozlúčil, nemám pre čo žiť. Rád som ťa spoznal. Zbohom." - dva roky som s kamarátkom-slušákom nebol v kontakte až do jedného februárového rána, keď mi poslal esmesku, v ktorej sa navždy so mnou lúčil...