adam j. pallo

Čašníčka nechápavo so srkčeným čelom na nás pozrela a rukou ukázala k chladničke, kde bolo niekoľko tuctov pív.

„Je to otvorené, si zoberte aké chcete.“

Napriek tomu, že som pochopil, kde sme sa ocitli, bolo mi to všetko divné a správal som sa ako sedlák. S otvorenými ústami som vybral dve pivá a obzeral si ľudí naokolo. Toto nedopadne dobre – hovoril som si v duchu.

S pivami sme sa presunuli o poschodie nižšie, kde boli obsadené tri stoly s veselo sa zabávajúcimi mladými ľuďmi. „Rozbehli“ sme sa k stolu s jedlom a začali sa napchávať. Nik si nás nevšímal, nik neprotestoval a neukazoval na nás prstom. Každý mal čo-to popité a bol v tej nálade, v ktorej doprajete všetko všetkým a svetu mier, lásku a comeback hippies a ich filozofie. Zaplnením svojho žalúdka vyberanou stravou, opadol zo mňa pocit votrelca a snažil som sa zapadnúť.

„To bude nejaká firemná akcia. Čo si vymyslíme, odkiaľ sme?“ - spýtal som sa redaktora.

„Na to kašli. To nerieš, všetkým je to jedno.“ - odpovedal.

Kašlal som na to do prvej otázky neznámeho chlapíka, ktorý sa dal so mnou do reči pri bare. Bol to nejaký režisér reklám, mal okolo 40 rokov a spôsob jeho vyjadrovania, skúmania a afektovania mi bol známy z onoho zúfalého manželského páru. Nebol to však zúfalý manžel, ale chlapík s vysokým sebavedomím a s veselou povahou, ochotný počúvať moje plány o tom, ako chcem napísať predlohu na, v budúcnosti Oscarom ovenčený, slovenský veľkofilm.

„A odkiaľ si vlastne? Nevidel som ťa doteraz nikde?“ - no a nastala hodina pravdy, respektíve klamstva.

Mal som pri sebe zbierku zákonov, ktorá sa mi nezmestila do tašky, a s ktorou som behal podpitý po Starom meste.

„Som z právneho. Boli sme dlho v práci, a preto sme tu neboli od začiatku.“

Nedoštudovaný študent sa povýšil na usilovného workoholika právneho oddelenia firmy.

„Aha.“ - jeho reakcia ma zaskočila, po pravde povedané dostala do pomykova, či som správne zareagoval, alebo sa prezradil, že tam vôbec nepatrím.

Bolo mi to jedno. Započúval sa do mojich plánov o veľkofilme, kde hlavný hrdina bude chlapec, ktorého budem hrať ja, a bude trpieť niektorým zo stupňov retardácie. Vychovávať ho bude mama, ktorá po čase zomrie na zákernú chorobu a nevlastný otec, alkoholik, ktorý bude svojho nevlastného retardovaného syna dennodenne mlátiť. Otec sa prepije k smrti a syn, zúfalý zo samoty, sa po jeho pohrebe obesí.

Taká sprostosť ma už dlho nenapadla. Ani neviem, ako som k takej volovine mohol prísť, ale nechcelo sa mi rozprávať o právnom oddelení, tak som si narýchlo vymyslel story o utrápenom chlapcovi.

„A ty ako režisér to môžeš režírovať.“ - uzavrel som to.

Takej „pocty“ sa mu ešte asi nedostalo. S úsmevom od ucha k uchu to veľmi rád prijal. Vybuchol smiechom a ja tiež.

„Nesmej sa mi, ja to myslím vážene.“

„Však to vážene prijímam.“

Po pár minútach sme prešli od môjho plánu zaútočiť na celosvetové kiná na plány režiséra.

Nevedel som aké filmy režíruje, čo vlastne režíruje a či aj niečo režíruje, keďže v tej dobe na Slovensku režíroval každý, len filmy sa nenakrúcali.

„Ja nakrúcam reklamy.“

Vybuchol som smiechom pre zmenu ja.

„To si nevedel povedať skôr, nie teraz, keď som ti povedal takmer celý obsah môjho budúceho trháku..ha ha ha ha, že reklamy. Aký si ty ale zábavný postarší človek.“

Na moje veľké prekvapenie sa neurazil, ale rozvíjal komunikáciu ďalej.

„Na teba sa tiež dosť humoru nalepilo, omladina naša.“

„Nielen humor, hehehhe, ...he, aj muchy, ale to ešte za mlada, keď som doma, natretý medom, musel stáť uprostred kuchyne zavesený o luster ako lákadlo na muchy, lebo sme nemali peniaze na mucholapky a na smetisku, ktoré sme mali pod oknom sme žiadne nenašli.“

„Mal si veselé detstvo.“ - poznamenal s úsmevom.

„Mal, len to nehovor mojej mame, nemá rada slovo veselý.“

„Prečo?“

„Lebo sa priezviskom volá Smutná.“

Dnes si nepamätám, čo všetko sme spolu rozobrali a kto všetko sa k nám pridal, ale boli to omnoho príjemnejšie zážitky, ako vymýšľať si príbeh o mucholapkovom detstve. Pamätám si to len preto, lebo som sa na druhý deň cítil trápne, aké sprostosti som rozprával. Neboli vhodné a už vôbec nie vtipné, preto mi zostali dodnes v pamäti a nikomu ich nerozprávam.

Rozprávali sme sa približne do tretej rána, keď som zahlásil, že sa idem za svojím kamarátam-redaktorom, ktorý sa s inou partiou zabával o poschodie vyššie. Režiséri reklám zbystril uši a začal sa na neho vypytovať. Z hladiny žalúdka, plného do dna vypitých pív, sa mu vynorili ambície. Chcel ho spoznať a spoznal ho. Zoznámil som ich a odvtedy som od neho nepočul ani slovo. Dnes mi to nechýba, vtedy som sa cítil ako nula. Bezvýznamný človek s malou uchýlkou závisti voči spolužiakovi-redaktorovi, ktorému sa do zadku vtierali neuznaní režiséri reklamných spotov na detské plienky.

Zistil, že jeho ambície mojim spolužiakom „ukojené“ nebudú a odkráčal domov.

Svitalo, keď sme z Krátera odchádzali, redaktor odišiel do Ružinova, ja do svojho bytu.

Po trojhodinovom spánku som sa vysmädnutý prebudil. S fľašou minerálky som vyšiel na balkón, kde ma čakal môj nedopitý pán Becher a zapálil som si cigaretu. Slovami programového maniaka, by som svoj stav mysle vyjadril nasledovne: v hlave sa mi ukladali jednotlivé udalosti celého dňa, vynárali sa všetky nepríjemnosti, na ktoré som stáčal gombík delete a presúval ich do koša ,a do foldera s názvom „Moja najlepšia party v BA“, som kopíroval, pekne jednu za druhou, imaginárne fotky z party, na ktorej som bol s cudzími ľuďmi do neskorého rána.

Ako som na začiatku filozofoval o psychopatovi nesúcom moje meno, dovolím si filozofovať a na konci. Oný deň je z tých, ktoré si budem pamätať dovtedy, kým nenastane koniec sveta, teda do mojej smrti (s tým koncom sveta srandujem). Spojilo sa v ňom to najhoršie, čo som doteraz v capital city zažil s tým najlepším, čo som doteraz v krásavici na Dunaji nezažil. V oboch prípadoch za to mohli cudzí ľudia.

Obvinenia zo zodpovednosti za smrť mojej susedy, s ktorou chcel mať každý pokoj, sa ma dosť dotkli, o to viac, keď vychádzali z úst nejakej „revolucionárky“, ktorá každý druhý deň vyčkávala pri vchode svojho opitého manžela a jeho alkoholizmus zakrývala tým, že vykrikoval na celé sídlisko, keď ho ťahala hore schodmi, ako ťažko jej chorý a nevládny muž musí robiť, aby si mohli aspoň chleba kúpiť. Zo všetkého vinila vládu, prezidenta, amerických kapitalistov, holandskú kráľovnú a angolské jašterice.

Na druhej strane, tak ako je niečo biele a čierne, ružové a heterosexuálne, múdre a hlúpe, tak sú aj zlé a dobré chvíle. A ja som to mal všetko v jednom. Najhorší deň, vystriedala najlepšia noc. Spoločnosť, v ktorej som sa zabával mi pomohla prehupnúť sa do druhého dňa s pocitom, že v tom predchádzajúcom sa nič zlého nestalo. Boli to cudzí ľudia a ja votrelec. Nemali s tým problém. Nechceli vedieť, kto som, čo som, kým som, či som niekoho zabil alebo či niekto zabil mňa. Chceli zábavu, smiech, alkohol, tanec.

Vyzerá to tak, že ich nikdy neuvidím, lebo sa nepohybujem v oblasti reklamy a myšlienka na môj megafilm sa neuchytila, no viem, že takých ľudí je veľa, minimálne toľko, koľko tých, ktorí dokážu ublížiť. Je to pre istotu, aby to na svete fungovalo vyvážene, aj keď ja tu nebudem.

Zahasil som cigaretu. Nastavil som režim spánku a zaspal, a tým aj dofilozofoval.

Reštart hlavy urobil spolužiak-redaktor. Ráno o jedenástej mi oznámil, že párty, na ktorej sme my dvaja vystupovali ako právnici z právneho oddelenia firmy, bola rozlúčková party muzikálu Rent. I keď som ten muzikál nikdy nevidel, bol som veľmi rád, že som sa s ním mohol príjemne rozlúčiť.