adam j. pallo

Stal sa zo mňa samovrah vlastných myšlienok. Zabil som ich všetky. Tie, ktoré vedeli, kam sa mám posunúť, tie, ktoré mi hovorili návod k tomu, ako sa posunúť, tie, ktoré by umelci zvučných mien typu Horehronie označili za ambície. Zostal som drevom, nehybnou riekou a stojatou vodou v jazere, do ktorého sa mala oná rieka vlievať a vnášať to druhé oné pozitívne.

Som tupec. Zistil som to včera. Po esemeske, ktorú som dostal od kamarátky, od náhodného kontaktu, ktorý vedel moje meno a ja nikdy nepočul cez telefón jeho hlas, ale bol veľmi príjemný, napriek tomu, že hovoril, že som stupidný. Idiot. V krátkosti chvíľ uplynulých dní, mesiacov, rokov. Spomínal som roky?

Presne tak. Sú to roky, čo som si dal predsavzatia a nepozornosťou ich obrátil do pozície "viac vzali ako dali". Po prskavke, troch pohároch šampanského a nevydarenom zbere úspechov, som sa ocitol na ostrove, v ktorom mi v konečnom dôsledku ubližuje viac ľudí, ako som pôvodne plánoval ublížiť ja. 

Mal som pôvodný plán. Niekde v hlave. Dokonca v tej mojej. No spoliehal som na tie ostatné, lebo som myslel, že si zakomponovali presne tie isté pochody ako sú moje. A potom prišiel výpis myšlienok za ostatný mesiac a ja som zistil, že som preplatil za dôveru v ostatných ako za vieru v seba samého. Nevadí. Požičal som si na vyplatenie dlhov včerajšieho piva so šéfom a jeho pätolízačov a znížil frekvenciu výpisov raz za rok.

Radšej sa prihliadam bolestiam ostatných ako by som mal cítiť vlastnú. Lebo nemám na to odvahu, nemám kúsok pesimizmu v sebe a všetko sa mi v zrkadle optimistického idiota vracia v podobe porušenia príkazov, nariadení, ktoré vytvorili vyššie stvorenia. Tie, ktorým som zaplatil dve pivá, vytancoval pri Shakire a bozkával pri Hoteli California. A to len pre to, aby zdvihli ruku a povedali, že išiel Pešek okolo a ja musím z kola von.

Má to význam? Veriť niekomu. Veriť v menšiu major než je tá "viz". Urobiť si vyhliadky na úspešnú kariéru a potom si nechať bez boja zabuchnúť dvere s pricviknutými prstami? Spovedať sa za hriechy ostatných a modliť sa za ich prekonexované duše, ktoré bez ostychu a s desiatimi pravopisnými chybami v jednom slove, zdvihnú telefón a odstavia vaše myšlienky na vlastnú lepšiu budúcnosť do príbehu, z ktorého vyletí jednohlavá príšera s nejakým zasranom na chrbte?

Netlieskajte tým, ktorí tlieskajú vám, nekupujte piva tým, ktorí tvrdia, že nikdy neplatia. Zabijete myšlienky na svoju lepšiu budúcnosť, a potom sa na nejakom čudesnom ostrove pýtate, či ste si urobili zo života vlastnou vinou "funhouse" alebo sa zahrávali s ohňom, ktorý vám ten "house" vypálil skôr, ako ste sa dokázali presadiť sami. 

Mám bludné myšlienky? Mám. Tie normálne som totiž zabil. Dobrovoľne. Bez návodu, pomoci a priateľa na telefón, lebo sa bojím, že zajtra pridám priateľa na Black list a budem sa modliť, aby sa jeho priateľ zľutoval nad kúskom toho ľudského, čo vo mne po vyšťavení zostalo.