Ráno som opúšťal domov s tónmi Niny Simon, posledné, čo som počul, boli úryvky skladby „Ain´t got no – I got life“. Po celom vyčerpávajúcom víkende plného nemilých prekvapení pre mňa a aj môjho bratranca, ktorý mi za tri hodiny povedal viac viet ako za posledných päť rokov, som bol aj rád, že odchádzam späť k Dunaju a do krásavice, ktorou preteká.
Bolo celkom príjemné pondelkové ráno, jarný, svieži vzduch mi pomáhal k môjmu úteku a čím viac som ho dýchal, tým viac som pociťoval istú potrebu, ktorú väčšina z nás obvykle vykonáva ráno. S odvahou a s pevnou vôľou udržať v sebe túto potrebu až do Nitry, som si kúpil lístok a nastúpil do autobusu. Ale čo príroda a moja „pevná“ vôľa nechceli, musel som ešte pred Nitrou autobus opustiť, keďže som zistil, po malej konzultácii so šoférom, že v Nitre nestojíme, vbehol som rýchlo do poľa a uvoľnil sa od všetkých nečistôt môjho inak čistého tela. Nie je príjemné stáť ráno na ceste nejakého typu a vedieť, že najbližšia dedina sa nachádza 15 km buď pred vami alebo za vami. Keďže šofér autobusu nemal to strpenie na mňa čakať, nechal ma na spomínaj ceste a kľudne si odcválal na diaľnicu. Nezostávalo mi teda nič iné, len zdvihnúť prst, tentoraz nie ten stredný, a stopovať do Nitry. Mal som šťastie, keď mi asi po štvrť hodine zastavil nejaký pán so synom, ktorí šli do práce a zobrali ma so sebou, cestou som im rozprával o tom kam cestujem a asi po desiatich minútach môjho monológu sa ma šofér spýtal otázku, ktorá ho vraj trápila od okamihu, keď ma zbadal na tej mne triedovo neznámej ceste.
„Kde ste sa tam, prosím vás, nabrali?“
„Prišlo mi nevoľno v autobuse, tak som vystúpil a ten sedlák autobusár na mňa ani nepočkal.“
„Aha.“
Na začiatku Nitry vystúpil jeho syn a my sme pokračovali do centra. Pán ma vyhodil priamo na hlavnej stanici, odkiaľ už moje kroky a aj všetky ostatné veci smerovali do pôvodného cieľa. V autobuse som si zdriemol, takže ma na diaľnici nechytili potreby, ktoré by si vyžadovali zastavenie autobusu.
Cestovanie autobusom celkovo veľmi „nemusím“, preto som bol rád, keď som konečne zhodil zo seba tašku a ľahol si do postele v mojom sympaticky rozhádzanom byte. O desať minút niekto búchal na dvere. Bola to suseda, ktorá vie všetko o všetkých a nič o sebe.
„Hľadali vás tu nejakí dvaja páni.“ – vyletelo z jej úst, len čo som trocha pootvoril dvere.
„A čo potrebovali?“
„Nechceli mi povedať, ale jeden ani nerozumel, lebo si niečo hovorili medzi sebou asi anglicky alebo španielsky, neviem, tie dva jazyky sa mi pletú. Keby hovorili po nemecky, tak to by som hneď vedela, ale takto som im nič nerozumela.“
Potom, čo som sa dozvedel o jazykových schopnostiach mojej susedy a uzavrel celú debatu tým, že sa asi ešte vrátia, ak potrebovali niečo vážne, som sa pustil do upratovania. Nemám rád upratovanie, a preto mám vždy neporiadok v byte. Upratujem len vtedy, keď musím a musím trikrát do roka, vždy, keď ma navštívia rodičia. Nie je preto nezvyk, že pri každom upratovaní nájdem niečo, čo som stratil, alebo nájdem niečo, čo stratím v budúcnosti, alebo niečo, čo sa už nedá opraviť, poprípade skonzumovať. Som jednoducho bordelár. Ale nevadí mi to, milenky a milencov si nevodím a kamarátov málokedy do bytu pozývam. Myslím, že televízor, posteľ a dve stoličky majú aj doma a obdivovať nech radšej chodia do Ikei, u mňa nie je čo.
Počas upratovania som si chatoval s kamarátkou, ktorú som nevidel rok a ona mňa dva. Rozdiel v roku je kvôli tomu, že si ma nevšimla na autobusovom nástupišti, keď sa ponáhľala na bus, nechcel som ju okríknuť, aby sa náhodou nezľakla a nespadla pod bus, na ktorý sa tak náhlila. Písala mi o tom, že sa opäť zaľúbila a že by sa chcela už aj konečne za niekoho vydať, lebo už si pripadá stará a o rok, keď bude mať 29 rokov už budú všetky jej dve kamarátky pod čepcom a ona zas pod manželom niekoho iného. Bola zaľúbená každé dve minúty do niekoho iného. Do mňa nikdy. Jej telefónne číslo bolo zverejnené na všetkých dostupných verejných wc v Bratislave. Keď sa jej páčil šofér električky, nemala problém ísť na konečnú, len preto, aby ho vyfajčila a s neskorým príchodom do práce si nikdy nerobila ťažkú hlavu. Potom, čo skončila strednú školu vystriedala 79 zamestnávateľov a keď naposledy posielala životopis do Tesca so žiadosťou o prijatie na pozíciu predavačky, minula 8 kancelárskych papierov, len aby mohla popísať všetky svoje pracovné skúsenosti.
„Našla som chlapa aj pre teba.“
„Nepotrebujem teraz chlapa.“
„Nebodaj chceš ženu.“
„Nepotrebujem ani ženu.“
„Si ochorel?“
„Nie. Stretol som Milanovu ženu, trocha sme sa porozprávali. Robí upratovačku v bare. Ty si ju niekedy videla?“
„Hej. Raz. Skoro nás s Milanom načapala v posteli. Utiekla som balkónom. Pripadala som si ako kurva. Asi aj som kurva. Myslíš si to o mne?“
„Zaplatil ti za to?“
„Nie.“
„Tak nie si kurva.“
„Dik. Teraz som v Rožňave. Ani neviem, ako som sa tu ocitla. Včera som na pokeci zbalila 37 ročného učiteľa a dnes som s ním v tomto zapadákove. Ale nevadí, zaľúbila som sa do neho. Len škoda, že sa asi nerozvedie. Žiaden chlap sa ešte kvôli mne nerozviedol. Som zrejme pre nich až príliš emancipovaná.“
Odpísal som jej, že je pre nich naozaj až príliš emancipovaná a že by mal byť zákon, ktorý by odsúdil všetkých chlapov, ktorí sa nechceli kvôli nej rozviesť, alebo si ju nechceli vziať za ženu, keď ona ich tak „dlho“ milovala, celé dve minúty. Po plodnom chat dialógu a provizórnom poupratovaní bytu som zbehol do baru.
V čase môjho príchodu sa „najlepší“ slovenský čašník, pod dohľadom svojej matky, dopoval antabusom. Zagialil na mňa a s tou jeho veľkou neochotou mi doniesol dva deci bieleho.
„Mladý pán už prešiel na vínko?“
„Áno. A nalej na mňa aj tvojej mame, aby tam nesedela tak naprázdno.“
Z bezvýznamného rozhovoru s bezvýznamnou osobou ma zachránilo zvonenie telefónu. Málovravný bratranec mi oznamoval, že bude najlepším otcom na svete a všetky jeho deti, ktoré bude mať v budúcnosti budú vysokoškoláci a dotiahnu to aj na dve vysoké školy. V tom momente mal on cca dve promile alkoholu v krvi a bol najodvážnejším človekom a najlepším otcom na svete, zatiaľ bez dieťaťa.
Nenapadalo ma nič, čoby som sa mal ďalej bratranca spýtať. Bol opitý a ja triezvy. Ako by mal vyzerať rozhovor, či už live alebo cez telefón, keď je jeden opitý a druhý sa práve snaží opiť? Neexistuje na to šablóna, ani osnova a nedočítam sa o tom ani v Rázusových Modlidbičkách. Neviem, či ste si všimli, ale komunikácia medzi opitým a triezvym v podstate neexistuje. Triezvy sa opitého stráni, alebo ho rýchlo pošle do p´´e. V krčme sú ľudia rozdelení do dvoch skupín, tí opití, ktorí sa bavia medzi sebou a tí triezvi, ktorí si usrkávajú 4 hodiny z trojdecovej kofoly a ohovárajú tých opitých, no všetci sa spolu rozprávajú len vtedy, keď sú poriadne naliatí.
Po vypočutí všetkých bratrancových plánoch do budúcnosti som sa zahľadel na trojicu ľudí, ktorí si usrkávali Coca Colu a rozprávali sa po anglicky. Spomenul som si na susedu, ktorá mi svojím prefajčeným hlasom hovorila, že nevie rozdiel medzi angličtinou a španielčinou a začal som až vtedy rozmýšľať, kto ma to mohol hľadať. Nepoznám takmer žiadneho cudzinca, ktorý by bol so mnou až taký kamarát, aby prišiel do môjho bytu. Preťukal som si telefónny zoznam, no žiadne cudzinecké meno tam nebolo. Rozmýšľal som nad kamarátmi, ktorých som spoznal v Amerike. Ani jeden nebol so mnou taký veľký kamarát, aby ma prišiel pozrieť až do Blavy. Skôr boli radi, že som odišiel. Pustil som to z hlavy, objednal si celú fľašu vína a zavolal kamarátovi, či sa nepridá.
„Čo si nezavolal skorej. Nudím sa doma ako škaredá baba. Hneď som tam. Objednaj fľašu aj pre mňa.“
Do baru prišiel skôr ako fľaša vína, ktorú som pre neho objednal. Kamarát rozváža nápoje do bratislavských baroch. Je to jeden z najslušnejších chalanov, ktorého poznám. S frajerkou chodí už 8 rokov, nikdy ju nepodviedol, dokonca sa s ňou pred pol rokom zasnúbil a chcel by mať svadbu na Bojnickom zámku, lebo je to veľmi romantické. Väčšinou si dievčence plánujú celý priebeh svadby roky dopredu, v prípade môjho kamaráta ju naplánoval on pred 7 rokmi. Posledné mesiace chodia aj s frajerkou do predajní svadobných šiat a obzerajú, skúšajú a hodnotia. Ich kritikou už prešli všetky svadobné šaty dostupné na Slovensku. Vhodné šaty pre svoju nastávajúcu ešte nevybral, ale už stihol nakresliť zasadací poriadok na hostinu, navrhnúť svadobné oznámenie, vybrať pesničky a prideliť im konkrétny čas odohrania, vybral kvetinárstvo, ktoré im dodá kvety, vybral farbu kvetov a všetko ostatné, čomu sa ani ja sám nerozumiem.
Na rozdiel od môjho bratranca, pri kamarátovi-slušákovi sa málokedy dostanem k slovu ja. Rozprával mi o poslednej knihe, ktorú čítal, o novinkách z práce a informoval ma o tom, kto sa v akej krčme pobil, kto zbalil koho, ktorý čašník oklamal svojho šéfa. Potreboval sa napiť, tak sa ma spýtal, čo som porábal cez víkend, no nestihol som mu dopovedať a už rozprával o svojej frajerke. Darí sa jej v škole, prihlásila sa na Erazmus a ide na rok do Španielska, tak by si aj on rád našiel nejakú prácu v Španielsku. Po návrate sa chcú vziať, ešte pred jej štátnicami. Popíjali sme víno, slušák rozprával už len o budúcnosti, v ktorej sa videl ako dobrý manžel svojej priateľky a najlepší otec na svete, čo som v ten večer počul už druhýkrát. V oboch prípadoch to rozprávali chalani, čo mali už čo to popité. V oboch prípadoch sa to „najlepší“ nikdy nestalo. V ten večer bola budúcnosť slušáka naplánovaná úplne inak, ako o nej rozprával. Netušil to ani jeden z nás.
Popili sme ešte po jednej fľaši vína a po zistení, že už by sa patrilo ísť už aj do postele, sme sa pobrali domov. Rozlúčili sme sa pri mojom paneláku, keďže budúci španielsky pracovník býva o pár ulíc ďalej. Podali sme si ruky a zo želaním pekných a najlepších snov sme sa rozlúčili. Bolo to naposledy, čo som slušáka videl usmiateho, plného elánu a opitého, bolo to vlastne posledný krát, čo som ho videl.
Kým som vyšľapal sedem poschodí k svojmu bytu, rozmýšľal som nad oboma chalanmi, prišlo mi to divné. Bratranec a slušák sa nikdy nevideli, nepoznajú sa, ale v ten večer ich spojila vo mne jedná a tá istá veta. Budem najlepším otcom na svete. Možno keby stretnem všetkých svojich kamarátoch, všetci by mi rozprávali o tom, že budú najlepší otcovia. Asi bol medzinárodný deň budúcich najlepších otcov, alebo len hlúpa zhoda okolnosti. Nikdy som nad svojim otcovstvom nerozmýšľal. Netrápila ma otázka, či budem dobrý alebo zlý a či vôbec niekedy budem otcom. Čo to vlastne znamená byť dobrých otcom? To, že bude zarábať kopec peňazí a kúpi deťom všetko, čo chcú, alebo že sa bude vedieť porozprávať so svojimi deťmi o všetkom, čo ich bude zaujímať, alebo že nebude piť, nebude ich biť a nebude podvádzať svoju ženu, alebo že im bude čítať pred spánkom rozprávky, pomáhať pri homeworkoch? Čo to vlastne znamená byť dobrým otcom. Spomenul som si na svojho otca. Nikdy so mnou nehral futbal, nikdy nerobil so mnou domáce úlohy, neukázal mi ako sa holiť, ako sa biť, ale aj tak bol pre mňa najlepším otcom a v podstate mi aj vyhovuje, že som sa všetko naučil sám. Má svoj flegmatický prístup a rozčúleného som ho videl.....ehm.... asi nikdy a hádať sa s niekým iným asi raz. Mal som 15 rokov a ako teenager mi pravidelne doma vyhrávala na plné pecky hudba. Sused, ktorý býval o poschodie vyššie, jedného dňa vletel dole a začal trieskať na dvere, pričom vykrikoval, aby som tie koko.iny vypol, inak mi rozmláti tú moju ebnutú papuľu. Keď som o tomto príbehu povedal rodičom, oco za susedom vybehol a nejako to s ním vybavil. Neviem už ako, ale odvtedy som mohol vyhrávať koľko som chcel bez vyhrážok pripečeného suseda. Na piatom poschodí som zobral do ruky telefón a zavolal domov.
"Prosím“ – rozospatá mama zívla do telefónu.
„Čaf mama, oco je hore?“
„Čo ti švitorí, však sú dve hodiny v noci, ráno vstáva do práce. Ty čo ešte nespíš. Čo sa stalo? Si v poriadku?“
„Hej, hej, som v poriadku. Nezobudíš ho?“
„Však sa to spýtaj mňa. Čo potrebuješ?“ – samozrejme som zabudol, že naša mama vybavuje jednoducho všetko. „Spýtal sa ťa niekedy otec, či je najlepším otcom na svete?“
„Čo si chľastal? Zas si pil. Ty v tej Bratislave tuším nič iné nerobíš. Jak ťa takéto voloviny môžu napadať. Nepýtal sa ma to.“
„Ani predtým než sme so sestrou narodili?“
„Nie. Dobré vieš aký tatko je a že sa zbytočne netrápi kladením otázok, na ktoré vie sám odpoveď. A čo sa týka môjho názoru, tak je najlepším otcom na svete, len z teba asi nebude, ak neprestaneš s tým pitím.“
„Dobre, dobre, idem už spať.“
„No veď preto. Zajtra ti zavolám. Mám nejaké novinky o ktorých musíš vedieť, ale teraz choď spať a nepi stále.“
Pri tejto nočnej konverzácii som sa len utvrdil v tom, že triezvy človek sa veľmi rýchlo snaží skončiť rozhovor a akúkoľvek debetu s tým, ktorému slová do úst kladie alkohol a nie rozum. Medzinárodný deň budúcich najlepších otcov som dostával postupne z hlavy a bolo mi už aj jedno, či ja ním budem alebo nie. Ak mám byť takým otcom ako bol môj, tak budem len rád, ak mám byť horším, tak to radšej ani nechcem otcom byť. Bodka.
Zapálil som si cigaretu a vystúpil ešte dve poschodia k svojmu bytu. Kývajúc z jednej strany na druhú som sa snažil nájsť kľúče. Ponáhľal som sa o to rýchlejšie, keď som začul, že sa otvárajú dvere u mojej bilingválnej susedky.
„Na chodbách a iných priestoroch tohto domu je zakázané fajčiť. Nepoznáte zákon o ochrane nefajčiarov?“
Expertka na cudzie jazyky, bola aj právničkou a obhajcom všetkých nefajčiarov, napriek tomu, že denne vyfajčí dve krabičky cigariet.
„Nepoznám a kým budem fajčiť, tak ani poznať nechcem. Čo ešte nespíte?“
„Nemôžem. Posledný rok mi robí problém zaspať. Bojím sa o syna. Stále mi nič nepíše, nevolá.“
Syn jej pred rokom odišiel do Anglicka. Zabíja prasatá a z platu sa snaží ušetriť na byt.
„Asi sa mu niečo stalo.“
„Nemaľujte čerta na stenu. To by bola moja smrť.“ – po týchto mojich „ukľudňujúcich“ slovách si vytiahla z vrecka županu Petry a jednu si zapálila. Veľmi rýchlo zabudla na nejaký antifajčiarsky zákon.
„Jediného syna mám, neviem načo sa tam trepal, však mal dobrú robotu aj doma. Teraz tam robí ako otrok za pár šupiek. A ja doma zomieram strachom, či je v poriadku.“
„Prečo mu vy nezavoláte?“
„Skúšala som, ale nedvíha mi telefón.“
To ma ani neprekvapilo, ale bol som ticho. Aj keď suseda je otravná, klebetná a strkajúca nos do všetkého, bola to predsa len matka. Bála sa o svoje dieťa ako aj moja mama, a to som od nej, v porovnaní so synom susedy, na dosah ruky.
„Možno veľa pracuje a nemá čas. Napíšem mu mail nech sa vám ohlási.“ – vždy, keď som opitý sa dostanem do štádia, kedy chcem všetkým pomáhať a sľubujem všetko na svete. Neviem prečo som sa do tohto štádia dostal práve pri rozhovore so susedou, kruci.
„Ale určite mu napíšte, pozdravujte ho a napíšte mu, nech mi zavolá, ja sa týmto počítačovým veciam nerozumiem.“ – potešila ma priznaním, že konečne niečo nevie – „zas tu boli tí dvaja, ktorí vás tu hľadali cez víkend. Vybehla som von, no nepovedali mi ani pol slova. Aj som sa ich pýtala, že prečo vás hľadajú, no nič nepovedali, prehodili si opäť niekoľko slov v tej asi angličtine a potom sa ma spýtali, či tu ešte bývate. Povedala som, že áno, a že ste sa už aj vrátili od rodičov.“
Nepátral som po tom, ako sa suseda dozvedela, že som bol u rodičov, ale spýtal som sa jej, ako tí dvaja „asi angličtinou rozprávajúci“ vyzerali.
„Jeden bol holohlavý, vysoký asi tak meter deväťdesiat a ten druhý bol tak o desať centimetrov nižší a mal čierne vlasy, taký španielsky typ, ten nevedel nič po slovensky, len ten holohlavý mi rozumel.“
Podľa tohto „mafiánskeho“ opisu mi nenapadol nikto konkrétny. Nemám kamarátov, čo sú vyholení a Španiela kamaráta len jedného, ale ten rozpráva celkom dobre slovensky a keby niečo chcel, tak má moje číslo.
„Nevadí. Tak vedia, kde bývam a teraz už aj vedia, že som sa vrátil od rodičov, za čo vám veľmi pekne ďakujem. Idem ja už spať, dobrú noc.“
„Za málo, mladý pán, nemáte zač. Dobrú aj vám a nezabudnite napísať tú internetovú správu môjmu synovi.“
Odpovedal som, že nezabudnem a konečne som sa dostal do bytu. V celom byte svietil len šetrič monitoru zapnutého compu. Boli skoro tri hodiny ráno. Pocítil som riadnu únavu a zvyšujúcu sa horúčku. Nevšimol som si ani správu, ktorú mi zanechala na Skype moja chat-kamarátka. Až ráno som si prečítal o tom, ako sa zaľúbila do recepčného a že sa asi presťahuje do Rožňavy a ten učiteľ, s ktorým tam šla, je magor, ktorý sa kvôli nej nerozvedie. Pobavil som sa na tom, urobil kávu a vyšiel na balkón zapáliť si cigaretu. Bol utorok, deň, ktorý nemám veľmi v láske. Zo všetkých názvov dní je pre mňa utorok najnesympatickejší. Pozeral som na panelák postavený oproti, zízal som do cudzích okien, či v niektorom nezbadám otcov, ktorí chystajú svoje deti do školy, chystajú im ich desiaty, dávajú im bozk na rozlúčku a sľubujú, že po škole s nimi pôjdu na ihrisko alebo do zoo mrknúť na opice a smradľavé osly, a to len preto, lebo keď boli ešte slobodní, dali si záväzok, že budú najlepší na svete. Žiadneho takého som nezbadal. Jediný pohyb, ktorý som postrehol, boli kroky dvoch mužov, ktorí prichádzali ku vchodu, v ktorom bývam. Jeden bol holohlavý, tak 190 cm vysoký a druhý čiernovlasý tak o desať centimetrov nižší, bolo mi jasné, že sa konečne dozviem, kto sú tí dvaja neznámi, ktorých zatiaľ poznám len z rozprávania svojej susedy.
Komentáre
gratulujem..