adam j. pallo

 Tvrdenia, že človek zabúda a „zmizne z očí, zmizne z mysle“ by som mohol nosiť vytetované na čele. Nepamätám si mená, mám ochabnutú pamäť na veci, udalosti a ľudí, ktorí sa minimálnym spôsobom pričinili o moje dočasné pätnásť sekundové šťastie.

Všetko sa to prejavilo v sms, ktorá mi prišla. Keďže číslo som nemal uložené v telefóne, nedokázal som smske priradiť hlas, tvár a všetky údy, ktoré by mal človek mať. Nevenoval som jej pozornosť, no keď to isté číslo, ktoré mi písalo, prebudilo vibrátor v mojom telefóne, nedokázal som odolať a vypočuť si hlas toho čísla.

„Žiješ? Som doma, som na slobode, milujem to tu.“ - to hovoril chľast a nie triezvy rozum, no povedal som si, že keď chľast dokážem piť, môžem sa s ním aj porozprávať.

„Žijem, som tiež doma, slobodu mám od 89teho a predtým som bol taký infantilný, že som sa necítil zamurovaný režimom a nechcem polemizovať, či to tu milujem.“

Hlas sa dožadoval, aby som si spomenul, komu patrí.

„Však ja ti volám, truhlík, Fxxx, nepamätáš?“

Fxx zmizol z očí pred rokom a pol a teraz sa cez telefón v mojej mysle vynárala jeho tvár. Pochopil som smsku, ktorá mi došla, došlo mi, že slovenská justícia sa zľutovala a vďaku inštitútu - podmienečne prepustený za dobré správanie, „vypľula“ z múrov väznice prevychovaného a do uvedomelej spoločnosti pripraveného väzňa, žiaľ nie toho z Azkabanu.

„Prepáč, že som ti neodpísal na list, vypadlo mi to z hlavy, tak ako si ty nedobrovoľne vypadol z bratislavských ulíc a presťahoval sa do „hotelu“ v Nitre.“ - ospravedlňoval som sa.

Podľa jeho slov to nebolo podstatné. Je vonku, dýcha iný vzduch a znovu verí tomu, že slnko nie je vyštvorcované.

Stretli sme sa v Ružinove. Zobral som si so sebou list. Bol to môj kvázi študijný materiál, aby som lepšie pochopil a nadviazal na kamaráta-väzňa.

Vyzeral ostarený, potetovaný a bez jedného zubu.

„To je dielo toho Jofa?“ - dočítal som sa v liste, ktorý som stihol preštudovať do okamihu, kým sme si podali ruky.

„Hej, musím to dať tento týždeň do poriadku, nech nevyzerám ako neandertálec.“

Úprimne, mal som obavy z toho stretnutia. Onoho času som nevedel, čo mu mám napísať do listu a teraz som bol „mimo“ z toho, na čo sa ho mám osobne pýtať.

Nakoniec som si zbytočne lámal hlavu. Kamarát-väzeň sa snažil dobehnúť všetok čas, v ktorom bol obmedzený rozprávať sa len so svojim advokátom alebo spoluväzňom a po troch pivách, ktoré absolvoval s inými kamarátmi, sa mu jazyk nezastavil.

Porozprával mi o celom chode v „base“. Aké je hierarchické usporiadanie väzňov, kto je na akom stupni a ako sa dá dostať z nižšieho do vyššieho levelu. Hotová počítačová hra, ktoré ma nikdy nebavili.

„A čo budeš teraz robiť? Dúfam, že sa nezameriaš na elektrotechniku, naposledy si si za ňu odkrúcal pár mesiacov.“

Nevedel a nemal žiadne plány, ani tie, ktoré by mu pomohli vedieť. Musel sa asimilovať a aspoň týždeň sa s nejakou babou milovať. To mu chýbalo najviac. Ostatné sa bude riešiť potom.

Ohučaný, ako keby do mňa náčelník polície kričal cez megafón, som sa vrátil podvečer domov. Strašne ma unudil. Bol som rád, že je „vonku“, ale nechcel som prejavovať veľké kamarátstvo. Nebol som s ním najlepší kamarát ani predtým a rozhodnutie som neplánoval zmeniť. A ako neskôr dokázal, ani to nebolo treba.

Ubehol týždeň od stretnutia s „kamarátom“-väzňom a na môj mobil putovala prvá prosebná esemeska z čísla, ktoré už vedelo môj mobil a môj rozum priradiť.

„Kámo, nemohol by si ma založiť, nutne potrebujem dve tisícky.“

Hlúpy „kámo“ si povedal, že prečo nie. Rozpamätal som sa, že dávnejšie som bol ja odosielateľom takých správ a ďakoval som vulgaristke na kolenách, že ma neposlala svojim štýlom „do piče“.

„Kámo“ som bol aj o dva dni, ale už nie hlúpym. Odpovedal som mu, že keď mi vráti to prvé, môže prísť ku mne na net a rozposlať si životopisy na profesií, ale nebudem mu robiť štátnu pokladnicu, ktorá sa bude otvárať pri každej jeho, do mobilu vyťukanej a odoslanej, 160 znakovej žiadosti o pôžičku.

„Počuj, truhlík, ja ti to vrátim, mám teraz niečo rozrobené a vyjde to, budú love a vrátim ti aj viac“

Trval som na svojom a dobre som urobil. Rozrobené vyšlo, ale polícii, nie jemu. „Namočil“ sa do „inteligentne“ vypracovaného plánu, ktorého autorom bol jeho kamarát, ktorý podľa ostatných, trpel ľahším stupňom debility. Nepolemizoval som nad tým, aký stupeň debility postihol v nitrianskom „Carltone“ kamaráta-väzňa, no minimálne dvojnásobný ako autora plánu „falšovanie československých kolkov a ich predaj ľuďom.“

O pár mesiacov som domov dostal list, na ktorom bolo veľkými písmenami napísané.

„TY BASTARD, KEBY MI POŽIČIAŠ, NEMUSEL SOM TU ZAS SEDIEŤ.“

Zvyčajne nechcem víriť hladinu pokoja do červenej hladiny nepokoja, no nedalo mi neodpísať.

„Keby si vedel, že Československo pár rokov neexistuje, nesedel by si tam.“

Poslal som mu pre porovnanie aj prvý list, ktorý mi zaslal. Neviem, či na neho nejako zaúčinkoval, ale v tomto prípade bude asi platiť, a doporučil by som to jemu vytetovať na čelo, starého psa, nové kúsky nenaučíš.

Dve tisícky, ktoré videli moje oči naposledy, keď som mu ich dával, som vypustil aj z mysle a podobný spôsob som aplikoval aj na kamaráta-väzňa.

„Čo si mal rušný deň? Si riadne bledý, je ti zle?“ - prekvapil ma otázkou IT špecialista, keď sme sa spolu stretli vo vchode a čakali na výťah.

Bol koniec februára a zima v svojom druhom orgazme. Ja som bol unavený a cítil som zvýšenú teplotu, liezla na mňa mrs. chrípka a moja imunita sa rozhodla, že sa jej postupne podriadi a odíde na dočasnú dovolenku, pomôž si sám, imunita otrčila dočasne kopytá.

Mal na to liek. Pravú, nefalšovanú a dobre vypálenú slivovicu.

„Čím viac jej vypiješ, tým lepšie ti zajtra bude.“ - utešoval ma ľudový liečiteľ oblečený v koži Itčkára.

„Keď som zdravý, tak to má opačný efekt, ale nebránim sa.“ - keď si mohla niekde flámovať imunita, mohol som aj ja. A doplatil na to žalúdok.

Moja choroba, jeho slivovica a náhodné stretnutie pred výťahom z nás urobili ešte lepších kamarátov než doteraz. Na druhý deň, kedy som pocítil návrat imunity z vacation, sme sa vybrali na nákupy. Mal auto, čo nám umožňovalo rýchlejší presun medzi najslávnejšími nákupnými strediskami.

„Moja bývala spolužiačka zo strednej, počkaj chvíľu, idem sa jej pozdraviť.“ - v Auparku narazíte zrejme vždy na niekoho, kto je vaším bývalým, či bývalou...

Po piatich minútach sa vrátil s otázkou, či idem s nimi na kávu. Odmietol som. Zbytočne by som sa cítil unudene, lebo ona bola jeho bývalou a nie mojou, a v procese, v ktorom sa z bývalej spolužiačky stáva budúca frajerka, nemá niekto tretí, ako ja, čo hľadať. Pobral som sa peši domov. Uvaril horúci čaj a vyvalil sa pred telku.

Nechcelo sa mi rozmýšľať, čo s načatým životom, no na druhej strane som nemal náladu sledovať v telke arogantnosť amerických hrdinov, zachraňujúcich svet pred premnoženými mravcami v Peruánskych pralesoch.

Poobzeral som sa po 4 stenách, ktoré ohraničovali sféru môjho pôsobenia a prepadol ma pocit samoty. Kto bol teraz väzeň? Nechcel som nechať tie steny, aby sa mi vysmievali, ako sa vysmievajú jemu, nechcel som ich nechať zablokovať mi môj rozlet a priniesť niektorý z obávaných stupňov debility. Chcel som byť Itčkách a stretnúť hockoho bývalého, len nech na mňa tie betónové ladies nepozerajú.

Chytil som do ruky telefón, že budem teraz ja ten prvý a zachovám sa podľa jej predstáv, ako primitív, ktorý vyliezol z kanála, lebo ju chce utešil. Zmenil som však pohyb v telefónom zozname zo smeru nadol na smer nahor a miesto sex-kamarátky som zavolal turistovi-katolíkovi z chaty.

Gaypošlot, ako ho nazvala vulgárna spolužiačka, nevidel žiadny dôvod, prečo by nemohol ku mne prísť. A ja som bol rád, že prišiel. Ak by sa náhodou peruánske mravce z amerického filmu premnožili až medzi moje štyri steny, nechcel som byť jediný, na kom by si pochutnali.

Pocit samoty sa vzdialil a vystriedal ho pocit neistoty, či sa ten prvotný pocit nevráti. Vojnu medzi pocitmi vyhrala myšlienka, ktorá sa medzi ne prebojovala zo zadnej časti môjho mozgu. Nevysmievala sa mojej vojne pocitov, ale prišla mi dať radu „Nechceš sa vrátiť späť na internát?“

Na jej radu som odpovedal s 24 hodinovým meškaním, dovtedy som spoznával život a pocity gaypoštola.

(pokračovanie?....ehm, kto chce, nech dá ruku hore, kto nie, nech ju za trest drží dovtedy, kým neprídu americkí hrdinovia alebo „kamarát“ - väzeň, sám si netrúfam tipnúť, kto z nich tu bude skôr :-)))) )