adam j. pallo

Bol to jeden z tých teplých dní, na ktoré neboli ľudia zvyknutí. Sedel som vo vlaku, ktorý nebol prispôsobený 40 stupňových horúčavám. Z čela mi na rozčítanú kapitolu v knihe padali kvapky potu. Nenávidím fľaky. Na posteľnom prádle, na boxerkách, na stranách kníh.

Prvá, ktorá sa odvážila prisadnúť bola pani okolo 45 rokov s tričkom za 45 centov so vzorom tigrích pruhov. Na chrbte mala veľký fľak od potu. Nenávidel som ju. Usmiala sa a ja som si vopchal do uší sluchátka z ipodu. Posledné štyri roky je asi jediný, kto ma nezradil. Spomienka na New York, prechádzky Central parkom, návraty klimatizovaným metrom.

Druhý, mal so sebou notebook, bol holohlavý s čiernymi okuliarmi. Jeho ego bolo premastené. Niečo šepkal sprievodcovi a potom si sadol.

Vždy som obdivoval sprievodcov. Zapamätajú si vašu tvár na potrebnú dobu, od vášho nástupu k cieľovej stanici, a potom ju vymažú, aby si dosadili do pamäti iné. Nikdy som nebol sprievodca, no niektoré tváre z postele som si pamätal rovnako dlhú dobu ako oni. Od okamihu, kedy ma začali vyzliekať do momentu, kedy som ich vyhadzoval z postele.

Späť k obsadeniu. Poslednou, ktorá sa odvážila, bola slečna s dvoma psami a s dvojkami prsiami. Mala vyrážky na lícach a nos niekde hore na strope prepoteného kupé. Nikdy by som ju nepozval na drink. Ona by nikdy moje pozvanie neprijala. Boli sme si kvit a nemali sme sa ďalej o čom baviť.

Ja a tie dve

Jeden z tých ponožkových psov sa rozštekal na pani s tigrovaným tričkom. Možno videl nepriateľa v tom tričku alebo v tej pani. Slečna s uhrami a nosom v siedmom nebi ho napomenula. Neposlúchol. Kopla ho. Suka. Pes rezignoval. Nabudúce kopne on ju, keď ju bude chcieť niekto bez povolenia pretiahnuť.

“Chceš po hube?” – osopil som sa na ňu.

Pani ma zabila pohľadom a snažila sa tú s tými uhrami brániť. Obe sa do mňa pustili a ja som počúval ipod. Goldfrapp – Happiness. Neviem, ako som sa dostal k tej skupine. Páčilo sa mi to.

Vystúpili v Trnave. Obidve. Tá s tými uhrami si zobrala aj psy. Ten kopnutý sa pri odchode pozrel na mňa.

Mal som chuť kopnúť ho.

Ja a ten s okuliarmi.

Zostali sme dvaja. Rozopol si košeľu a ja som čítal slovo po slove, no nerozumel som ani jednému. Chlpy na hrudi mal spotené. Knihu som držal oboma rukami a jej spodný okraj mi prechádzal po vtákovi. Boxerky, krátke nohavice a morálka. TO boli jeho nepriatelia v tej chvíli.

Hral som sa na čitateľa. V mysli som vylovil Jura. Keď sme sa zoznámili, mohli sa vo vlakoch fajčiť aj cigarety. Vyfajčili sme ich pri dvoch pivách. Potom chcel, aby som vyfajčil jeho. Zastrel závesy, zamkol a vytiahol ho. 20-22 cm. Vybral si vajcia a začal ich masírovať.

“Smrdí ti.”

Zahanbil sa. Snažil sa ho skryť, no nedarilo sa. Von ide vždy ľahšie.

“Celý deň mu len gule robili spoločnosť. Prepáč. To bude tým teplom.”

Stretli sme sa o mesiac. Prišiel som za ním na stanicu. Mal službu, jeden stôl so stoličkou a sprchovací kút. Začalo to na stole. Vytiahol ho až v sprche. Vyumýval a natiahol gumu.

“Neboj, budem nežný.”

Nevyšlo to. 20-22 cm potiahnutých gumou si natrel miesto lubrikačným gélom sprchovým šampónom. Vykríkol som. Akurát odchádzal rýchlik do Košíc.

Holohlavý si vyzliekol košeľu. Dráždil ma ešte viac. Myslel som na sprchový šampón v análi a vták stiahol krídla. Holohlavý mal cez polovicu chrbta veľkú jazvu. Nemám rád, keď sa niekto v niekom špára.

Ja a fízli.

Boli na mňa dvaja. V Leopoldove. Nemali by to ďaleko s mojím transportom. Potreboval som nikotín a dvaja fízli na pivo. Prišli žobrať ku mne, na perón. Odhodil som ju pod kolesá vlaku.

“Nefajčím.”

Vraj ma videli. Sekli sa v slovách a ja som ich začal za ne chytať.

“Vidieť ešte neznamená pokutovať.”

Boli nadržaní z tepla. Ja by som si tiež dal pivo. Skákali do mňa ako nadržané stádo zajacov na jednu samicu. Jeden z nich sa chcel dohodnúť. Ten hral toho dobrého. Ženskú v ich vzťahu. Ten, ktorý v noci, po pive, ktoré zacalujem, vystrčí namastenú riť a ten druhý, na mňa zlý, mu do nej napchá obušok. Buzeranti. Vykrikoval som im nadávky niekde hlboko v mojom presvedčení o nevinne.

“Bude to pokuta. 20 euro.”

“10.”

“15″.

“12″

“13,5″

“Polovica z toho” – zmenil som taktiku zjednávania

“Ok, mladý, platí teda, päť euro a nech je to posledný krát.”

Naskočil som do vlaku a zamával im z okna. Odmávali. Fízli sú dobrí ľudia.

Ja a cudzia žena.

Cestovala do Hlohovca. V zástere modrej farby so zelenými štvorlístkami. Na zvráskavenej tvári jej dominovali veľké čierne slnečné okuliare. Kryla svoju identitu zašlej slávy alebo revala. Slzy som nevidel, no byť mať za sebou storočie, tiež by som reval.

Okuliare jej spadli z tváre. Spala. Dúfal som, že nie navždy. Na krku sa jej vytvárali potné prúdiky. Zíral som na ňu ako tá tigrovaná na mňa. Pripomínala mi susedu mojej nebohej babky.

Suseda mojej nebohej babky bola najstaršia obyvateľka s najdrahším televízorom svojej doby. Minula naň celý dôchodok a potom žrala mačky. Jedna z tých mačiek zožrala otráveného potkana.

Jeden z vnukov mojej nebohej babky stál za oknom susedy mojej nebohej babky. Sedela na starej foteli a pozerala televízor. Behali po nej potkany a jeden jej práve žral ucho.

Vnuk mojej nebohej babky urobil z mojej nebohej babky najstaršiu obyvateľku s najdrahším televízorom svojej doby.

Zo spomienok na najdrahší televízor svojej doby ma vytrhol zvuk železného mosta, po ktorom sme prechádzali. Milujem ten zvuk. Bol by to dobrý sampel do songu, ktorý som napísal, keď som pred troma rokmi stretol vo vlaku Zuzanu.

Ja a Zuzana – príbeh spred troch rokov vo vlaku z Bratislavy do Topoľčian

“Čo čítaš?” – mala dlhé čierne vlasy, minisukňu a poď ňou vyholenú mušľu zakrytú čiernymi nohavičkami.

“Somariny” – mal som 20-22 rokov, vystrihané vlasy a dilemu nad svojou sexualitou.

“Nemám rada somariny.” – načiahla sa po knihe a vytrhla mi ju z rúk.

“Lacoste” – a ešte pár sekúnd som čuchal jej vôňu vo vzduchu.

Roztiahla nohy a provokovala moju dilemu. Ten medzi nohami bol zmätený. Striedavo vstával a sadal si. Bil sa s dilemou. Kľakol som si na kolená do stredu jej roztiahnutých nôh. Voňala stále tak isto.

Prebehol som jej jazykom po stehnách. Nepotila sa. Vyhrnula si minisukňu vyššie a nechala si stiahnuť nohavičky. Uvoľnila cestu jazyku. Boril sa hlbšie a hlbšie. Preskúmal terén. Odstraňoval prekážky pre pána v rozkroku.

Pán v rozkroku zaspal.

Ja a cesta z Hlohovca

Zostal som v kupé sám. Oči som zakryl slnečnými okuliarmi a vtáka vyslobodil. Identita hnedých očí sa prezrádzala genetickým materiálom na hygienickej vreckovke zabudnutej v malom zasvinenom odpadkovom koši s nálepkou panáka odhadzujúceho fľašku.

Dostal som chuť na rezané.

Brzdy pískali pol minúty, presne toľko som potreboval, aby som vyhodil z hlavy tváre z prepoteného kupé.

Bol by zo mňa dobrý sprievodca.