adam j. pallo

„Zažijeme niekedy v živote to isté šťastie, ktoré sme už raz zažili?“

„Neviem, ale vraj raz niekto povedal, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš.“ - odpovedal som skype-kamarátke.

Monokel vyrobený Itčkárom pod mojím okom sa behom pár dní stal minulosťou a filozofická otázka skype-kamarátky prítomnosťou.

Pozvala ma na svoje obľúbené miesto, v ktorom vždy nachádzala pokoj a uvoľnenie svojej dosť uvoľnenej fantázie. Koncom júna sme sa, po vzájomnej dohode, vybrali na dvojdňovú stanovačku pod zrúcaniny hradu Hrušov.

Pamätám si zrúcaninu veľmi dobre, bol som tam párkrát so svojimi kamarátmi z rodného sedlákova a bola miestom, kde som dýchal históriu do pľúc a neskôr, v pokročilejšom veku, z nich vydychoval dym z cigariet..

„Chcem začať od znova.“ - prehlásila, keď sedela na kameni, čoby bývalej stavebnej súčasti zrúcaniny, kým som sa ja amatér, snažil dať dokopy stan.

„Začala si od znova so svojou „Rodinou“, aký začiatok máš teraz na mysli?“ - nedarilo sa mi dať dokopy diely stanu, tak som sa na to vykašlal, sadol vedľa nej a zapálil cigaretu.

„Nechcem o nich viac počuť.“ - rozplakala sa.

Nerušil som plač, ktorý sa vďaka ozvene stal operným dňom na hrade z x storočia a venoval som sa svojej chlapskej povinnosti, zasaď stan, založ oheň a potom príde mamut, ktorý ťa zje.

„Mám kopec otázok, na ktoré nemám vzdelanie, ale mám aj kus života za sebou, ktorý neprežil najvzdelanejší človek a myslíš, že som šťastná?“ - rozrozprávala sa, keď skončila operná ária jej plaču.

„Naposledy si mi tvrdila, že si, a prehovárala si ma, aby som sa šťastným stal aj ja, napriek tomu, že som ti nikdy netvrdil opak.“

„Povedz mi, prečo , prečo som klamala seba samú a snažila sa presvedčiť aj teba ako mi je dobre.“

„Hmm, neviem, asi preto, že ti dobre vtedy asi naozaj bola, len si si neuvedomila, že to dobré je v podstate tvojím najväčším zlom.“ - vytiahol som z ruksaku špekačky a iné „zdravé“ dobroty a pomaly ich začal opekať.

Kým sa zo špekačiek stala ľuďom, ako my dvaja, požívateľná strava, dozvedel som sa, čo bolo oným problémom v „rodinnom“ živote mojej skype kamarátky.

„Dobre vieš, aká som bola. Merala som chlapov podľa veľkosti vtáka a uspokojovala som sa tým, ako mi každý z nich hovoril, aká som pre nich jedinečná. Dnes sú stále ženatí a bláboly o rozvodoch zostali visieť nad mojou stranou postele, v ktorej som s nimi spala.“

Vedel som o tomto úseku jej života, ktorý bol až do oného okamihu stretu s „Rodinou“. Stala sa jej vyznávačkou, bola im podriadená, lebo oni milovali ju a ona milovala ich, a pri toľkom milovaní by sám pápež neodolal a konvertoval na uctievanie obrázku s tlstou tetou alias „Mamou Rodiny“.

„Spoznala som ho na spoločnom stretnutí. Bol milý, vyštudovaný ekonóm s poctivou prácou a presvedčením, že Rodina je nad všetky zákony. Mal 39 rokov a žil so svojou mamou, hrozné, pre boha.“

O jej frajerovi som veľa toho nevedel. Rozprávala mi o ňom na našom poslednom, „romantickom“, stretnutí pri zákusku a kafé v Cafe Mayer, no k vekovému vymedzeniu s úchylkami postaršieho pána, ktorý býval 39 rokov vo svojej detskej izbe u vlastnej mami, sa zrejme zámerne nevyjadrovala. Nechcela privodiť moje rozhorčenie v tak pekný deň a ani len netušila, že to rozhorčenie spôsobí o pár mesiacov.

„On bol a stále je úchylný, podľa mňa. Strašne ma ponížil, ešte viac ako všetci ženatí, s ktorými som predtým spala.“ - odtrhávala si kúsok z opečeného chleba a hádzala do úst.

„Daj si aj špekačku, k tej fľaši, čo si doniesla, potrebuješ aj trochu tuku, nech ti spaľuje.“

„Nechcem, mám žalúdok ako posledná časť céčok, vyvrátila by som to.“

Po ponuke a odmietnutí chutnej špekačky, ktorú som sa snažil upiecť s láskou k nej a všetkým duchom, ktorý sa nedokázali odtrhnúť od pár skál, ktoré boli historickou pamiatkou lepšieho Slovenska, povedala, čo bolo v jej vzťahu pre ňu minútou nirvány a hodinou mučenia.

„Požiadal ma o ruku. Pred mesiacom. Súhlasila som a na druhý deň začala chystať všetko potrebné na svadbu. Po desiatich rokoch som telefonovala s mamou. Povedala jej, že jej neporiadna dcéra sa ide vydávať a ona sa mi s plačom ospravedlňovala za to, že ma považovala za pobehlicu a hlupaňu.“

Jej mama nenechala dlho na seba čakať a na druhý deň po jej telefonáte prišla za dcérou, aby náhodu „pobehlica“, pardón bývala „pobehlica“, niečo nezabudla pripraviť.

„Prišla ma skontrolovať, nie pomáhať. Chcela ma vidieť v bielom závoji, pred nejakým pán smradkom, ktorý sa ma bude pýtať otázku v dobrom aj v zlom. Nešlo jej o to, či budem šťastná, lebo sama som ju presvedčila, že šťastná budem.“

Otvorila fľašu vodky a rozliala do hlinených pohárov, ktoré so sebou priniesla. Mal som strach z pokračovania jej príbehu, z kliešťov, ktoré nikdy nespia a z prostredia bývalého opevneného strediska pred Turkami, kde skype-kamarátka za mlada nachádzala svoje myšlienky, ktoré ju v rodnej dedine opúšťali ponižovaním jej vlastnej mami.

„Týždeň pred svadbou sa môj nastávajúci rozhodol pre rozlúčku so slobodou. Ožral sa s kamarátmi, kým som sa ja nechala unášať snom. Bol to príjemný sen. Nebola som v ňom ani malá ani dospelá. Videla som svojho dedka, ktorý mi z vŕbového dreva urobil píšťalky. Hral sa so mnou na schovávačku a vozil ma na drevenej káre po ulici. Mala som na sebe biele šaty, ktoré mi mama dala ušiť na prijímanie, či ako sa to dnes volá.“

Píšťalku z vŕbového dreva robil aj môj oco. Mal som ich rád, vyhrávala z nich, okrem príjemného zvuku, aj nádherná vôňa. Jej snom, ktorý mi rozprávala, som sa preniesol do svojho detstva. Nebolo to len o vŕbových píšťalách, prakoch, brodení sa v potoku v gumákoch spolu s bratrancom, či stavaní bunkrov v lese. Bolo to niečo, čo závidí Raskoľníkov Petrovi Panovi, niečo, čo už nik z nás nezažije.

„A čo sa stalo teda. Podľa toho, čo mi hovoríš, by si teraz mala byť niekde na svadobnej ceste a nie tu, so mnou, strachopudom, skameneným ako Lótova žena.“

„Ušla som.“ - povedala, ako keby mi oznamovala, že dnes je sobota.

„Prečo?“

„Pre všetko, čo mi ten pankhart urobil, došiel domov ožratý a vytrhol ma z môjho sna svojím hnusným dychom z huby a zasvineným vtákom, ktorého pchal do mňa. On ma vlastne znásilnil. Prebrala som sa a pozerala sa do očí starému chlapovi, zvráskavenému na čele, ktorému chlpy z nosa zakrývali pery a on do mňa neprestajne pchal vtáka, kým som sa zo všetkého, čo som na ňom vtedy zbadala, nepogrcala.“

Nikto jej ho z Rodiny nenanútil, ale nikto jej z Rodiny ani nepovedal, aký v skutočnosti jej „priateľ“ je. Pred ňou mal štyri frajerky, všetky samozrejme z Rodiny, lebo nemal inú možnosť na zoznámenie, tri z nich zbil do zlomených rebier a poslednú, podobným spôsobom ako skype-kamarátku, ale análne, znásilnil.

Odišla od neho tri dni pred svadbou, jej mama odišla deň po jej odchode a odvtedy po dedine rozpráva o svojej dcére, ktorá sa v Bratislave pomiatla a jej vlastná matka ju nespoznáva.

Nemal som na to slov a skype-kamarátka ich vtedy veľmi potrebovala. Ja som však zaváhal, utešil som ju len tým, že urobila dobre, čo urobila, a to bolo všetko. Nedala najavo, že jej to nestačí, no nenútila ma k slovám.

Dojedli sme, čo nám vatra pripálila a sadli do okna jednej zo zopár stien zrúcaniny.

„Chcem to dieťa.“

„Aké dieťa?“ - spýtal som, keďže som si „sedel na kábli.“

„Chcem ho vychovávať sama. Lepšie ako vychovávala moja mama mňa. Mala ma rada len vtedy, keď jej to vyhovovalo, teda asi raz za rok a bohužiaľ nikdy to nebolo na Vianoce alebo moje narodeniny. Nenávidela ma za to, že ju môj otec poslal do riti, keď otehotnela. Nechcem byť taká ako ona.“ - pokračovala, ignorujúc moju nechápavú otázku.

Postavila sa, rozpažila ruky a vykríkla: „Začínam nový život, bez Rodiny, bez rodičov, bez starých úchylných blbov..“ chvíľku tak stála, sadla si a dodala: „bez starých kamarátov, milencov a všetkých tých, ktorých som doteraz videla.“

„Nechceš ma v tvojom novom živote vidieť?“ - spýtal som sa po pár sekúnd ticha, ktoré vypĺňali zvuky zvierat z lesa pod nami.

„Nie, nechcem ťa už vidieť. Chcem začať od znova. Bez chlapov. Možno aj bez kamarátov, ale musím to vydržať, kým sa mi nenarodí dieťa.“

„Si tehotná, však?“ - konečne som si presadol.

„Vieš to ty a ja, nikto iný z minulých, ktorí boli voľakedy prítomnými, to nesmie vedieť.“

Ráno som sa zobudil sám v stane, ktorý som s námahou skladal hodinu. Vyliezol som z neho a díval sa do očí miestnemu turistickému oddielu, ktorému ich náčelník hovoril o histórii hradu. Prehodil som si vak cez plece a potichu sa snažil opustiť zrúcaninu.

„Mládenec, čo s tým stanom, to tu nemôže len tak zostať.“ - zakričal po mne náčelník.

„Ten stan je niečo ako tá zrúcanina. Nechajte ho, a o tristo rokov bude iný vedúci rozprávať príbeh o tom, ako sa v ňom skončilo jedno kamarátstvo.“

Stopom som odišiel do Bratislavy. Keď som sa vybaľoval, našiel som na lístku od vlaku napísané:

„Život je vážne krásny, a ja som rada, že som jedna z tých, ktoré ho môžu zažiť. Opatruj sa.“

Otvoril som si svoj filozofický denník, v ktorom som zhromažďoval všetky nefilozofické žvásty a dopísal meno skype-kamarátky. Pripojila sa k Milanovej žene, k bratrancovi, k zosnulej kamarátke z detstva, k zúfalým manželom zo zúfalého manželského páru, k sex-kamarátke, k zosnulej klebetnej susede a jej manželovi a k iným, s ktorými som dodnes neprehovoril ani slovo.

„Dobrý deň. Môžem vás poprosiť o jednu tašku navyše?“

„Nech sa páči pane, bude to 23 euro, 14 centov“ - odpovedá predavačka.

„Ďakujem Vám, dovidenia, pekný deň“ - a želám ho osobe, ktorá v zrúcanine hradu, napísala históriu postaveného modrého stanu, ktorý možno dodnes stojí na Hrušove a spomína nad odcudzením sa dvoch kamarátov.