O jedného kamaráta ďalej, o jednu skúsenosť bližšie. Kamarát slušák po rozchode s genetičkou, zatvoril za sebou dvere a vraj, ako hovorí povesť, s jednými riflami, tričkom a troma stovkami korún sa vybral do Prahy.
V skutočnosti bolo nohavíc a tričiek o niečo viac, ale ako rozprávka pre vnúčence, ktoré budú o pár rokov počúvať príbeh svojho dedka-slušáka, ktorý prišiel vďaka poctivej práci, vplyvu veľkého mesta a nikdy nekončiacej chuti po vzdelaní, k veľkému bohatstvu, je verzia o troch grošoch vo vrecku zaujímavejšia.
Batoh zhodil najskôr u tety – príbeh vystrihnutý z "Jáchyme hoď ho do stroje" – a potom, čo si našiel prácu, presťahoval sa k asimilovanému Slovákovi do podnájmu. Postupne začal prelaďovať frekvenciu života, ktorý mal za sebou, na "Prahu".
Po pol roku si podal prihlášku na vysokú školu a stal sa z neho študent histórie. Jeho premena z toho, kým bol doteraz na niekoho, kto je schopný obrátiť sa o stoosedesiat stupňov a znovu sa postaviť na nohy, je príklad, o ktorom som počul z filmov, no až na jeho osobe som to zažil na "vlastnej koži".
Približne v tom čase, keď som sa snažil odmilovať od svojho vlastného ega, ktoré mi bolo na nič, sa slušákove oči začali častejšie obzerať po sestre jeho spolubývajúceho. Je to dievča, ktoré boli proti všetkým medziľudským vzťahom, ktoré by sa mali utužovať príležitostným a už vonkoncom nie pravidelným predmanželským sexom.
Patrili jej všetky komplimenty inteligencie, dobroty a krásy, no málokto pochopil jej odpor k predmanželskému sexu. Slušák bol jedným z tých, ktorí chápali a možno to jej imponovalo viac ako vnútorné presvedčenie o železnom páse cudznosti.
Našiel správny kľúč a o deväť mesiacov v kolíske chlapca a dievča.
"mám opísať pocit, keď som držal Zxxx ruku a sledoval príchod dvoch hviezdičiek? ....skúste mi najskôr opísať váš pocit, keď ste držali ruku vaším manželkám, frajerkám a potom sa o to pokúsim aj ja. Možno vaši najväčší nepriatelia sú v tom momente vaši najvernejší bratia, možno vymyslíte liek na chudobu, možno váš odpor, rasizmus, nedospelosť, dostáva červenú, no stále nedokážete opísať, to čo sa deje, keď ste tvorcom života...skúste a presvedčte ma o opaku." - napísal v svojom článku na blogu v deň, od ktorého mu patrilo oslovenie "otec".
Presťahoval sa z bytu svojho budúceho švagra a spolu so svojou, zatiaľ, družkou a dvoma ratolesťami sa presťahovali späť k jeho tete. Odmietal veškerú finančnú pomoc a popri práci začal roznášať nápoje do barov. Ráno rozvoz, potom práca do šiestej a po nej čas pre rodinu.
Denný rozvrh, neprestajne sa točiaci kolotoč, v ktorom zabúdate na bezstarostnosť mladosti a hľadáte slová rýmujúce sa k zodpovednosti. Vdychujete ju po častiach až ste touto dominantou dospeláckého života natoľko vžitý, že ju považujete za automatickú u každého jedinca, ktorý dnes v dave spolu s vami prešiel po priechode.
Stopercentá istota zabíjajúca všetky bunky odviazanosti, ľahostajnosti, vás zdolá a vy zabúdate na to, že ani v Tescu nedostanete nikdy stopercentný džús od Rauch.
Prešli mesiace, rok, rok a pol, dva roky, dva roky a niekoľko mesiacov k tomu a kamarát slušák vstával z manželskej postele v novom byte, do ktorého sa presťahovali pred pár mesiacmi. Pobozká manželku, obidve deti, vyzvidhne švagra z bytu, v ktorom v svojich pražských začiatkov býval.
Spoločne rozhodia nápoje po vyprázdnených pražských baroch, rozlúčia sa a každý odkráča do svojej práce.
Kamarát-slušák po boku svojej zodpovednosti a s vierou o jej celospoločenskej nadváhe, vybaví zopár telefonátov až na jeden, ktorý sa mu vybaviť nikdy nepodarí.
"..a potom hľadíte do nehybnej tváre toho najkrajšieho, čo sa vám v živote podarilo....a potom si uvedomíte, že jeho plač bolo to najkrajšie, čo vás mohlo o polnoci postaviť na nohy...a potom trpíte..nespíte, lebo čakáte, že sa z postielky ozve aspoň jeden ston... a potom stojíte nad postieľkou a jediné slzy, ktoré do nej padajú sú tie vaše...a potom sa pýtate nepočetne veľa otázok..." - nepýtal sa na pocity a ani neopisoval tie svoje písal, čo mu napadlo a bolo to najsmutnejšie, čo som doteraz čítal.
Na pár dní zabudol, že rodina má držať po kope, že ešte jeden nárek z detskej izby vychádza a že v posteli, do ktorej neskoro v noci líhal, trpí ešte jedna osoba. Možno o niečo viac ako on, možno rovnako, možno menej..kto to vie opísať?
Stal sa nezodpovedným manželom, amatérskym workoholikom, ktorý podal väčší výkon v bare nad pohárikmi vodky. Sklamala ho zodpovednosť ostatných, tých s ktorými netrpezlivo čakal na zelenú, aby spoločne mohli prejsť bezpečne na druhú stranu. Lebo riziko, že niektorý z vodičov bude nezodpovedný a nebude rešpektovať značenie, ktoré je výmyslom spoločnosti, aby sa sama regulovala, je nízke, ba až zanedbateľné.
A v jeden moment sa to riziko stane problémom číslo jedna a vy opustíte vysnívanú záhradu stopercentných ideálov a spustíte sa da rúk narastajúceho odporu ku všetkému živému.
Tri mesiace trvalo, kým sa slušákov život vrátil do "normálu", ubral na pracovnom tempe nad fľašou vychladenej Absolutky a začal pomaly spoločnosti odpúšťať jej nezodpovednosť.
"...vyhodil som tvoje hračky, vyhodil som tvoje šaty, vyhodil som, čo som vládal, no jedno vyhodiť nevládzem...cítim, že sa na mňa dívaš z hora a možno ani nevieš, kto som, ale ver mi, že chcel by som sa dívať s tebou na všetok ten humus, ktorý tu dole je, no teraz ešte nie je čas....tvoja krásna sestrička a mamička ma potrebujú..."
Nepotreboval odbornú pomoc, našiel si ju v denníku s názvom "Medzi nami chlapmi". Viem o ňom len ja, je to jeho terapia, ktorá mu pomáha nejak sa vyrovnať so stratou syna.
Vymýšľa si v ňom rozprávaky, píše o svojej dcére a manželke všetko podstatné o čom by mal jeho nebohý syn vedieť.
Nedávno mi poslal mail. Teší sa z prvých slov dcéry a s manželkou sa snažía o ďalšieho potomka. Podarilo sa mu napísať knihu rozpávok. Nie je rozhodnutý, či ju publikovať, ale vie pre koho je tá kniha určená.
"...jeho tvár som mal pred očami pri každom slove, ktoré som napísal..."
Dá sa zmerať odpor k spoločnosti? Odpor, ktorý je u niekoho sekundovou záležitosťou, u iného príležitosťou na jednú noc, alebo celoživotným mottom? Slušák rozhodne nekončí v mojich príbehoch, len pre vybočenie z témy o sebe samom, som chcel priblížiť problémy iných.
Možno keby sa s ním nepoznám a počujem tento príbeh cestou v autobuse, ani sekundu by som sa nad ním nezamýšľal. A možno v tom je problém, nielen môj, ale aj ostatných. Naprogramoval som sa na ľudí blízkych môjmu srdcu a v ostatných prípadoch sa vyhováram, že nemám čas, miesto a ani spôsob, ako by som mohol pochopiť zvyšok sveta.
Zmením sa? Neviem, skúste mi to opísať vy a ja možno na niečo prídem...
Komentáre
da,da,da,
iba prvej otazke-ano,je pravdepodobne,ze sa nejakym sposobom zmenis.no ak to nebude k horsiemu,tak si to nemusis hodit.ak bude,stejne si to nehodis ty,ale tvoje okolie,tak co?:-))
ale nie to som chcela,chcela som to,ze dla mna sa dobre vyvijas...a nech nie som prehnane pozitivna,lebo sa dnes necitim pozitivne,tak uvadzam,ze nie som neomylna,takze na moj nazor zas tolko nehlad:-))
pises uzasne
to hanka
to bonnie
dakujem za komentar:-)
Verbena,
ďakujem
ano,