adam j. pallo

Od chvíle, keď som si bol istý, že tí dvaja cudzí chlapi sú tí, o ktorých mi rozprávala moja suseda, mi nebolo všetko jedno. Rýchlo som vyfajčil cigaretu, sadol som si v kuchyni na stoličku a stŕpnutý som čakal, čo sa bude diať ďalej. Čo chcú? Odkiaľ ma poznajú? Čo to má kurva znamenať? Žalúdok mi zovrelo a nevládalo prijať už ani glg raňajšej kávy. Z rozjímania nad týmito otázkami ma vytrhlo zvonenie zvončeka na dverách. Zdvihol som sa zo stoličky a ako posratý som sa presunul pomalými krokmi ku dverám. Nepýtal som sa kto je, otvoril som dvere a zízal na dvoch chlapov.

„Želáte si?“ - nervozita, strach a koktanie.

„Dobrý deň. Hľadáme vašu spolubývajúcu. Môžeme s ňou hovoriť?“

Hovoril len holohlavý. Drsne, bez mimiky, so slnečnými okuliarmi na očiach. Nesnažili sa hneď vstúpiť do bytu, ale s vojenským postojom stáli pred dverami.

„Nnemám spolubývajúcu. Hm, sám bývam tu.“ – sucho v ústach a ku koktaniu som pridal slovenčinu, za ktorú by ma Matica Slovenská ako Slováka neocenila „Rádom zlatej spisovnosti“.

„Môžeme vojsť dovnútra?“

„Nezmýlili ste sa? Nedal vám niekto zlú adresu?“ – sucho v ústach bolo stále prítomné, ale koktanie a nespisovnosť odišli.

„Ako dlho tu bývate?“ – ignorovali moju otázku.

„Takmer pol roka.“

„Poznali alebo videli ste tú slečnu, čo tu bývala pred vami ?“

„Nie, poznám len majiteľa, to je všetko, keď som sa sem nasťahoval, byt bol prázdny.“

V minúte ticha, ktorá medzi mnou a mojimi návštevníkmi nastala, som začul, ako sa niečo deje za dverami mojej susedky. Samozrejme načúvala a oko mala nalepené na kukatku na dverách, aby to mala dokonalé s obrazom aj so zvukom.

„Poďte ďalej.“  - nabral som odvahu.

Usadil som ich do kuchyne, obaja si sadli na stoličky a ja som sa opieral o kuchynskú linku, nervozita zo mňa trocha opadla, ale stále sa mi triasla noha. Holohlavý si to všimol, no nepovedal ani pol slova. Asi sa mu páčilo, že majú prevahu nado mnou a bol si istý, že ak sa ma niečo spýta, s pravdivou odpoveďou môže rátať.

„Hľadáme tú ženu, ktorá tu bývala pred tebou, alebo ktorá tu možno stále býva, len nám nechceš povedať pravdu.“

„Hovorím vám pravdu, bývam tu sám. Neviem, kto tu býval predo mnou a ak tu aj býval, tak vôbec neviem, kto to bol. Môžem vedieť aspoň vaše mená ?“

„Dáme si kávu.“ – v tomto prípade bolo zrejmé, že oni sú tí, ktorí sa pýtajú a ja ten, ktorý odpovedá.

„Nemám. Nevedel som, že budem mať hneď z rána návštevu.“

„Ako bolo u rodičov? Nie je dobré mať za susedku ženskú, ktorá je ako štbák.“

„Je to klebetnica ako všetky ostatné. Možno by vám lepšie pomohla ako ja, býva tu už sto rokov.“

„Nie, nie. Nikoho iného nebudeme do toho zaťahovať. Dohodneme sa takto. Zavoláš majiteľovi a povypytuješ sa na nájomníčku, ktorá tu bývala pred tebou. Ak tu teda nebýva, ako hovoríš, spýtaš sa na jej adresu, Možno si spomenie.“

Chcel som to mať rýchlo za sebou a týchto dvoch „mafiánov“ preč z bytu. Šiel som si po mobil a vyťukal číslo majiteľa. V telefóne sa mi ozvalo len halali. No do riti.

„Asi je odpojený. Vyhráva mi to halali.“

„Nejako si poraď a spoj sa s ním. O dva dni sa tu opäť zastavíme. Maj sa, cukrík.“ – holohlavý na mňa žmurkol a založil si okuliare.

Zdvihli sa zo stoličiek a sami sa vyprevadili von.

Ak počas rozhovoru s cudzincami v mojom byte zo mňa opadla nervozita, po ich odchode sa vrátila späť. Šiel som na balkón a trasúcimi rukami sa pokúšal zapáliť cigaretu. Po piatich pokusoch a troch vulgárnych slovách sa to podarilo. Vydýchol som dym a sledoval som dvoch pánov, ktorí sedeli pred dvoma minútami u mňa v kuchyni, ako odchádzajú. Nepozreli sa hore, ale myslím, že si boli isti tým, že ich sledujem buď spoza okna, alebo z balkóna.

Špak som odhodil z balkóna na chodník a mierne kľudnejší som začal hľadať nájomnú zmluvu, či nenájdem existujúci kontakt na majiteľa.

Okrem telefónneho čísla, ktoré vyhrávalo halili, bola na zmluve perom dopísaná mailová adresu. Odľahlo mi, sadol som si za počítač a vyťukával mail majiteľovi bytu.

„Ahoj Milan. Boli u mňa nejakí chlapi. Hľadali nájomníčku, čo tu bývala predo mnou. Mám zohnať nejaké info o nej, najmä kde býva. Poraď mi, pls, lebo nechcem mať problémy. Nevyzerali dvakrát priateľsky. Dik.“

Nielenže bol deň, ktorý nemám v láske, ale aj návšteva cudzincov ešte viac prispela k zhoršeniu mojej už aj tak úboho pozitívnej nálade a ako keby nebolo toho dosť, na dverách už „pristávala“ ruka mojej susedy, trikrát zabúcha tak silno, že ma skoro „vystrelo“.

„Keď sme sa rozprávali v noci na chodbe, hovorili ste mi, že napíšete tú správu môjmu synovi. Chcela som vám len pripomenúť, aby ste na to nezabudli, lebo sa vážne o neho bojím. Napísali ste mu?“

Viac ako to, či je jej syn v poriadku a či v Anglicku zabíja prasatá alebo niekto zabil jeho, bola zvedavá na to, kto to bol u mňa ráno na návšteve.

„Nie. Nemal som ešte čas mu napísať, ale urobím to, ako som vám sľúbil.“

„Aha, dobre. No veď som ráno začula, že ste mali návštevu. Boli to tí, ktorí vás tu hľadali?“

„Hej, boli to kamaráti, ktorých som dávno nevidel.“

„Som teda rada, že ste sa nakoniec stretli a že vás našli doma. Na mňa pôsobili dosť nebezpečne. Ale sú to vaši kamaráti, tak sa zrejem nemáme čoho báť, lebo, viete, do nášho domu nechodia takí ľudia ani im podobní a väčšinou tú bývajú starší ľudia, ktorým naháňajú strach. Dúfam, že sa ich nemusíme báť.“

„Nemusíte. Ten mail napíšem a dám vám vedieť, keď mi niečo odpíše. Dovidenia.“

„Dovidenia.“

Ani neviem z akého dôvodu, ale pohľad do jej tváre a ten jej falošný prefajčený hlas ma riadne nasrali. Bol som nasratý na susedu, na dvoch cudzincov a na Milana, že nefunguje jeho číslo, na ženu, ktorá tu bývala predo mnou a ja som nemal ani poňatia, kto to je. Bolo pol deviatej ráno a ja som bol nasratý na celý svet. Nasratý a nadržaný.

Nejako sa to vo mne spojilo a ja som vedel, že niečo bude musieť zo mňa von. Buď ten hnev  alebo semeno. Nemal som sex posledné dva týždne a už mi to začalo liezť na mozog.

Napísal som správu manželskému páru, ktorých som stretol, keď som bratranca s frajerkou vytiahol na Devín a ja som si medzitým sadol do krčmy.

-          mám na to chuť. Dnes, máte čas? –

Kým som vyfajčil ďalšiu cigaretu, prišla mi odpoveď.

-          žena je v práci, ak chceš, tak príď, ja mám chuť stále.

O pol hodinu som bol u neho. Sex bol rýchly, začali sme vo výťahu a skončili v posteli. Neviem, či to bolo stresom, ktorý som prežíval alebo maximálnou nadržanosťou, ale nepamätal som si z toho sexu nič. Možno som dostal okno, alebo to bol nejaký mne dovtedy nepoznaný druh „sexuálnej opice“ . Všetko sa to zbehlo rýchlosťou blesku. Cítil som sa ako v nejakom filme, keď na hlavného alebo aj vedľajšieho hrdinu, či poprípade trebárs aj na kameramana, mieria zbraňou a vy pozorujete ako mu celý život prebehne pred očami. Jeden stotinový záber zo života vám strieda druhý. Pričom nevidíme nič konkrétne, len to, že niečo sa v jeho živote odohralo. Podobne to bolo aj so mnou. Zadychčaný som ležal na posteli a v jednej chvíli mi mysľou preleteli vety, ktoré sa mi dostali do uší za posledné dni od stretnutia s Milanovou bývalou ženou až po smsku od manžela z manželského páru so znudeným sex životom, ktorý ležal vedľa mňa so zavretými očami a hlasným dýchaním

.....mala by som ťa nenávidieť, ale si mi ukradnutý......( psychopratovačka z disco-baru)

.....žena má rakovinu.....zomiera....(manžel kamarátky z detstva)

.....ona je tehotná.....budem dobrým otcom...(zúfalý bratranec)

.....chceme sa zobrať ešte pred jej štátnicami..(slušák)

.....zas tu boli tí dvaja páni, čo vás tu hľadali.....(dotieravá suseda)

.....hľadáme tu ženu, ktorá tú bývala, alebo býva...(„mafiánsky“ cudzinci)

.....žena nie je doma, ale ja mám chuť stále....(vedľa mňa ležiaci a odfukujúci, ukojený manžel).

Pri každej vete sa mi pred očami striedali tváre, ktorým tie vety vychádzali z úst. Vyskočil som z postele a zamieril do sprchy. Drhol som sa takmer pol hodinu, kým som zo seba nezmyl tekuté výplody nadržanosti a z hlavy nedostal dookola opakujúce sa vety.  

Po sprche som pozbieral svoje veci rozhádzane po zemi od vchodových dverí až do spálne, necítil som žiadne výčitky svedomia.  On bol dospelý chlap, ktorý mal svoju rodinku, ideálny život podľa zákona o rodine, takže plnili ustanovenú funkciu rodiny, a to že si sem tam so ženou zavolali do postele chalana nikto nevidel, ani samotný zákon, takže všetko bolo v poriadku a išlo sa ďalej.

„Dlho sme sa nevideli.“ – poznamenal, keď som sa obliekal.

„Myslel som, že už nemáte záujem. Bral som to tak, že to chcete skúsiť, aby ste oživili nudný sexuálny život.“

„Bol nudný, ale ako sme ťa spoznali, zistili sme, že nám fantázia stále pracuje.“

„Som rád, že som vám reinventoval zdochnutú fantáziu.“

„Čo sa s tebou deje? Nemával si obvykle takúto náladu. Máš nejaké problémy?“

„Som v poriadku, bol som len riadne nadržaný a bol si jediný, ktorý odpísal.“ – nepovedal som mu, že som nikomu inému nepísal.

„Páčilo sa ti to?“

„Uvoľnil som sa, a to som potreboval, teraz musím utekať do práce.“

„Ozvi sa nám niekedy. Radi ťa privítame so ženou v našej posteli. Si fakt trieda, to sa musí uznať.“

„Ďakujem za pozvanie. Dám vedieť. Ahoj a pozdravuj ženu.“

 Zobral som si taxík a zamieril do práce.

Nebol som v práci dva dni, som len brigádnik, takže si zamestnávateľ-šéf zvykol, že chodievam kedy sa mi zachce. Berie ma ako študenta, ktorý si počas školy potrebuje zarobiť nejaké peniaze. Sám študoval na vysokej škole, ale keďže jeho rodičia boli členmi všetkých socialistických organizácii, ktoré mu umožnili každoročne dovolenkovať v Juhoslávii, Bulharsku a rok na vysokej školy v Moskve, nemusel si počas výšky privyrábať za 20 Kčs na hodinu. Snažil sa byť pokrokový a pádom opony, padlo niečo aj v jeho zmýšľaní a zo dňa na deň začal uznávať všetky hodnoty demokracie, o ktorých so mnou rád diskutoval. Vo väčšine prípadov som nemal šajnu o čom hovorí. Uznával študentov, ktorí si počas štúdia zarábajú, aby sa mohli cez víkend opiť, navštíviť bary, pozvať fešandu na drink a potom ju v noci riadne pretiahnúť. Pracovali u neho 4 postaršie slečny a 5 študentov – brigádnikov. Platil nám 150 korún na hodinu a dvakrát do mesiaca v piatok nám zaplatil večeru, opíjal nás a vždy sme skončili v niektorom z bratislavských bordeloch. Postaršie slečny by zrejme radi prijali pozvanie na večeru od šéfa a hádam by sa aj pripili s ním, ale do bordelu by s ním nešli. Jeho demokraticky pokroková žena to brala ako dobrý skutok jej manžela, že asimiluje mladých študentov z vidieka v mestskom prostredí, jej manžel to využíval na to, aby si mohol dvakrát do mesiaca zapichať, keďže doma sa mu tejto pozornosti nedostávalo.

Ihneď po príchode som napísal mail synovi drzej susedy, odpracoval som si šesť hodín a po malej konverzácii so šéfom som šiel domov. Holohlavého a cudzojazyčného som stále nedostal z hlavy. Celou cestou na byt som veril tomu, že mi Milan odpísal a dal nejaké info o tej slečne, ktorá bola wanted. Chcel som to mať všetko z krku, ľahnúť si, pozrieť si nejaký film a vyspať sa.

Rýchlosťou svetla som vyšľapal sedem poschodí, vletel som do jedinej izby, ktorú mám okrem kuchyne a naťukal svoju mailovú adresu. Medzi doručenými správami sa objavilo číslo 7. Sedem nových správ za jeden deň som v živote nedostal. Šesť z nich bolo od susedkinho syna. Takže žije a nič sa mu nestalo. Šesťkrát som si čítal obsahovo rovnaké maily. Syn bilingválnej susedy zabíja stále prasatá, a jedno si zabil aj pre seba, keď sa ženil. Jeho žena je z Ruska, pracuje v továrni na výrobu jogurtov a teraz obaja spoločne šetria na byt, ktorý si tam chcú kúpiť. Na Slovensko sa neplánuje vrátiť natrvalo, lebo je to podľa neho zapadákov a Fico je primitív, ale Slováci to zistia až keď dostanú rozum. Mame zavolá neskôr, keď naberie odvahu, lebo vie, čo by to s ňou urobilo. Zároveň ma skôr poveril ako poprosil, či by som jej to vhodným spôsobom nemohol povedať ja, nech ju predpripravím na jeho telefonát. Vhodný spôsob som našiel veľmi rýchlo, len následky toho spôsobu vhodné veľmi neboli.

Posledný mail bol od Milana.

„Čau. Som teraz v Indii, prejdem rovno k veci, lebo nemám veľa času. Tá žena, ktorá tam bývala pred tebou spáchala samovraždu. Našli sme ju v kúpeľni. Neviem, kde je pochovaná. Prepáč, že som ti to nepovedal skôr, ale nechcel som ťa vystrašiť. Ahoj.“

Bol som oblečený, obutý a zamrznutý pred monitorom počítača a dookola som čítal mail o tom, ako v byte, v ktorom teraz bývam, spávam, sprchujem sa, spáchala samovraždu moja predchodkyňa. Prvýkrát som pocítil nutnosť, že chcem v byte prítomnosť svojich kamarátov.

Nezavolal som nikoho. Vypol som počítač, ľahol na posteľ a vzal do rúk knihu o Martinovi Edenovi. Jack London a jeho výtvor mi robili spoločnosť až do rána, o piatej ráno som zavolal manželom s nudným sexuálnym životom. Užili sme si raňajší sex v trojici a celý deň som strávil s ich deťmi. Podujal som sa babysitterstva len kvôli tomu, aby som bol čo najďalej od bytu, v ktorom na ďalší deň bude bisexuál vysvetľovať dvom cudzím ľuďom, že žena, ktorú hľadajú je mŕtva.