adam j. pallo

„Máte tu, prosím Vás, to výborne načapované české pivo obohatené o prvky ľudskej melanchólie s pridanými hodnotami ochoty slovenských čašníkov?“ „"

A ty si čo za debila?“ – odpovedal čašník.

 „Ten, ktorý ti nedá ani o halier navyše, tak si rýchlo pohni s tým svojím lenivým a smradľavým zadkom, osprchuj sa a potom mi dones to pivo, lebo ta zabijem“

 „Taký mladý a taký agresívny“

„Taký starý a stále čašník.“

„Ja mám svoju prácu rád.“

„Ja mám rád pivo, tak keď máš svoju prácu rád, tak sa pohni, nech sa ku mne dostane to, čo mám ja rád.“

Asi takto sa začalo moje štvrtkové ráno. Zobudil som sa s nejakou neznámou chuťou v ústach a zistil som, že jediné, čo mi ju obozrejmí je pivo. Rýchlo som sa obliekol a vyštartoval do baru, kde už nerobila moja známa čašníčka, ale nejaký 30 ročný pako, ktorý sa už stihol dvakrát rozviesť, urobiť päť detí, aby nakoniec zistil, že ma rád svoju prácu, možno radšej ako tie dve ženy a deti dokopy, a že je úplne šťastný za barom, kde schováva aj antabus, ak by ho náhodou prišla skontrolovať do práce mama.

Bar bol takmer prázdny, sedel som sám a snažil som sa čítať knihu „Miluj ma ironicky“ od Matkyna. Naproti mne, za ďalším stolom, sedela jedna staršia fešanda, ktorá bola zrazu bližšie a bližšie. Mala v ruke pohárik, ako som sa neskôr dozvedel, bola v ňom becherovka a v nej už siedmi pohárik.

 „Môžem si prisadnúť?“ – spýtala sa.

 „Nie.“ – odpovedal som.

 „Nevadí, aj tak si sadnem. Čo to čítaš? “

„Matkyna a jeho Miluj ma ironicky.“

„Je to dobré?“

„Nie, je to kravina prvého stupňa.“

„Ja som jeho knihy nikdy nečítala.“

„Tak, ak chceš začať práve touto, tak to radšej pi.“

„Je to také zlé.“

 „Čo? To pitie? To neviem, však piješ, tak by si to mala vedieť ty.“

„Nie, myslím tú knihu, niekde som o ňom čítala, alebo počula,že je to dobrý spisovateľ.“

 „Bol. Ale táto posledná kniha je brak. Predtým som ho miloval, teraz idem vrátiť jeho knihy späť.“

 „Čo ti na ňom vadí?“

„Príde mi to celé o chvastaní a je to nudné, má 350 tisíc kamarátov a všetci sú právnici, žurnalisti a iná zberba, mám z toho pocit, ako keby sa viac chvastal ako niečo chcel napísať. A niekde som počul, že on je vlastne žena. Kamarát, čo robil pre telku nejaké veci o knihách mi raz povedal, že je to tá neúspešná režisérka Borušovičová, ktorá sa snažila o nakrútenie Jánošika alebo iného hrdinu....Neviem... A ty čo tak skoro v bare?"

 „Čakala som na teba.“

 „Prečo práve na mňa?“

„Keby prišiel niekto iný, tak by som čakala na neho, prišiel si ty, tak som čakala na teba.“

 „Nie je to sprosté vysvetlenie?“ „

Nie. Som opitá a čakám tu na hocikoho, kto bude piť a ty ideš piť, tak budem s tebou.“

 „Nie, nejdem piť. Už mi prešla chuť.“

„Kvôli mne?“

 „Nie, kvôli tomu, kto príde po mne“

 „A kto to má byť?“

 „Neviem. Ale viem, že mi kvôli nemu prestalo chutiť piť. Idem preč.“

„Ty si fakt debil.“

„Chceš tú knihu?“

„Skúsim to začať čítať. Mám ti ju vrátiť?“

„Keby chcem, aby si mi ju vrátila, tak by som ti ju ani nedával. Nechaj si ju a uži si deň.“

Divná chuť z rána mi stále v ústach zostala aj po opustení baru, keďže ten, ktorý tak miloval svoju prácu, mi akosi zabudol doniesť to, čo milujem ja. Ale zato som sa zbavil jednej hlúpej knihy a pokecal s neznámou ženou. Naskočil som na električku a davom som sa predral dopredu k šoférovi, keďže rád pozorujem tie svietiace gombíky, ktoré ovláda v tom svojom „kokpite“ . Zozadu do mňa kopalo nejaké malé dieťa. Otočil som sa k nemu a povedal som mu, aby prestalo, lebo mu tú nohu odtrhnem. Dieťa sa rozplakalo a ja som sa cestou hádal s jeho prihlúpou mamou, ktorá nevedela pochopiť, že mi vadí, keď niekto do mňa kope a že mi je jedno, či je to päťročné decko alebo storočný dedko. Vystúpil som na Šafárikovom námestí. Mal som sa stretnúť s bratrancom a jeho frajerkou. Obaja prišli do „Big Apple“ vybaviť si nejaké veci, tak som ich mal navigovať. Nechodia do blavy tak často, aby sa v nej vyznali. Z bratranca veľa slov človek nedostane. Jeho frajerka je o niečo viac ukecanejšia. Povodil som ich po všetkých tých úradoch, ktoré si mali vybaviť a potom som im ukázal „najkrajšie“ kultúrne pamiatky, Au park a Polus.

Nerád chodievam do týchto zariadení. Vždy tam stretnem veľa ľudí, s ktorými som sa vyspal a už ich nechcem vidieť. Je to móda dnešných slečien, homosexuálov a aj metrosexuálnych kvázišportovcov z Golemu, prevážať svoje lenivé zadky z jedného obchodného centra v Petržalke do druhého v Novom meste. V peňaženke majú posledných dvadsať korún, ale kmitajú medzi týmito zábavnými centrami, len aby mohli na druhý deň v škole alebo v práci povedať, že boli celé poobedie na nákupoch, ale nič dobrého tam pre nich nemali, namiesto toho, aby priznali, že oni na to nemali a že sa tam len prestŕčali. Ja si radšej nakupujem v New Yorku. Začal som s tým pred dvoma rokmi a mienim v tom pokračovať. Takže sa teraz chvastám ako Matkyn, ale nevadí, mám na to, tak si radšej poletím za oceán, aby som sa obliekol na celý rok. Takže ma všetci môžete riť bozať alebo milovať, v oboch prípadoch to môže byť aj ironicky.

Počas exkurzie po týchto gigantoch, som svojim návštevníkom povedal všetko, čo ma len napadalo, len aby sme neboli ticho, lebo ticho je výsadou chorých a mŕtvych. Bratrancova frajerka ma veľmi rada počúva a bratranec sa tvári, že ma počúva. Nepovedali dokopy toho veľa a tesne predtým než sme sa uložili spať mi bratranec povedal, že nevie, či je ohučaný z dopravy v meste alebo zo mňa. Pravdepodobnejšia sa javila druhá možnosť.

V piatok ráno ma stále prenasledovala tá divná chuť v ústach zo štvrtka, keďže sa mi nedostalo žiadnej možnosti zahnať ju inou chuťou. Vstal som skoro, aby som urobil nejaké raňajky pre mojich hostí, moje obvyklé raňajky, pozostávajúce z kávy a dvoch cigariet, by im asi nechutili. Keď som sa vrátil domov, našiel som byt prázdny. Skúšal som sa im dovolať, no jediné, čo som v telefóne počul, bola hláška od tej sympatickej tety, že volaná stanica je dočasne nedostupná. Odhodil som tašku s nákupom, zapálil cigaretu a urobil kávu. Asi o dve hodiny sa objavil bratranec aj s frajerkou. Vraj boli na romantických raňajkách, ráno ma nenašli v posteli a nenašli nič na jedenie.

„Čo budeme dnes robiť?“ – spýtal sa bratranec.

 „Boli ste niekedy na Devíne?“ – spýtal som sa ja.

 „Hej, asi keď som bol druhák na základnej škole“

Spomenul som si na školské výlety, kde nás učiteľky každých päť minút rátali, či niekto nechýba a nútili nás na zbytočné túry v horách, kde sme akurát nachytali veľa kliešťov a zopár ľudí si polámalo ruky, keď spadli zo stromov.

 „OK, tak sa tam môžeme ísť pozrieť.“ – odpovedal som.

Na Devíne bola nuda. Neprijal som žiadne slovanské meno, keďže som spokojný s tým svojim, ale zato som sa zoznámil s Japoncami a Britmi, ktorí si mysleli, že sú na Spišskom hrade a divili sa, že či práve toto je najväčší hrad v strednej Európe, že videli aj väčšie. Nechal som ich v tom vedomí, že Devín je Spišský hrad. Aspoň budú rozprávať doma, že boli aj v Bratislave aj na východe Slovenska. Čo je v podstate už jedno a to isté.

Bratranec aj s frajerkou behali po hrade sami a ja som si sadol do najbližšieho podniku a dal som si dobré vychladené pivo. Barmanka bola celkom príjemná, usmievavá a výrečná. Dali sme sa do reči a začali tým klasickým, že je krásne počasie. Od počasia sme prešli k otázke, kto je odkiaľ a kto tu čo robí a prečo to robí a prečo nie je tam, odkiaľ pochádza. Odpovede boli zhodné, obaja v BA študujeme, pracujeme a sme tu preto, lebo sme obaja bisexuálni a tam odkiaľ sme, by to nikto nepochopil a že tú to chápu len tí, ktorí sem prešli pre to isté prečo my a takých je tu dosť. Vraj ma hneď spoznala z jedného serveru, kde lovím chlapov a mám tam vystavené svoje fotky. Skonštatovala, že na fotkách vyzerám lepšie ako v skutočnosti, ale že jej kamarát aj so ženou hovorili, že som dobrý v posteli. Nevedel som si spomenúť na ten pár, až kým neprišli pozrieť svoju kamarátku – barmanku do baru. Ako to väčšinou býva pri stretnutiach tohto druhu, povedali sme si len ahoj a ahoj, a potom ešte jedno ahoj a ahoj, keď som odchádzal. Barmanka mi dala ešte jedno pivo na účet podniku a zdravie všetkých bisexuálov a ja som odišiel hľadať svojich výletníkov, aby sme sa pobrali späť ku mne.

Objednali sme si pizzu, ktorá je vraj najväčšia v meste, vypili dva litre vína a šli do mesta. Keďže frajerka môjho bratranca bola už trochu viac opitá, ústa sa jej nezavreli, len vtedy, keď jej bratranec vložil do nich svoj jazyk. Keďže nepoznajú bratislavské podniky, zobral som ich do bývalej Hlbočiny. Mne sa tam páči, chodia tam príjemní ľudia a zabavím sa tam. Behom pol hodiny sme sa všetci traja riadne opili. S bratrancom sme do seba liali dvojité vodky a zapíjali dvojitými becherovkami. Na tanečnom parkete bolo veselo, ani neviem s kým všetkým som tancoval a čo všetko som tam bozkával. K becherovkám a vodkám pribudlo pivo a divokejšie orgie na parkete. 

Niekedy nad ránom na druhý deň, keď bratranec koketoval s barmankami a jeho frajerka spala na stoličkách, ma zo spánku prebral hlas neznámej ženy. Upratovala po diskotéke, po všetkých tých mladých buranoch, ktorí sa tam do rána opíjali a po všetkých tých fešákoch a fešandách, ktorí sa pobrali domov. Niektorí do postele s niekým, niektorí do postele sami.

„Si bol riadne opitý, asi ti chutilo.“ – hlavu som mal dole, zloženú na rukách a nejako som sa pomaly prebúdzal. „Nechutilo mi, ale musel som.“

„Prečo?“ – spýtala sa.

 „Lebo som sa včera zhnusil sám sebe.“

„To je kravina, človek sa sám sebe nikdy nezhnusí, človek sa len ľutuje, lebo chce, aby ho aj iní ľutovali.“

„Si nejaká múdra.“

„Som normálna. A nebuď drzý. Môžem ti byť mama.“

Zdvihol som hlavu a jedným pootvoreným okom som pozrel na tú osobu, ktorá ku mne rozprávala.

„Tú knihu som zahodila. Mal si pravdu, bola to kravina prvého stupňa.“

„Dobre si spravila. Ja som rád, keď ľudia urobia za mňa niektoré veci. Hlavne, aby som ich nemusel robiť ja.“

„Čo sa ti včera stalo?“

 „Nič. Len som si uvedomil, že som pojebaná sexuálna hračka milencov, manželov a úbohých teplých párov, ktorí sa po rokoch začali spolu nudiť a nevedia čo ďalej.“

„A páčilo sa ti to?“

„Čo myslíš, byť sexuálnou hračkou?“

„Nie. Či sa ti páčil sex s nimi.“

„Len s niektorými.“

 „Tak sa neľutuj a neplač tu ako malý usmrkanec. Vytriezvieš a zas budeš hľadať nejaký zúfalý pár, ktorý bude hľadať práve teba. Možno im zachrániš manželstvo, spestríš ich sexuálny život a nikdy ich už neuvidiš. Aj keď sa ľutuješ, vždy budeš jednonočná pozvánka do ich postele, lebo ňou chceš byť. Tak zmizni z tej stoličky, daj si sprchu, kávu a prestaň sa ľutovať.“

 „Myslíš, že sa raz niekto do mňa zaľúbi a bude chcieť byť so mnou po celý život?“

 „Veríš na také sračky ako láska na celý život?“

„Nie.“

 „Tak sa ma nepýtaj také blbé otázky.“

„Prečo si vtedy chľastala tak skoro ráno?“ – zmenil som tému.

„Lebo ma manžel obral o všetky prachy. Potreboval ich pre svoje milenky a mňa poslal k vode.“

„Na milenky alebo milencov?“

„Neviem, ale má nejaké kurvy, ktorým dáva do vrecka moje prachy.“

 „Nevyštudovala si náhodou psychológiu?“

 „Áno, prečo?“

 „Nevolá sa tvoj muž Milan?“

 „Áno, môj bývalý muž sa volal Milan.“

„Právnik. 40 rokov. Samozvaný expert na rodinné právo. Nemáte ani jedno dieťa, lebo ste chceli obaja kariéru. Ty si bola úspešná a on chudák. Teraz je to naopak.“

„A ty si bol jeho tenis, jeho stretnutie s kamarátmi, jeho pracovné stretnutie v Košiciach, jeho seminár v Tatrách a jeho pracovná cesta v Anglicku.“

„Hej. To všetko som bol ja. A už som nič ako ty.“

 „Miloval si ho?“

„Nie. Nikdy.“

 „Prečo si s ním spal?“

 „Pre prachy. Pre tvoje prachy.“

„Užil si si ich?“

„No kúpil som si veľa vecí. Aj tú knihu, ktorú si zahodila. Aj všetok chlast, ktorý som dnes vypil a letím na nákupy do New Yorku. Aj na to si mi prispela.“

 „Mala by som ťa nenávidieť, ale si mi ukradnutý.“

„Ja viem. ....Ahoj.“

 Zobudil som bratrancovu frajerku, odtiahol bratranca od barmaniek a šli sme na električku. Obaja cestou vracali. Mne sa chcelo tiež, ale ovládol som sa. Celú sobotu sme preležali v posteli. Večer sme sa pobalili a odcestovali domov. Všetci sme boli po opici, všetci sme držali huby. Každý si viezol svoje tajomstvo. Ja o Milanovi, bratranec o tom, ako ráno šukal barmanku na záchode a jeho frajerka svoje tehotenstvo.