Po vyčerpávajúcom dni, kedy som „hostil“ dvoch cudzincov v byte a strach vo vlastnom tele, som bol nesmierne rád, že je piatok. Zrejme väčšina z nás miluje tento deň od okamihu, kedy sa prebudí v posteli. Každý piatok je všetko iné ako ostatné dni. Ľudia v práci sú prívetivejší, odviazanejší a debatuje sa o tom, kto, kde a o koľkej sa ide zabaviť, alebo ako bude tráviť víkend s rodinou.
Zobudil som sa tesne pred obedom. Postavil sa pred okno a s rozpaženými rukami som zívol do „krásneho“ sídliska. Piatok, piatok, piatok, pre party sviatok. Nevedel som, kam vyrazím, ale bol som si istý, že sa niečo zorganizuje. Kým však prišla správna hodina na alkohol, spoločnosť a neviazanú zábavu do ranných hodín, urobil som si poriadok s oblečením. Spomenul som si na holohlavého a jeho módnu poznámku o slipoch, ktoré sa už nenosia. Zbadal ich, keď si prezeral včera kúpeľňu, kde slečna spáchala samovraždu. Nenašiel telo ani krv, či iný usvedčujúci predmet, ktorý by zvrátil slová o samovražde, ale rozhádzane slipy na podlahe a tri uteráky zavesené na háčiku. Pozbieral som všetko čo som do piatku mal na sebe a prepotené odhodené na podlahe a napchal do pračky. Zberom toho, čo sa už krútilo v práčke, som zároveň odhalil cestovnú tašku, ktorá bola ešte z polovice naplnená oblečením z domu. Povyberal som z nej veci a keď som ukladal rifle do skrine, zbadal som medzi nimi obálku. Už som sa zľakol, že som zobral ten nehorázne vysoký účet za telefón so sebou, no ukludnil som sa, keď som si prečítal adresáta. Bol to list od môjho kamaráta z väznice. Začal som ho čítať už po mojom návrate domov v sobotu, no viem, že som po prvej strane zaspal. Odhodil som rifle na posteľ, zobral so sebou list a vyvalil svoje zohyzdené telo na umelú stoličku na balkóne. Začal som čítať od začiatku.
„Ahoj Pxxx, konečne som sa odhodlal napísať list domov a keď som už rozpísaný, píšem aj tebe.“ Tak to bol úvod listu od 28 ročného kamaráta, ktorého prichytili pri vykrádaní jedného bratislavského obchodu s elektronikou.
„Som tu zatvorený tri mesiace a konečne som rád, že som sem „zapadol“. Nebudem ti opisovať, aké boli prvé dni, lebo nechcem na to spomínať. No ak niekto hovorí o pekle, tak väzenie nemá od toho ďaleko. Nebudem ospravedlňovať svoje správanie a obhajovať svoju nevinu, keď aj tak všetci vedia, že si za to môžem sám. Som na cele v spoločnosti dvoch cigáňov a jedného belocha. Cigáni sú tu za krádež, beloch za nejaký pokus o zabitie. Je z Bratislavy, takže je to zatiaľ môj „najlepší“ kamarát, ak sa to tak dá nazvať. Máme zopár spoločných známych, o ktorých som sa dozvedel celkom nemilé veci a ak hovorí pravdu, tak ma dosť ľudí oklamalo a ja ako debil som im naletel. Oni si teraz užívajú a ja tu sedím a delím sa o dieru, čo ma byť ako záchod s chlapmi, ktorým som v živote nevidel. Nie je to ani vojna, nie je to ani detský tábor, je to zasraná diera, ktorá ma ničí. Stereotyp, ktorý tu prežívam ma dostáva do depresií a agresívnych nálad.
Minule sme mali vychádzku, okrem svojim „spolubývajúcich“ som nikoho nepoznal. Sedel som v rohu a tuším som sa modlil ( dobre čítaš, ja čo každú chvíľu kristujem, bohujem som sa modlil, fakt to tu lezie na mozog) prišiel ku mne nejaký chlapík, ktorého tu volajú Jofo. Začal zapárať, že čo si to mrmlem popod nos. Nepovedal som mu ani pol slova, no nedal sa odbiť a kopol do mňa s tým, že nerád opakuje svoje otázky. Pozrel som sa mu do očí a poslal ho do p**e, načo som dostal riadnu cez hubu, chytili sme sa biť až kým nás dozorca nerozohnal. Stratil som zub a vyfasoval jeden deň samotky. Jofo je akýsi boss, či Boh basy a má okolo seba skupinku poskokov, ktorí mu slúžia na všetko. Vraj, ako mi povedal beloch-spoluväzeň, je Jofo už piaty rok v base a má podchytených niektorých dozorcov. Z mladých chalanov si robí opice, znásilňuje ich za cigarety alebo trávu.
Po samotke som sa mu radšej vyhýbal, no tu sa ťažko niekomu vyhneš. Snažil sa ma šikanovať, no pred dvoma týždňami prestal, z ničoho nič, neviem, či niečo plánuje, alebo mu niekto dohovoril.“
Ďalšiu stranu venoval „skautom“, ktorí sú s nim na cele. Pri čítaní listu ma prepadal divný pocit. List z väznice, nie je list na rozlúčku, ktorý napíšete predtým než si vystrelíte mozog, nie je to ani list, ktorý ste posielali rodičom z letného poprípade pionierskeho tábora. Je to list, ktorý je ťažko niekam zaradiť, nie je smutný, ale ani veselý, nie je spoveďou ani básňou, či ódou na život. Každopádne je to list, na ktorý je ťažké odpovedať. Čo napíšete kamarátovi, ktorý ešte niekoľko mesiacov neuvidí slnko bez mreží? Nebudete sa mu chváliť, že ste vyhrali v Lotte, nerozpíšete sa o poslednej párty, na ktorej ste ráno o piatej grcali, nepošlete mu fotku vašej novej frajerky, nebudete mu želať veľa šťastia. Čo je to správne, čo by malo byť v liste pre väzňa?
Prečítal som list dokonca. Kamarát začal čítať Grishamove knihy, naučil sa vyplniť Sudoku, vylúštil kopec krížoviek a začal ceruzkou kresliť obrázky. Neráta dni, ktoré ho delia od slobody a ani dni odo dňa, kedy slobodu dočasne stratil. Neráta vôbec nič. Myšlienky na povraz zaháňa cvičením, myšlienky na sexice ukľudňuje masturbáciou, keď ostatní spia. Homosexuálne návrhy už dostal, no zatiaľ sa mu darí zadok ustrážiť pred penismi dočasných prison gayov. Až na tú bitku s Jofom sa do žiadnych konfliktov nedostal. Záver listu venoval filozofickým úvahám:
„Neviem, či mi bolo väzenie súdené už pri narodení, alebo či toto je nejaká ochrana pred tým, čo by som robil, ak by som bol teraz na slobode. Neviem, či sa môj život po návrate zmení, neviem, či sa dá život len tak zo dňa na deň zmeniť. Zahanbil som svoju rodinu a nestal som sa hrdinom, ktorým som bol vždy v matkiných očiach. Zbavím sa niekedy špiny, ktorá sa tu na mňa lepí a prisaje sa na mňa na pár rokov?“
Nikdy doteraz nemal takéto reči, istá zmena sa v ňom predsa udiala. Filozofiu neznášal, vlastne nevedel, čo to slovo znamená. Knihy neboli jeho hobby, to po večeroch radšej sexoval. Teraz sa to nejako obrátilo. Modlí sa, kladie si otázky bytia, zmyslu života a záverečná veta o „zbavení sa špiny“ mi takmer vyrazila dych. Po nociach masturbuje a číta knihy, žiadne nové krásky, ktorých fotky rozosielal mmskami ostatným. Hold ,väznica nie je žiadna sexica, ktorú by odfotil ako nový „úlovok“ a chválil sa pred kamarátmi.
Aj keď som u sľúbil, že mu odpíšem, nemal som chuť vypisovať neutrálne listy. Pračka doprala a chystal svoje outfitové slipy a oblečenie vyvesiť na balkón, keď ma svojou návštevou „potešila“ klebetná suseda.
„Chcela som len vedieť, či vám ten môj syn odpísal na tú internetovú správu, ktorú ste mu dúfam poslali.“
Zabudol som na to ako na smrť. No do kelu, a to som si myslel, že budem mať pokojný deň, bez odovzdávania správ. No čo už, odpísať, odpísal, muselo sa s pravdou von.
„Pani, neviem, ako by som vám to najlepšie povedal. Poďte dovnútra, prečítate si to sama.“
Naštartoval som počítač, usadil som pred neho susedu, otvoril svoju mailovú schránku a správu od jej syna. Čítala pozorne, mám pocit, že niekoľkokrát po sebe, až sa dostavila jej reakcia.
„Ja ho zabijem, somára. Ako mi to mohol urobiť? Toto má byť môj syn, po všetkom, čo som pre neho urobila, on si zoberie nejakú cudzinku.“ – vrieskala tak, že jej muž cez stenu spoznal jej hlas a pribehol sa pozrieť, čo sa deje s jeho ženou.
„Počul som ženu, je tu?“ – povedal, keď som mu otvoril dvere.
„Áno, je tu, poďte ďalej, ale nesľubujem, že vás čaká niečo príjemne.“
„Čože sa deje? Stalo sa jej niečo?“
„Ono, v podstate sa stalo niečo vám obom a najviac vášmu synovu.“
„Čožeee,....“ – vybehla mu žila na čele a na cupital k svojej žene.
Keď ho suseda zbadala, so slzami v očiach mu povedala, čo sa stalo.
„Ten náš na hovno syn sa v Anglicku oženil, čo to máme za syna, keď sa nám bojí povedať, že sa žení, to mu nestojíme ani za toľko, aby nás zavolal na svadbu? Toto je horšie ako keby mi mali operovať žlčník. Ako môže byť takýto bezcitný somár náš syn?“
„Náš syn sa oženil?“ – nechápavo sa jej spýtal manžel.
„Áno, s nejakou Ruskyňou, tu to píše, prečítaj si to.“
Sused sa nahol nad monitor a začal čítať. Suseda sa medzitým začala dusiť kašľom, zrejme od rozčúlenia, až som sa bál, že mi tam zinfarktuje. Chytila sa pár krát za hrudník a po chvíli sa jej podarilo kašeľ dostať pod kontrolu. Vydýchol som si, nie na dlho. Manžel klebetnej susedy po prečítaní mailu zbledol ako stena a spadol na posteľ. No do p**e, čo teraz? Neviem zachraňovať ľudí z problémov, nieto ešte zo srdcových kolapsov. Rýchlo som chytil do ruky mobil a volal záchranku. Nebol to asi jeho prvý kolaps, lebo kým som volal, suseda sa už pokúšala o privolanie jeho vedomia. Ďalšia mŕtvola v byte, tak to by som uniesol len za pomoci litru becherovky. V duchu som si nadával do debilov, mal som zvoliť iný plán, zabúchať im na dvere, povedať im, čo sa deje s ich synom a vybaviť to všetko dvoma troma vetami. Čo by sa dialo za ich dverami, by mi bolo fuk. Som to ja ale debil, že som na to úplne zabudol, nuž čo už.
Vonku som začul sirény, nechal som otvorené dvere od bytu a vybehol pred vchod.
„Vy ste volali zách..“
„Rýchlo choďte, siedme poschodie, dvere sú otvorené“ – skočil som záchranárovi do reči.
Nechcel som zavadzať v byte, a tak som zostal pred vchodom a fajčil cigarety. Trvalo asi desať minút, kým odviezli suseda z mojej postele a preniesli ho do „lepšej“ v nemocnici. Vrátil som sa do bytu, suseda tam stále bola, otvorila si okno a fajčila.
„Bude v poriadku?“ – spýtal som sa.
„Hej, nemal to prvýkrát. Bude v poriadku. Je to hrozné, čo nám to urobil. Ožení sa bez nášho vedomia a ešte napíše, že sa do Bratislavy nevráti. Čo si myslel, že by som mu neschválila ženu? Nikdy som sa do jeho vzťahov nemiešala. Každá nevesta by bola so mnou ako svokrou spokojná a on nemá ani taký charakter, aby nám ju predstavil. Toto nie je ten chlapec, ktorého som vychovala.“
Poznal som jej syna veľmi málo, raz sme spolu pili v krčme, keď bol z Anglicka na dovolenke doma. Vedeli sme, že sme susedia, tak sme sa dali do reči a opili sa. Možno je to trocha naivný chalan a má pre mňa neuspokojivé názory, ale z toho, čo rozprával o svojich rodičoch som vydedukoval, že ich má rád. Prečo sa rozhodol pre to, čo urobil, neviem. Jeho vec, možno je to v Rusku taká tradícia, tak sa prispôsobil snúbenke.
Suseda dofajčila cigaretu a odišla. Medzi dverami sa ma ešte spýtala –
„Urobili by ste vy niečo takého svojim rodičom?“
Nepotrebovala počuť moje názory o tom, prečo som ešte nerozmýšľal nad svadbou a prečo sa vlastne ani nechcem ženiť, bolo na ňu toho už priveľa a rozprávať jej o mojom živote, by možno privolalo kolaps aj jej.
„Nie, neurobil, nikdy, moji rodičia budú prví, ktorých zavolám na svadbu.“
„Môžu byť na vás pyšní, ach jaj...., dovidenia.“ – zabuchla za sebou svoje dvere.
V piatok som zažil príbehy dvoch synov. Jeden písal z väznice, o tom, ako nie je hrdinom, ktorým bol v matkiných očiach, druhý písal mail z Anglicka, že nemá odvahu povedať rodičom, že sa oženil. Dvaja synovia, dvaja jedináčikovia, dvaja, ktorí sklamali. Piatok som preto nazval dňom bývalých hrdinov a na týchto hrdinov som pil až do soboty rána. Zavolal ma von gaykamarát a v najslávnejšom bratislavskom gay podniku sme chľastali ako o dušu. On pil preto, že dostal košom od všetkých chalanov, ktorí sa mu páčili a ja som pil preto, lebo som rád, že nie som za mrežami a že nespôsobujem vlastnému ocovi srdcový kolaps.
Komentáre
Sorry, ale Ty si tomu dal...
co som dal, to som dal:-)
cool
Tak som si to "vybielila"...
Sorry...
Dobre sa to číta... fakt.
... Nemala som to prekliknuté...
to marthabielska
Chalan...
to marthabielska
Vieš, chalan...
Vyznieva to úprimne...
Mam syna
chlope
Deti vychováš ( mám dve) ale v dobe dospelosti preberajú svoje bytie, rozhodovanie do vlastných rúk. Tiež sa mi veľa vecí nepáči, tiež ma mrzí, ak nepočúvajú moje skúsenosti... kto sa nepopáli, nevie, že oheň páli... My rodičia si musíme ordinovať pevnú výdrž, aby sme pochopili svoje deti, nech sú akékoľvek , ale vždy budú naše ... zrodené z lásky. Na život nie je škola , ani pravidlá, ten sa žije podľa najlepších vedomí a svedomí... každý ináč...
Nech Ti uvažovanie ( také rýchle a záchranné) ostane ešte dlho.
to Marcela