adam j. pallo

Dve sebe cudzie osoby, predstavujúce mňa a nového suseda, ktoré sa stretli v stave alkoholovej blaženosti a v prípade suseda Itčkára, aj v stave žalúdkovej revízie na schodoch, sa behom dvoch dní skamarátili. Stačila jedna fľaša vína, ktorú som dostal ako nocľažné a vysvetlenie, že Itčkár trpí dezorientáciou, najmä, keď za neho rozmýšľa alkohol.

 

Získal si moje pochopenie pre jeho malý hendikep, lebo ja som bol prvý rok v Bratislave tiež „divný“, keď som šiel niekam von. Pamätám si, ako mi dodnes spolužiak „vyhadzuje“ na oči, keď som sa v krčme vybral na záchod a už som sa nevrátil. V každom prípade ma hľadali vždy do rána, pokúšali sa dovolať, vo väčšine z týchto prípadov som ja v čase ich hľadania, spal na svojej posteli na intráku. Bol som „divný“. Pre nich, pre mňa to bolo normálne.

Po oslave skúšky predchádzajúci deň, som nemal náladu na ďalšie vyčíňanie v podnikoch, a tak som v réžii papučového večera zapol televízor a zaspal pri dokumente o páreni divej zvery v africkom prírodnom bohatstve. Neviem, či ma k spánku dohnala únava alebo závisť, že africkej divine sa po sexuálne stránke darí lepšie ako mne, no zobudil som sa na vyznávanie mobilu ráno o pol tretej.

„Vieš, že si škaredý? Povedal som ti to už niekedy?“

„Hej, miliónkrát. To mi len kvôli tomu voláš?“ - ak som ja v tej noci dal svojmu telu oddych od alkoholu, neznamenalo to, že je celoslovenský deň bez alkoholu a všetci levitujú doma. Môj gay-kamarát bol zo skupiny soboto-chľastajúcich a o pol tretej ráno mal potrebu zvestovať mi, niečo dôležité.

„Idem sa zabiť. Nik ma nechce. Zabijem sa. Ale teraz už naozaj.“

Ak to urobil vždy, keď mi to hovoril, tak má viac životov ako mačka. Najväčší strach som mal len pri jeho prvom slovnom pokuse o sebevraždu. Nebol som zvyknutý na takéto reči a utekal som za ním na druhú stranu mesta. Prechádzali sme sa a bol som pyšný, že som mu pomohol vychodiť myšlienky na „schellingerizmus“.

Keď sa tieto telefonáty stali pravidelnou súčasťou jeho života a mojich skorých ranných budíkov, došlo mi, že gay-kamarát zo Starého mosta nikdy neskočí do Dunaja, ale má len potrebu upútať svojich kamarátov aj niečim iným ako svojimi vedomosťami.

„Dobre. Držím ti palce. Želám smelý skok, primerane chladnú vodu a rýchlu smrť. Zavolaj mi pred obedom.“

Na druhý deň pri obede rekapituloval koľkým poslal rozlúčkovú smsku, s koľkými prestal byť kamarát a usrkoval z polievky, ktorú mal jeho rozum koncentrovať na upokojenie žalúdka a odohnať myšlienky na hanbu, ktorou sa zožieral.

Jeho rozum je nikdy nezastavujúci stroj, ktorý maká na sebe, výsledkom čoho je množstvo titulov pred menom, ktoré pokračujú za jeho priezviskom. Čo dostáva jeho rozum, nedostáva však jeho srdce. Je plné neopätovaných akcií, ktoré sa utápajú v reakciách alkoholu.

„Máš dnes čas? Prídem. Som nadržaná.“ - bez pozdravu spustila na mňa sex-kamarátka v strede týždňa.

Neodmietol som a nebanoval som. Náš sex vzťah pokračoval a nevyvíjal sa žiadnou cestou. Málo sme sa rozprávali, vôbec sme sa nezamilovali, veľa sme sexovali.

„Prečo sa hráš na niečo, čo nie si?“

„Lebo by som inak nikdy nedosiahla to, čo chcem.“

„A čo chceš dosiahnuť? Celosvetový mier?“

„Nie. Poníženie mužskej rasy a jej zotročenie na stroj uspokojujúci ženskú hegemóniu.“

„To sa ti nikdy nepodarí.“

„Ha ha ha“ - také vážne a ironické ha ha ha som ešte nepočul - „s tebou sa mi to už podarilo. Zapískam a ty pribehneš.“

„Nepískaš, ale telefonuješ, nepribehnem ja, ale chodíš ty ku mne.“

„Vieš ako som to myslela.“

„Neviem, pouč ma.“

„Si ešte decko, a u takých treba začať, zlomiť neandertálcov ako ty a potom zaútočiť a podriadiť si ostatných pseudointelektuálov s rozumom medzi nohami.“

„Nie si lesba?“

Zahryzla sa do chleba a nevenovala mi ďalej pozornosť. Čítala si knihu a tvárila sa že je v kuchyni sama.

„Musím ísť do školy. Keď budeš odchádzať pribuchni dvere a predtým umy riad, stačí ten, ktorý si použila.“ - prehodil som si cez plece tašku a odišiel.

Cestou som sa nad ňou chvíľu zamyslel. Mýlil som sa v tom, že je jediná, ktorá presadzuje postupnú „kastráciu“ spoločnosti od mužských myšlienok a pre ňu neandertálsky vypľutých slov. Dnes je karieristiek viac ako inokedy. Osobne im držím palce, mňa kariéra nelákala a som lenivý jej venovať svoj čas a nezostáva mi nič iné, len sa spoľahnúť na holky,že ich to nikdy neopustí. Len nech mňa a ostatných nekastrujú a nedegradujú z denného svetla do tmavých výkalmi natretých kanálov, odkiaľ by si nás vyberali,len keby boli nadržané alebo by cítili, že tikot biologických hodín bije „štvrť na dieťa“.

„Malo tvoje srdce niekedy cit?“ - spýtal som sa jej v smske.

„Malo, ale bol to klam, taký silný, že srdce dalo impulz rozumu, ktorý si ho podriadil. Nehovorím, že nenávidím chlapov, ja im dokážem, že majú miesto niekde inde ako si myslia. A nerozmýšľal nado mnou,lebo je to zlý signál, ktorý nakoniec povedie k tomu, že sa do mňa zaľúbiš, a to nechceme ani jeden z nás. Pekný deň.“

Necítil som v sebe žiadny signál. Jej srdce moje nikdy nebude a promiskuita mojich myšlienok sa nechystala odkráčať na dôchodok.

V škole sa o zábavu postaral „beatle“ spolužiak. Nosil dlhšie vlasy, okuliare a-la Lennon a vyťahané svetre, páchnuce od cigaretového dymu. Je neuveriteľne ukecaný a okrem počítačových hier, v ktorých mal svoju vlastnú dedinu a bojoval proti inej dedine, mal neskutočné rad sex a o niečo viac politiku.

Sedeli sme v Umelke a nasávali príbehy z jeho sexuálneho života, doplnené vtipnými hláškami na adresu politikov.

„Raz som bol taký prepolitizovaný, že som si myslel, že mám v posteli Malíkovú. Otvorím oči a podo mnou sa snažila predstierať orgazmus mladá žaba, s ktorou som vraj vtedy práve chodil.“

Človek ani nerátal, koľko žien prešlo jeho posteľou. Veriť mu, či nie, nebolo podstatné. Vedel to odprezentovať svojím jedinečným štýlom, ktorý sme sa snažili od neho „chytiť“.

„Najhorší bol tento víkend. Spotený po trénigu, sme sa vybrali na diskotéku, kde som zbalil nejakú staršiu, vydatú šunku. Keď sme po predohre skončili v posteli, vylepila mi, chytila ma za gule a so slovami – choď si najskôr umyť nohy, ty smradľavý pes, ma vyhodila za dvere.“

„Čo si sa predtým neosprchoval?“ - spýtal sa jeden so spolužiakov.

„Ty si blb, bol som pripitý a nadržaný, na sprchu som vtedy nemyslel.“

„No a tak si aj dopadol.“ - poznamenal som.

Zobral si rifle a tričko, ktoré patrili jej synovi, zavolal kamaráta a bosý so smradľavými nohami prišiel domov.

„Ženy by mali viac cítiť pravého chlapa, nie navoňaného panáka, ktorý si gelikuje tri vlasy na hlave a v noci vybľakuje na obrazovke, že chce znížiť dane. To že smrdím neznamená, že som homeless, ale pravý chlap, a to by mala oceniť.“

„Nie si opica a ona nie je jaskynná žena, takže je to dnes prirodzené, že aj žena drevorubača čaká od muža, že sa umyje od toho, ako ty hovoríš pravého chlapa, aby jej v posteli nesmrdel.“ - začal som s ním debatu o pravosti chlapa.

„Pravý chlap má smrdieť potom.“

„Nie, skôr predtým, a než zalezie žene do vaginý, by mal zo seba pravosť zmyť a zostať len chlap.“

Napriek tomu, že sme tam sedeli šiesti spolužiaci, do debaty o pravosti chlapa sa nik nezapojil. Neprišli sme k žiadnemu záveru. Každý mal svoju pravdu, ktorá sa u kamaráta násobila pocitom hanby z víkendového zážitku.

Smrdieť či nesmrdieť. „Shakeaspearovská“ otázka, ktorú sme nevyriešili, no prediskutovali sme ju do detailov. Bola to debata v podstate o ničom. Sex-kamarátka by ju zaradila medzi primitívnu polemiku na úrovni rozumu dvojdňových opíc. Presvedčila by sa ešte viac vo svojom tvrdení, že svet bez chlapov na dennom svetle by bol lepší a odkráčala by k niekomu do postele, lebo jej vagína by potrebovala na desať minút penis.

Dopil som pivo, rozlúčil sa so spolužiakmi a odišiel domov. Bol deň pred Štedrým dňom a večer som bol dohodnutý s gay-kamarátom, že vyrazíme do ulíc.

Dal som si sprchu, nech nesmrdím, poumýval som riad, ktorý sex kamarátka použila a navoňaný parfémom za desať dolárov som šiel do krčmy.