adam j. pallo

„To sme fakt takí škaredí, že nás ani jeden chalan nechce?“ – spýtal sa ma môj gay-kamarát, keď sme sa v sobotu ráno lúčili.

„Možno nie všetko je o kráse, ja som tam nikoho nelovil, a to že nik z nich neocenil teba ako správneho človeka, je ich chyba, nemyslí na to, na svete je kopec gayov a ty si určite niekoho nájdeš. Choď sa vyspať, keď sa zobudím, zavolám ti.“ – slovami povzbudenia sme sa rozlúčili a odkráčali každý po svojom.

Moja klasická fóbia z výťahov sa ma držala aj v stave, keď som mal niekoľko promile alkoholu v sebe, a tak mi nezostávalo nič iné, len vyšlapať sedem poschodí k svojmu bytu. Keď som mal pred sebou posledných osem schodov, zbadal som, že na najvyššom sedí suseda. V ruke držala cigaretu, vedľa seba mala fľašu vína, s neprizorným pohľadom hľadela pred seba a odfukovala z cigarety.

„Dobré ráno.“ – pozdravil som sa a zostal som stáť na najnižšom schode. Nezmenila smer pohľadu, vyfúkla dym a potichu, ako keby pre seba, povedala:

„Nezvládol to. Snažili sa, no vraj nebola u neho sila bojovať. Nemal ani 65. Život je kurva.“

Odpila si z pohára vína a utrela si slzy z líc.

„Bol to najlepší chlap na svete a ten náš zasran ho doviedol na druhý svet. Nemyslela som, že to až takto na neho zapôsobí. Predtým mal zopár kolapsov a vždy sa z toho dostal. Možno si povedal, že už sa nemá na čo tešiť, a preto to vzdal.“

„Je mi to ľúto, neviem, čo mám povedať, úprimnú sústrasť.“ – šepkal som aj ja, ale tak, aby moje slová k nej došli.

„Ďakujem. Teraz je aj tak všetko jedno. Behom jedného dňa som stratila aj syna aj muža. Čo som komu spravila, že musím teraz takto trpieť.“

„Je to kruté, nechápem prečo sa váš syn tak zachoval ani jeho rozhodnutie nevrátiť sa, ale snáď raz uzná, že spravil chybu.“

„Čo z toho? Uzná si chybu a bude tisíc kilometrov odo mňa. Veľmi ma rozčúlil, keď som si prečítala tú správu od neho, vážne som myslela, že dostanem infarkt, čo teraz? On bude aj s vnúčatami ďaleko odo mňa a ja tu budem sama ako prst....Idem vám po pohár, dáte si so mnou pohár, však?“

Bol som viac ako zrelý na posteľ, no spôsob ako odmietnuť, vyhovoriť sa na spánok, som nenašiel. Vrátila sa aj s pohárom pre mňa a naliala mi.

„Čo sa hovorí pri takomto pití? Na zdravie asi nie?“ – spýtala sa ma.

„No bolo by to asi trocha morbídne. Tak teda na vášho pána manžela, nech sa mu teraz dobre darí na druhom svete.“- splietal som čo ma napadlo.

„Vy ste veriaci? Veríte v Boha, duchov a o tej duši, čo žije naveky?“ – religionistická otázka od susedy, ktorá asi verila len v seba.

„Verím, že niekto je, lebo to niekedy pomáha, necítim sa prázdno. Nechodím do kostola a neuznávam katolícku ani inú cirkev, ale verím, že niekde tam hore niekto je, no a keďže som bol vychovaný v katolíckej rodine, nikoho iného ako Boha a tri osoby som nepoznal z náboženskej výchovy, takže verím, že ten niekto je práve on.“

„A tak prečo nechodíte do kostola, tam sa všetci takýto stretávajú?“

„Lebo neuznávam katolícku cirkev ako takú, je to podľa mňa najlepšie rozbehnutá a najrozšírenejšia sekta. Vy veríte v Boha?“ – spýtal som sa pre zmenu ja susedy, lebo sa mi nechcelo vysvetľovať svoje náboženské postoje.

„Nie. Moji rodičia boli silní komunisti. Nie som ani pokrstená.“

„A čo váš manžel?“

„Ani on, tvrdil, že strkať peniaze niekomu cudziemu za nejaké vykúpenie je len pre tých, ktorí ich nemajú kde strkať, alebo pre hlúpych, ktorí naletia.“

„Koľko ste boli manželia?“

„41 rokov. Mala som osemnásť a on 24, bol to fešák, veľa slečien sa o neho bilo a on si vybral mňa. Vtedy to bolo celkom iné ako dnes. Dievčatá sa neponúkali na diskotékach chlapcom ako dnes, v dnešnej dobe je už v móde mať dve deti a byť slobodnou matkou. Dlho sme sa pokúšali o dieťa, trvalo to 11 rokov a som si istá, že za celú tu dobu ma ani raz nepodviedol. Bol to dobrý chlap, nepotreboval milenky.“

Zapálila si ďalšiu cigaretu a dopila víno, ktoré bolo na dne fľaše.

„Musím sa ísť vyspať, bolo toho na mňa dnes príliš, dnes by mala prísť sestra, tak nech nevyzerám ako posledná zúfala alkoholička.“

„Spojíte sa so synom, alebo mu chcete napísať mail? Môžete odo mňa, alebo hocakú inú pomoc, akú potrebujete, povedzte si, ak niečo môžem...“ – krútila hlavou, pochopil som, že nemá záujem o moju pomoc, tak som sa prestal vnucovať. Pol roka bývam v tomto paneláku a celú dobu až do dnešného rána som ju neznášal, vyhýbal sa jej spoločnosti, lebo som nechcel byť predmetom jej klebetných rečí. Teraz tu s ňou sedím a preberám jej život. Nenapadlo ma už nič, čo by som jej mohol poskytnúť a asi by aj tak neregistrovala. Bola nevyspatá, podpitá a zo všetkého utrápená a unavená. Dofajčila cigaretu, poďakovala za pomoc a so synom si to vybaví sama, len nech „mi ten zasran zdvihne telefón.“

Aj keď som bol pred pol hodinou zrelý do postele, rozhovor so susedou ma prebral a na spánok som nemal pomyslenia. Sadol som si za počítač a písal nejaké verše a blbosti, čo ma napadali. Filozofoval som nad životom, starobou, smrťou. Veľmi sa bojím staroby a ešte viacej smrti, nie je to vôbec spravodlivé, že ľudia musia zostarnúť a potom zomrieť. Kto to takto vymyslel by si zaslúžil najmenej tri facky a jesť hamburgery z „mekáču“ do konca života.

Keď som už tak filozofoval, vytočil som číslo manžela mojej kamarátky z detstva, ktorá v mojej rodnej dedine zomierala na rakovinu a vo svojich 25 rokoch prežívala onú jeseň života.

„Ahoj, nebudím ťa? Chcel som len vedieť, ako sa darí.“

„Serus, nebudíš, nespávam, práca koniec, zbavili sa ma, to je tá ich podpora.“ – z hlasu som vycítil, že bol opitý.

„Ako sa má žena? Ako to s ňou vyzerá?“

„Ako by malo, zomiera, tak ako sa môže mať, že sa pýtaš, také kok*tiny. Ččččo si myslíš, že sa stal zázrak, zázzzrak.“ – zvýšil hlas tak, že som nemusel mať mobil pri uchu.

„Prepáč, prepáč, nechcel som zapárať, len som chcel vedieť, či....“ – zasekol som sa, čo som chcel vlastne vedieť?

„Je to zlé, kamarát, môj, všetko je to zlé, zomiera mi pred očami, zo dňa na deň. Ja mám vidiny, že je v spálni vedľa nej zubatá s kosou, vieš tá, čo bola v Perinbabe a odháňa ma od nej. Ja z toho šaliem, je to život na p**u. Čo si ja počnem, predvčerom tu bola doktorka, sanitkou ju zobrali na vyšetrenia, o ničom, všetko o ničom, každý len, je mi to ľúto, je mi to ľúto, každému je všetko ľúto, krista a mne to nie je ľúto, najhoršie, že neviem vôbec pomôcť, len tam sedím pri nej, a čumím bezradne ako k***t, čo si ja počnem bez nej, čo si ja počnem...“

Plakal a ja s ním. Nemal som žiadne otázky. O predohre smrti sa každý nerád rozpráva. Položil som telefón na stôl vedľa klávesnice, nezrušil som hovor, hodil som sa na posteľ a plakal ako 3 ročný, ktorému nechcú kúpiť lego.