Šiel po chodníku a rozmýšľal nad prácou. Prípad ľahký, no obvinený nechcel spolupracovať, sťažoval si to svojim postojom a dotýkal sa tým jeho presvedčenia o skutočnej spravodlivosti.
Díval sa pred seba, zamyslene, nie namyslene ako si to vysvetľovali okoloidúci. Nevšimol si bývalých spolužiakov, bývalú frajerku a všetkých ostatných, ktorí mu venovali svoj pohľad bez opätovania.
"Dávaj pozor, hlupák, nevieš sa uhnúť dáme." - vytrhol ho z rozmýšľania arogantný hlas pani, s ktorou sa zrazil.
Zastal. Hlas mu bol známy, počúval ho roky a vždy ho dostal do "pozoru". Obzrel sa za ňou a ako sa vzdialovala, približovala sa mu jeho minulosť.
Mal šesť rokov, keď ho počul prvýkrát. Mal byť hlasom nahradzujúci hlas, ktorý sa ho vzdal pri narodení. Plný lásky, pochopenia, starostlivej výchovy. Nebol.
Kým s jeho súrodencami chodil ten hlas do cirkusu, on premrznutý čakal na balkóne na ďalšie rozkazy. Triasol sa viac od jeho rozkazov ako od zimy. Nechápal to a našiel si infantilné vysvetlenie, ktoré ten hlas podporoval. Musel pykať pre svoju matku, ktorú nikdy nevidel, lebo dobre vedela, že on bude zlý, a preto sa ho radšej vzdala.
Nerozumel a rozumieť nemohol. Nerozoznal dobro od zlého, lebo dobré mu nikto v detstve neukázal, a preto si časom vytvoril svoju podobu lásky k tomu hlasu.
Skamenený stál na ulici a po líci mu stiekla slza.
"Mamička, napriek všetkému mi chýbaš." - otočil sa a adoptívnu matku už nikdy nevidel.
Komentáre
hm...
to hanka