Zdráhala sa hovoriť o tom, čo bolo. Neznášala debaty o minulosti, o detstve, o sladkých slovách, ktoré priniesli nedovolené trizmy. Bola agresivná, lebo mala dôvod a nechcela ho vysvetliť. Snažila sa byť sama sebou, ale nikdy to nedokázala, kým cítila jeho dotyk na jej koži.
Sedela na posteli a sledovala slnko. Zapisovala si do denníka každý jeho pohyb, bola to náplň jej práce, ktorú si sama našla, vymyslela a zodpovedne plnila.
Cez okno nevkusného "hotelu", vedela s presnosťou na sekundu určiť, v ktorej časti zhrdzavených mreží sa bude slnako nachádzať.
Prihovárala sa k nemu a prosila ho, aby nikdy nezapadlo. Cítila sa ako Nastenka z rozprávky Mrázik, ktorú videla naposledy pred 15timi rokmi. Bála sa. Vytratí sa z mreží slnko, príde mesiac, príde on.
"Spíš, dievčatko moje? Otecko je smutný. Porozprávaj sa s ním". - v rukách stískala plyšového medveďa a s veľkými očami hľadela na ocka, ktorý sa k nej približoval.
Nechápala jeho smútok. Nechápala jeho "slová", jeho prejav smútku. Chcela, aby bol šťastný.
"Otecko sa musí veľmi snažiť, aby mohol kúpiť svojmu dievčatku medvedíka. Má kopec práce a málo šťastia. Pozri sa na mňa." - vytrhol jej ruku z nemej hračky a priložil ju na svoje prirodzenie.
Vyskočila z postele a zadívala sa cez mreže na mesiac.
"Nenávidim ťa. Zmizni. Choď preč. Ty skurvysyn, neznesiem ťa." - kričala na nemé teleso tisice kilometrov od nej.
Nedočiahla na neho. Nemohla ho strhnúť, vymeniť za slnko. Triasla sa a ignorovala vulgárne prejavy žien, ktoré pykali pre niečo iné.
"Poď bližšie, rozvesel otecka, nechce byť smutný." - slová netvora jej udierali do hlavy.
Schúlila sa do rohu cely, chytila hlavu do rúk a plakala.
Mala tridsať rokov a nutkanie päťnásťročného dievčaťa, ktoré držalo v rukách nôž, namiesto plyšového medveďa, a bodalo do nenásytného zvrhlíka, ktorý sa musel veľa snažiť, aby mohol ten nôž kúpiť.
Jedno bodnutie do stehna, druhé do ruky, tretie do krku až nakoniec to štvté ukončilo jeho smútok a jej nočnú moru.
Nehovorila o sebe v minulom čase, pre všetkých v budúcnosti bola číslom 334567. Odsúdená za otcov smútok, jej do vlastného šťastia chýbali ešte 4 roky.
Ani po nich sa nezbavila strachu, čo sa stane, keď mesiac vystrieda slnko.
Komentáre