adam j. pallo

Jeho chôdza bola zmes ľudského kroku a ladného klusu krívajúceho koňa. Dávalil mu prezývky, šepkali si pred ním vtipy o jeho výzore a nehľadali cestu, ako ho spoznať.

Načo. Nezaujímali sa o jeho historky z vojny, z augusta 1968, z novembra 1989 alebo o jeho zbierku múch.

Bol vo firme najstarší a stal sa jej inventár. Predmet dedičského konania, ktorý prechádzal zo staršieho riaditeľa na mladšieho.

Nepotreboval počítač, mp3 prehrávač, stačil mu písací stroj, dve kalkulačky a bol spokojný. Bez zbytočných rečí pracoval od rána do večera. Pracoval pre tých, ktorí sa mu posmievali, ktorí ho nikdy o nič neprosili, ktorí si z neho urobili postavičku z nenapísanej rozprávky o čudnom jedincovi.

V noci vysedával medzi klietkami, v ktorých mu bzučali muchy. Pozoroval ich posledných desať rokov. Neprihováral sa im. Nebol blázon, vedel, že by mi ani jedna neodpovedala. Bol to jeho relax.

Až raz.

Vedel, že sa blíži jeho koniec. Šiel do práce svojim klasickým krokom. Nechcel ho meniť. Nedialo sa predsa nič významné, čo by si zaslúžilo akúkoľvek zmenu. Prešiel cez halu plnú posmechov a úšklbkov, a ako sám uznal, bolo jeho povinnosťou rozlúčiť sa aspoň s riaditeľom.

"Dobrý deň, pane, slúžil som tejto firme posledných 50 rokov. Bola mi všetkým, rodinou, manželkou, deťmi. Bolo mi cťou pracovať pre Vás a pre Vašich predkov, boli to veľmi múdri ľudia a vy ste to zdedili po nich, žial moje postava v tomto svete má poslednú stranu scenára, želám veľa úspechov."

Z kariky, na ktorej mu viseli dva kľúče, vybral ten, ktorý bol od jeho kancelárie a odovzdal ho vrátnikovi.

"Celých pät dekád ste boli nerozlúčna dvojica, dnes ste sa rozišli. Ja som bol sám celý život, ty sa samotou budeš trápiť niekoľko hodín" - prihovoril sa kľúču od svojho bytu, ktorý zostal v kľúčenke sám.

Na druhý deň miesto firemného podivína, prišlo do firmy niekoľko tisíc múch. Štípali zamestnancov, olozili všetko, čo sa oloziť dalo a odleteli. 

Nikto si nálet dotieravého hmyzu nevedel vysvetliť a z čudovania sa o dva týždne stala veselá firemná príhoda. Nikto vtedy ešte netušil, že rok po smrti toho "podivína" bude na mieste firmy najväčšie smetisko v meste. Nikto z nich si nedokázal vtedy predstaviť, že muchy budú jediné, ktoré budú mať na tomto mieste prácu.