adam j. pallo

"Neflákaj sa, defka" – vrieskal po mne Loius, môj nový šéf, mexický hňup, ktorý nado mnou slintal, odkedy som prekročila prah tohto mizerného pajzlu, a vlastne celé mi to pripadalo ako sen – veľmi, veľmi, veľmi zlý sen.

"HI, honey, ja som nejaký Thomas, Marlon mi hovoril, že tu máme v lokáli novú pipku." - miestny úchylný mladík, ktorý sa, ako ostatní jemu podobní, prišli pozrieť na privandrovalca, na mňa.

Prišiel spolu s Marlonom, ktorý ma stiahol do skladu a podával mi niečo do rúk.

„Skry to tak dobre, aby to ani pán Boh nenašiel, jasné, zlatko?“ - prešiel mi rukou po vlasoch, uštedril jeden bozk na ústa a ako bol na mňa nalepený, vopchal mi niečo do nohavičiek.

Zostala som v sklade sama. Vytiahla som, čo mi strčil na oné miesto a držala v ruke magnetofónovú kazetu.

Pred Brodheadhills, leto 1980

Volám sa Jenny Fischerová, medzi kamarátmi často oslovovaná Jen, medzi rodičmi už len spomínaná ako „bitch“.

Hej, hej, som presne tá Jenny, o ktorej ste čítali niekde na začiatku, ktorú odstrelili dvaja zmaskovaní hajzli, keď ma v sklade „Uncle Paulys“ preťahoval Dog, ktorý zbabelo zdrhol.

Netešte sa, neprežila som. Schytala som dve guľky do nahých pŕs a možno, keby niekto vedel, že tam ležím a zavolal záchranku, mohla by som písať o sebe v prítomnom čase, z úplne iného mesta ako bolo to, do ktorého som sa „omylom“ dostala.

Vyrastala som v Eagle Mountain v Utahu. Rodičia sa so mnou nesrali. Nebola som plánovaná ako moji traja starší bratia a po okolí sa hovorilo, že som ani nebola môjho otca, s čím sa samozrejme predo mnou „vystatoval“ aj on sám, keď ma pravidelne fackal.

Starší bratia boli tupci ako fotrík. Najstarší brat mi k 14 narodeninám "daroval" svojho vtáka rovno do mojich úst, a keď sa so svojim darčekom pochválil jeho blbším bratom, "obdarovali" ma aj oni.

Oslava bez sviečok, torty, plná sĺz, ktoré mi stekali po líciach spolu s ejakulátmi od vlasných bratov na dlážku.

Pre matku som bola vzduch, neposlala ma do školy, nehovorila mi nič o menštruácii, ignorovala ma a jediná jej pozornosť bola v podobe fackovania.

„Škoda, že sme ťa neutopili ako mačku, ty kurva.“ - túto vetu som si vypočula z jej úst, keď som jej hovorila o nechutnostiach mojich bratov. Strelila mi dve za uchá a pohrozila, že ak ešte raz budem niečo také hovoriť o svojich bratoch, zabije ma.

Nestihla. V jeden horúci letný deň 1980, keď boli tí, ktorí ma volali kurvou, v kostole, zobudila som sa na smiech mojich bratov.

Stáli nad mojou posteľou a onanovali. Nestihla som si ani oči pretrieť a už sa na mne striedali, kým si neuľavili.

V to ráno som vytiahla kufor zo skrine, hodila do neho zopár šiat, tatkovu fľašu vodky a matkine peniaze a so sľubom, že sa raz vrátim a podpálim celý dom, keď v ňom tie zveri budú spať, som utiekla preč.

Asi už viete, že som to nestihla.

Marlon

Prišla som do mesta, v ktorom mal Marlon svoj biznis. Spoznala som ho v bare. Sedela som tam s kufrom pod nohami a pila colu.

Pod stolom som si schovávala vodku a keď sa čašníčka nepozerala, nalievala som si z nej do pohára.

Marlon si to všimol. Prišiel ku mne a vytrhol mi vodku z ruky.

„Ale, ale, čo nám to tu robí toto dievčatko?“ - dnes mi ten hlas, keď ho tu tak „hore“ počúvam, príde slizký, odporný, vtedy to bolo to najkrajšie, čo som od chlapa počula.

Dali sme sa do reči a zrejme som mu padla do oka. Inú, ktorú by oblbol tak ako mňa, by hneď poslal do jeho bordelu alebo „šlapať“ na ulicu. Mňa si vybral ako jeho pomocníčku.

Pomáhala som mu pri jeho kšeftoch, najmä, keď bolo nutné pred polišmi zahrať sladké dievčatko, ak hrozilo, že ho budú aj s autom „šacovať“ pre drogy alebo som sem-tam vyfajčila zopár drsňákov, ktorí váhali, či ísť s Marlonom do kšeftu alebo nie.

Od leta 1980 do príchodu do Brodheadhills som prežila najkrajšie dva roky v mojom živote.

Tesne pred Brodheadhills...

Novou šlapkou, ktorá začala pre Marlona pracovať, bola Naďa. Ruská kráska, ktorá si prišla za svojím americkým snom a skončila ako väčšina z jej krajiny.

Skamarátili sme sa. Boli sme asi v tom istom veku a vždy, keď som nemusela fajčiť alebo prosíkať pre Marlona, trávila som s ňou čas na ulici.

Imponovala mi jej túžba stať sa herečkou. Vedela viac o Hollywoode ako ja, a to som bola pravá Američanka. Rozprávala mi o Rite Hayworthovej, Grete Garbo a Marlen Dietrich.

Mala síce hrubý akcent, no jej angličtina bola perfektná, žiadne problémy so slovosledom, s časom, naučila sa ju doma. Pomohlo jej kopec kníh a časopisov, ktoré jej rodine do Ruska posielal strýko zo San Francisca. Za ním mala aj namierené, no skončila v zlých rukách.

Mali sme krásny priateľský vzťah, čo prekážalo Marlonovi. Nemal ju rád a nedozvedela som sa prečo.

Brodheadhills, január 1982...

„Vstávaj, vstávaj, počuješ?!“ - kričal na mňa Marlon a hodil kufor na posteľ - „zbal sa, musíš odtiaľto preč.“

Nestihla som sa rozlúčiť s Naďou a ani som sa nenazdala a stála som pred mexickým pakom, ktorý si ma premeriaval od hlavy po päty. Žmurkal na mňa a chytil ma za objemné prsia.

„Amerika, amerikáááá, i love it.“ - nadržaný Speedy Gonzáles mi vrátil spomienky na mojich retardovaných bratov.

Neskôr, keď sa vrátil zo záchodu, na ktorom, ako sa stihol pochváliť, bol vypustiť paru, mi podával ruku a predstavoval sa ako Louise. Z ruky mi padali zostatky semena, z čoho ma naplo a ovracala som ho.

„Je to len dočasne, dievčatko, keď sa klíma ukľudní, bude čas na tvoj sen.“ - Marlon ma pobozkal a nechal s Louisom osamote.

Mexičan bol oplzlý, no bál sa Marlona a nikdy viac sa ma nedotkol, mal poznámky na moje prednosti a niekedy nahlas rozoberal svoje seuxálne predstavy, ktoré by sa vraj mohli odohrávať medzi nami.

Nevedela som, prečo som musela skončiť v Brodheadhills, dosť ďaleko od Nadi, v sedlači, ktorou sa šíril pach hnoja a s hnojom v pätách chodili miestni do „Uncle Paulys“, kde som sa pred niekým mala skrývať, no nevedela som pred kým.

Bývala som v prístavbe jedného domu,  jeho majiteľ nie je a ani nebude pre príbeh zaujímavý. Poviem vám to dopredu, odbachnú ho ako mňa, keď budú hľadať niečo, čo u mňa nenašli.

Áno, je to tá magnetofónová kazeta, ktorú som spomínala. Teraz máte ďalšiu otázku - čo je na nej nahraté?..................Neviem, nikdy som ju nepočúvala. Tak ako som ju dostala, som ju aj skryla podľa inštrukcií, aby ju ani pán Boh nenašiel.

Niekedy v 1982, no vždy v Brodheadhills...

Ostatné o mne netreba. Teraz sa na vás pozerám z hora a viem, že na mňa rýchlo zabudnete. Toto bude dlhý príbeh a ja sa vám rýchlo vytratím z hlavy. No ešte dve veci vám chcem povedať, aby ste nemali mylnú predstavu o niektorých hlavných hrdinov wild wild story Brodheadhillských „mafiánov.“

Prvá vec: spala som s Dogom, je to pravda, bolo to niekoľkokrát a vždy na tom istom mieste, teda na tom, kde som aj skonala, no pravda je aj to, že ho má tak malého, že sex s ním sa sexu nepodobá ani zďaleka..

Druhá vec: spala som aj s Rodom, isto sa vám o tom chvastal, pán veterinár, ktorý všetko vie a každého pozná, ...snažil sa mi oblbnúť hlavu kontaktmi na režisérov, bla bla bla.... Boli sme nahí, bozkávali sme sa, no pán veterinár Rod sa na viac nezmôže... nedokázal ho do mňa ani len zapichnúť, vyhonil si ho a ušiel ako malý chlapec..

Takíto borci sú v Brodheadhills, …..no nemajte strach, je tu ešte Thomas a Joe, a to sú iní chlapi.

Volala som sa Jenny Fischerová, spomínajte na mňa v dobrom...