adam j. pallo

Sedeli sme na posteli a tupo hľadeli pred seba. Mama vyronila zopár sĺz, ktoré sa stratili na koberci a ja sa snažil spamätať z toho, čo mi do telefónu s plačom oznámila Maďarka.

Chcel som sa zachovať rovnako ako ona, vypustiť to cez slzy von, no ako som sa dávno presvedčil, zásoba mojich sĺz sa vyparila niekedy vtedy, keď mi zomrela najlepšia kamarátka z detstva na rakovinu.

Sedel som a prehodil dve slová v zmysle, že to nie je fér. Toto sa slušným ľuďom nemôže stať a nestáva. No slušnosť tu nehrala žiadnu úlohu. Muselo to byť napísané vo veľkej kronike, ktorú nejaký sedemhlavý drak na neznámom mieste stráži a nikomu z nás obyčajných božníkov či bez božníkov sa nepodarilo a nepodarí toho draka premôcť a nahliadnuť do vlastného spisu, ktorý tam je niekde v kronike založený.

Telefón som položil na posteľ vedľa seba a započúval sa do hlasu, ktorý mi zostal v hlave. Niekoľko minút opakujúca sa tá istá katastrofa, o ktorej som si myslel, že je žart, smiešny sen a mojím návratom do hlavného mesta, nebude nič z toho pravda.

Vzlykol Maďarky vychádzal naďalej z telefónu.

"Nie, to nemyslíš vážne, dobre som počul?" - po pár minútach ticha som znova priložil telefón k uchu a spýtal sa, či tam na druhej strane naozaj niekto je, alebo sa jednalo len o nejaké halucinácie dokonávajúceho rajského plynu.

"Je mŕtva, celý týždeň sme sa ti snažili dovolať, no stále si bol nedostupný."

"To nie je pravda, veď rodičia sa mi dovolali za každým, ako sa to stalo?"

"Bola so svojimi kolegami v Českej pivnici. Keď išli na nočák, nestihla prebehnúť cez cestu a zrazilo ju auto. Ja som to videla. Videla som ako tam leží na chodníku, ako sa jej snažili kolegovia pomôcť, potom ju zobrala záchranka do nemocnice a tam v nedeľu ráno zomrela. Mala vraj celú lebku dolámanú, neviem presne. A ja som ešte frajerovi hovorila, keď som to sledovala z okna, že nejaký chumaj bol veľký hrdina a prešlo ho auto. A to bola ona." - Maďarka prestala na chvíľu vzlykať a popisovala mi všetko, čo na vlastné oči videla a na vlastné uši počula od šéfa v práci.

"Pochovali ju včera. Boli sme na pohrebe."

"Ja som sa len dnes vrátil z nemocnice." - neviem, či to malo byť ospravedlnenie za to, že som nezúčastnil pohrebu alebo som sa snažil prejsť na inú tému, len aby som nemusel ďalej vyzvedať podrobnosti.

"Boli sme dohodnuté, že sa stretneme budúci týždeň a teraz..."

Teraz nám zostali zatiaľ len spomienky, kým sa všetci najbližšie nestretneme na onom svete. Ako väčšina mladých, aj my sme dúfali, že to bude tak neskoro, že sa stihneme dovtedy ešte niekoľkokrát pohádať, udobriť, opiť sa, zamilovať sa a spolu zostarnúť niekde v uliciach Starého mesta Bratislavy.

Genetička nás však "zradila". Nikomu z nás dopredu nepovedala, že má iné nenaplánované plány. Dohodla si stretnutia, lásky, dlhé sekundy úvah, ktoré zostali nedoriešené až kým ich nevyriešila viz major.

Prešlo niekoľko hodín, kým som dokázal ako tak normálne fungovať. Najesť sa, niečo si prečítať, i keď neviem, o čom to bolo, lebo myšlienky boli viete kde. S ňou. S pocitom toho, že som zlyhal a nedokázal ju ochrániť, s obviňovaním všetkých darebákov, ktorým sa v živote prepečie všetko a na tých, ktorí si hľadajú svoje zázemie, spôsob ako dospieť k vyváženosti svojich dospievajúcich otáznikov, sa bez mihnutia oka a jednej myšlienky strhne lavína a odnesie niekam, kde sa už ničím nezaoberajú.

„Mala nejakých súrodencov?“ - spýtala sa ma mama.

„Nie. Bola jedináčik a neviem, či sa jej rodičia už rozviedli alebo sú práve v rozvodovej situácii.“

„Preboha. Takáto rana do života. Nechcem ani pomyslieť, ako im teraz je, nechcem ani pomyslieť, že by sa niečo také stalo vám a mne.“

O pár dní som cestoval do Bratislavy. Nechcelo sa mi veriť, že ma v nej nečaká moja „sestra“. Pocit osamelosti vo veľkom meste sa striedal s nutkaním vytočiť genetičkine číslo a dohodnúť si s ňou pivo niekde v meste.

„Volaná stanica je dočasne nedostupná.“ - a nikdy dostupná ani nebude.

Nepokúšajte sa o kontaktovanie, vaša snaha bude zbytočná, volaný účastník má pridelené iné číslo. Je teraz v anonymite, niekde ďaleko od vás a možno si praje viac ako vy, aby ste sa ohlásili, no pravidlá sú stanovené jasne. Na rozhovor budete mať čas, keď príde váš čas.

Snažíte sa zoradiť zoznam tvári kamarátov a ďalšiu tvár zo zoznamu preradíte na druhú stranu mozgu. Tam, v ktorej sa vám uchovávajú spomienky. Chcete odpovedať na to, čo sa bolo predtým opýtané, lebo vtedy ste ešte nemali jasno, či bude odpoveď A vhodnejšou ako odpoveď B. A teraz zostávajú všetky otázky v časti spomienok a vaše odpovede prílohou do ďalšieho konania, v ktorom sa možno niekedy vyskytne niečo podobné.

„Genetička zomrela.“ - volal som vulgaristke.

„To bola tá, ktorá nevedela, či s mladými alebo so starými?“

„Hej, presne tá.“

„Tak to mi je ľúto, taká mladá baba. Čo sa jej vlastne stalo?“

Rozpovedal som, čo som vedel o smrti genetičky a neskôr pri pive pospomínal s vuglaristkou na onú noc, počas ktorej sme spolu s genetičkou rozoberali genetičkine citové problémy a opili sa pritom pod boží obraz.

„S tebou je nebezpečné sa kamarátiť, nosíš ľuďom smolu.“ - zaškatuľkovala ma vulgaristka.

Naráža na to, že dve najlepšie kamarátky, ktoré som v živote mal, sú už len spomienkami a číslom v mobilnom telefóne, ktoré som si dodnes nevymazal.

„Myslíš, že je to mnou alebo osudom?“

„Hmmm, no v tomto prípade to zhadzujem na ten osud, ale budem ostražitá, človek nikdy nevie, čo môže čakať od živého človeka. Možno ma raz príval tvojej negatívnej energie prevalcuje a to nemôžem dopustiť.“

„Bojíš sa ma?“

„Mŕtvych sa netreba báť, to dobre vieš a obaja dobre vieme, že ešte žiješ, takže, čo z toho vyplýva?“

„Že treba dôverovať ale preverovať, že treba milovať a nepodvádzať, že lož má krátke nohy a že za všetkým hľadaj niekoho živého.“

„Bingo.“

Genetička bolo dievča, do ktorého som sa bol schopný zamilovať, neskôr sa náš vzťah rovnal súrodeneckému a zostalo to pri ňom až do jej smrti. Netreba opisovať, čo cítite, keď stratíte súrodenca, kto to dokáže, nech sa prihlási.

Dodnes sa na ňu obraciam, keď mi je ťažko. Prosím ju o to, aby sa za mňa prihovorila u najvyššieho a dodala mi síl. Zakaždým jej a kamarátke z detstva ďakujem za to, keď to ťažké v živote zvládnem.

Vytvoril som si možno ich kult, vieru v to, že ma zhora pozorujú a ochraňujú, možno pre to, že sa so mnou ani jedna nestihla rozlúčiť a možno pre to, že ma obidve mali rady. A možno si to len namýšľam, ale je to veľmi príjemné a milé namýšľanie, ktoré mi nikdy nedovolí na tieto dve fešandy zabudnúť.