adam j. pallo

V januári 1983 som sa oficiálne mohol ožrať bez falošných fúzov a preukazov. V bare „Uncle Pauly“ som s partiou kamarátov vychľastal tri fľašky tequily, niekoľko litrov piva a vyfajčil zopár jointov.

Nad ránom som v sklade preťahoval čašníčku Jenny, keď do baru vtrhli dvaja maskovaní.

Odhodil som Jenny do kúta a so stoporeným vtákom som cez okno skladu utiekol.

Bežal som po ulici a počul dva výstrely vychádzajúce z baru. Obidva zasiahli Jenny, každý jej prsník si odniesol po jednej z olovnatých guliek...

Skôr ako som mal 21....

Volám sa Graham Goodog, pre kamošov Gram alebo Dog, bývam v zapadákove s názvom Brodheadhills. Som bez práce a od 17 rokov, odkedy ma vyhodil z tej zasratej strednej školy, sa flákam ulicami a robím príťaž mojej denno-denne ožratej matke.

Foter sa nevrátil z Európy. Nechcel si vziať matku, tak ho rodičia poslali na štúdia do Paríža. V skutočnosti vzdelával svojho vtáka, popreťahoval nejaké francúzske pipky a nakoniec si jednu zobral za ženu.

Toľko o nepodarenej fotke mojej rodiny.

Ako som spomínal, žijem s matkou v jednej bytovke, ktorú dal na Halfway street postaviť náš „ctihodný“ starosta pre sociálne prípady, ktorým sme boli aj ja s matkou.

V kuchyni sa rozťahuje matka na svojej kanape, aby mala blízko do chladničky, kde okrem chľastu nikdy nič iné nebolo.

Ja mám izbu s nechutnými tapetami, kde sa naháňajú Mickey Mouse s tým druhým hlodavcom v ženskom rode. Ohorkami z cigariet im vypaľujem hlavy a dokresľujem pohlavné orgány.

Zo strednej školy ma vyhodili. Bol som  lajdák, ktorý sa naplno venoval odhaľovaniu škandálov v našom meste. Odfotil som „cteného“ starostu, pána Buckerliho, ako si to rozdáva so štetkou v moteli. Tá fotka ma stála 20 dolárov, ktorými som podplatil recepčného. A dostal som za ňu životnú lekciu.

Poslal som ju do miestneho denníka, kde ju uverejnili na prvej strane. Nečakal ma žiadny honorár. Úchylný starosta sa postaral o to, aby ma vyhodili zo školy a miestne noviny ma nezamestnali, lebo som nemal žiadnu školu.

Podpálil som im budovu redakcie a starostovi podrezal oboch psov. Mal som 17 a rozhodnutý žiť bez dobrých skutkov.

Vyfasoval som dva a pol roka v nápravno-výchovnom centre pre mladistvých, kde som sa naučil drogovať, milovať Boha a triky na oblafnutie komisie blbečkov, ktorí rozhodovali, či som sa polepšil alebo nie.

Okrem iných vecí som v centre zanechal aj panictvo. Hej správne, bol som jeden z mála, ktorý si zasunul až po 18tke. Výsmech ostatných chovancov som hrdinsky odbil stávkou, že pretiahnem dcéru riaditeľa ústavu.

Volala sa Dolores. Mala 16 a chodila nás provokovať do jedálne. Krátke sukničky, spadnuté ramienko z podprsenky a úsmev Panny Márie.

Bola veľkou hrdinkou, no vonku, za múrmi „centra“ ju nik ani neopľul. V centre mala pozornosti viac ako dosť.

Dozorcovi som dal 20 dolárov a on si nevšimol, keď som po večierke prekĺzol do tej časti, v ktorej chrápal riaditeľ so svojou rodinkou.

Vybehol som schodmi na druhé poschodie ich „rezidencie“ a vtrhol do jej izby.

Nemohla sa nabažiť môjho vtáka. Ráno to vzdychanie a fajčenie s plačom pred ockom preklasifikovala na znásilnenie.

Ďalších 20 dolárov v pasé a k pôvodným 2 a pol rokom som vyfasoval ešte jeden bonusový za odpanenie tej mladej kurvičky.

Po tri a pol roku som stál pred onou komisiou blbcov. Na jej odporúčanie, sudca uznal, že som hodný prepustenia do spoločnosti. Chýbali mi vtedy tri mesiace k 21. narodeninami.

Jack, Michael, „Dizzy“ a Ian – partička chlapcov, ktorí pre malé krádeže sedeli spolu so mnou, a ktorých adresy som si popísal fixkou na ruky.

Tri mesiace pred 21...

Po mojom návrate ma nečakala žiadna zmena.

Matka doma liala do seba vodku a v mojej izbe sa rozvaľoval nejaký ruský imigrant, ktorý sa promenádoval s holým zadkom po bytovke a privodil infarkt pani Flamberovej, zarytej kresťanke.

Dorezal som mu ruky a vyhodil z bytu. Utiahol sa do pivnice, kam za ním chodí matka a spolu tam chľastajú a šukajú.

Mal som začať nový život, no v tomto zapadákove nebolo do čoho pichnúť.

Zavolal som svojmu kamarátovi z detstva Rodovi. Slušný synček farmára, ktorý sa medzičasom, čo som bol v „centre“, dostal na veterinu, aby mohol zachraňovať tatkove kravy a ovce, keď on nebude vládať.

Sadli sme si do baru „Uncle Pauly“ a na falošné preukazy objednali dve vodky a pivo. Za vedľajším stolom sedel miestny „mafián“ s majiteľom baru.

Hrali mariáš a diskutovali o obchodoch. Miestny mafián si nechával hovoriť Marlon. Bol to mimoriadne hlúpy tridsaťročný fanatik do Marlona Branda, ktorý recitoval jeho pasáže z filmu Godfather.

Marlon bol pasákom, výrobcom falošných preukazov a pašerákom všetkého, čo sa v tej dobe dalo. Nikto nevedel o jeho zdrojoch, no v takom malom mesto ako bolo to naše, mal rešpekt.

„Potrebujem niekoho na službičku.“ - fajčil cigaretu, hádzal na stôl karty a viedol hlasnú diskusiu

„O čo ide?“ - vyzvedal majiteľ baru.

S Rodom sme počúvali o ruskej prostitútke, ktorá mala pracovať pre Marlona v susednom meste, no v poslednej dobe sa z nej stala rebelka. Zašla na políciu a chcela Marlona udať. Policajt bol však jeho kamarát a skôr ako spísal zápisnicu, zavolal mu.

Dal jej pár za úch a prinútil robiť to, čo doteraz.

„Neverím jej, a navyše je pre mňa nebezpečná, vie o pár veciach, o ktorých by vedieť nemala.“ - zveroval sa majiteľovi baru.

Majiteľ baru, prisťahovalec z Mexika, menom Louis, mal okrem baru pod palcom aj ostatných mexických prisťahovalcov v okolí. Zohnal im od Marlona falošné papiere a dostal ich do štátov. Zdieral ich o prachy a využíval na špinavú prácu. Preto Marlon vedel, na koho sa má obrátiť.

„Môžme sa o tom baviť dajme tomu po pätnástich tisícoch zelených prezidentoch.“ - navrhol s posmeškom Louis.

Marlon sa zamračil. Všimol si, že ich sledujeme a obrátil tému na politiku.

„Nemal si niekedy myšlienku len tak niekoho odbachnúť?“ - spýtal som sa Roda.

„Nie.“ - odpovedal a zíral na Jennu, ktorá za barom umývala poháre - „tá má dobré kozy, bude tu nová, predtým tu nebola. A ty?“

„Dnes som skoro zabil matkinho milenca. Vyvaľoval si gule na mojej posteli. Dorezal som mu ruky, no chcel som ho zabiť.“ - začal som sa pohrávať s myšlienkou ako ľahko prísť k prachom.

Dopili sme a vyšli von. Pri križovatke, kde sa mali naše cesty rozdeliť, som sa Roda spýtal ešte raz tú istú otázku.

Bol trocha vykoľajený, no veľmi dôrazne zopakoval svoju odpoveď. Usmial som sa a podal mu ruku.

Prešiel som pár metrov a obzrel sa za Rodom, ktorý práve zachádzal za blok.

Neváhal som ani sekundu a šiel som si za ľahkým zárobkom.

Čakal som pred dverami baru a rozprával sa s Jenny, ktorá si bola vyvetrať hlavu.

„Si tu nová?“

„Hej. Marlon mi to dohodil. Zdrhla som od fotríkovcov, sebeckí tupci a pri Marlonovi sa nestratím.“

Dvere sa rozleteli a vyletel z nich Marlon. Bolo vidieť, že mariáš nedopadol o nič lepšie ako jeho prosba k Louisovi. Rozbehol som sa za ním.

„Urobím to.“ - chytil som ho za rukáv jeho saka, aby som ho zastavil.

Pozrel sa mi na ruku, kým mi nedošlo, aby som ju dal dole. Utrel si miesto, kde som ho pred chvíľou držal so spotenými prstami a kráčal ďalej.

„Nemáš na to gule. Choď k maminke a nepleť sa chlapom do práce.“

Vedel, že sme s Rodom počuli jeho rozhovor s Louisom, nepýtal sa odkiaľ viem, čo potrebuje.

„Urobím to. Za päťtisíc.“ - skríkol som za ním, keď otváral dvere svojho Cadillac Seville, ktorý som mu závidel.

Otočil hlavou mojím smerom.

„Nastúp.“

Odviedol ma za mesto.

„Ako sa voláš.“

„Graham Goodog.“

„Ok, budem ťa volať Dog. Vieš o čo sa jedná? Potrebujem sa zbaviť štetky, zabil si už niekoho?“ - pohybom hlavy z prava do ľava som mu odpovedal. - „máš na to odvahu?“

Nebol som citlivka a bola to šanca, navyše som bol vyburcovaný bitkou s tým trhlým Rusom z rána. Vedel som, že nesklamem.

„Potrebujem prachy, urobím to. Paťtisíc dolárov a päť krabičiek cigariet Marlboro.“

Ráno v deň mojich 21...

Vstal som o desiatej. Matka sa vrátila z pivnice s monoklom pod okom. Nebol som zvedavý, ako k tomu prišla. Vytiahla z mrazničky fľašu vodky a priložila si ju k oku. Potom ju otvorila a vypila.

„Kde ideš?“ - skríkla po mne.

„Nestaraj sa...“ - odvrkol som jej.

„Som tvoja matka, kurva, sa starať budem...“ - vrieskala až dokým som nevyšiel z bytovky.

Z päťtisíc dolárov, mi zostala posledná tisícka. Zavolal som Roda, Thomasa, Joa. Kúpil som trávu a na v bývalom lunaparku sme sa dohulili.

Na Thomasovom aute sme sa previezli do druhého mesta, v ktorom mal Marlon svoje kurvy. Nechali sme sa každý dva krát vyfajčiť a v miestom likér shope som na cestu späť zobral dve litrové fľaše zlatej tequily.

Večer sme prišli mexickej kryse do podniku. S Jennou sme sa len pozdravili klasickým „hi“, vedel som, že Rod je do nej buchnutý a nechcel som, aby sa dozvedel, že ja s ňou už nejaký ten piatok spávam.

Dobre vedela, že keď s chlapcami dopijem a oni ožratí budú chrápať na stoličkách, my dvaja si to vzadu riadne užijeme.