adam j. pallo

Nečakané prezvonenie z mobilu mojej už zosnulej susedy ma opäť uvrhlo do sveta alkoholu. Odolával som mu takmer dva týždne a zrazu jedno cink na telefóne a bol som vo víre becherovky, piva. Sám som si začal uvedomovať, že všetky zlé a aj tie dobré správy ničím, či oslavujem chľastom. Mám teda zrejme predispozíciu byť alkoholik. Ale to ukáže až budúcnosť, teraz nie je na to čas.

Zbalil som si zopár vecí a vyrazil domov. Nemal som v pláne ísť domov po troch týždňoch, ale musel som. Mama aj keď nabitá informáciami o všetkých dedinčanov, bola ticho. Zvítala sa so mnou kývnutím hlavy, z ktorého sa dala vyčítať jej ľútosť nad smrťou susedy. Jednoducho ako keby povedala „No stalo sa, čo už teraz.“ A potláčala pritom slzy. Vedela veľmi dobre o tom, ako sme si boli so susedou veľmi blízki a všetko, čo by povedala by nemalo v tej chvíli význam. Nešlo o kamarátku, ktorú som poznal dva mesiace, ale o holku, ktorá so mnou vyrastala, s ktorou som roky chodieval na diskotéky, sledoval filmy, chodil do blavy na nákupy, kým sa nevydala.

Po svadbe sa to trocha zmenilo, býval som častejšie v bratislave a ona už so svojim mužom v spoločnom byte. Keď som bol sem tam vrátil na víkend domov, chodieval som na návštevy, cigarety a kávičky a náš klebetný tím sa rozrástol o jej manžela, ktorý bol zväčša pozorovateľom našich debát.

Pozorovateľ, teda susedkin manžel, bol teraz u rodičov. Mama spomínala, že sa neskutočne opíjal a sem tam vystrájal vo vchode, keď sa nevedel dostať do svojho bytu, pretože vždy zablúdil k bytu o poschodie nižšie alebo vyššie. Jeho svokrovci videli, čo sa deje s ich zaťom, a tak zobrali svoju dcéru k sebe. Suseda zomrela vo svojej detskej izbe, v spánku, v tichých bolestiach, v spoločnosti svojich rodičov.

Pohreb bol presne taký ako som očakával. Cintorín bol plný ľudí. Keď zomrie starý človek na dedine, vedia o tom najmä jeho rovesníci, keď zomrie mladý človek, vie o tom celá dedina. Osobne sa možno nepoznala suseda s jednou tretinou tých, ktorí tam boli zúčastnení a ktorí prišli buď zo zvedavosti, z ľútosti nad stratou mladého života, alebo len tak poklebetili a poohovárali ostatných.

Ja som šiel so sestrou a mamou.

Predral som sa davom ľudí k truhle. Bez náznaku života, takmer spokojne, po vydýchnutí všetkých bolestí, po zničení celého jej vnútra rakovinou v nej ležala už len nehybná a smutná neexistencia chladnej kože s nikdy sa už nemeniacim výrazom  tváre, pripravená na pohltenie tvrdou zemou. Bude sa meniť niekoľko metrov pod nohami všetkých živých, bude žiť smrť so všetkými mŕtvymi.

„Stále tomu neverím...“ – opakoval susedin manžel, keď truhla klesala do podzemného života, načahoval ruku za ňou kým sa jeho kolená nedotkli okraju hrobu, kľačal nad ním a veľmi hlasno plakal. Bol to ten plač, ktorý vám dokáže srdce z hrude vytrhnúť. Sledoval som to všetko so slzami v očiach o pár metrov ďalej. Bol to úplne zúfalý obraz. Kľačal nad jamou, do ktorej klesala jeho milovaná a pred farárom, pred ktorým rok dozadu sľuboval manželke vernosť, pomoc a ochranu až kým ich smrť nerozdelí.  Nikto z prítomných vtedy netušil, že to bude tak skoro.

Po pohrebe sme sa so sestrou a s mamou vybrali do pizzerie na kávu. Sestra, učiteľka, vyrozprávala pikošky zo zborovne a najhorúcejšie kúsky pubertálnych učňov, ktorí sa snažia vo svojom veku o získanie pozornosti a ocenení, na ktoré sú hrdí pred spolužiakmi, kým sa to nedozvedia ich rodičia.

„Nie si tehotná?“ – prerušila ju mama.

„Nie, prečo, preboha?“ – ohradila sa sestra.

„No tak si potom asi pribrala. Aj tatko sa ma to minule pýtal, že sa tak na teba nejako zadíval a zdáš sa mu iná.“

„Pribrala som nejaké kilá, však to máme v rodine, nie? Hahahha.“ – a chytila mamu za brucho.

„Trúba. Ja nie som tučná, ja som len pribratá do krásy, tak akurát. Vo svojom veku stále dokážem očariť.“ – bránila sa mama so smiechom.

„Dokážeš, 150 kilového krásavca s prepoteným tielkom, nebodaj máš nápadníka?“

„Keby chcem, tak môžem mať aj piatich, ale mám vášho tatka a zatiaľ mi to stačí. A ty mladý, kedy donesieš domov nejakú krásavicu?“ – mamine aj sestrine oči sa zvedavo pozerali na mňa a čakali odpoveď.

„Keď budem taký tučný ako vy dve dokopy.“

„Somár. Váš bratranec už onedlho bude otcom a vy obaja sa k ničomu nemáte. Ja sa tých vnúčeniec ani nedožijem.“ – obľúbená veta mojej mamy za posledné tri roky.

„Prosím ťa, mama, ty nás všetkých prežiješ.“ – zapotila segra.

Nastalo ticho. Každý z nás sa isto zamyslel nad tým odkiaľ sme sa vlastne vrátili.

„Idem na záchod. Objednajte niečo na jedenie, nejako som vyhladla.“ – zdvihla sa mama zo stoličky a stratila sa takmer na polhodinu.

Medzitým ma začala spovedať segra.

„Už vieš kedy to povieš našim?“

„Čo myslíš?“

„Že spávaš aj s chlapmi aj so ženami, či len s chlapmi, čo si vlastne, teplý, či obojstranný?“

„Asi obojstranný, neviem, zatiaľ sa mi to páči z každej strany.“

„Aj máš teraz niekoho?“

„Nie, nemám nikoho. Som rád, že som rád, ak neurobím tie prenesené skúšky  z minulého roka, tak ma zo školy vyhodia.“

„A čo ten, čo si s ním do rána vypisuješ na skype?“

„Čo s ním?“

„Nestretli ste sa už?“

„Nie a ani sa nestretneme. Nemá záujem.“

„Sa mu nedivím. Ale však tiež to nie je krásavec, tak sa mohol uspokojiť aj s tebou.“

„Stačí jedno krásne dieťa v rodine, a to si ty, i keď by si nemala toľko žrať, lebo sa potom s tebou už nikto neuspokojí a skončíš ako slobodná dievka nadržaná na mladých adolescentov za tou svojou katedrou.“

„Juj, akú krásnu budúcnosť mi želáš, no radšej by som bola za katedrou niekde na policajnej akadémii, to by mi ani nevadilo, že som tlstá a slobodná, za skúšku by ma chceli všetci.“

„To by sa ti páčilo byť kurvou na policajnej akadémii?“

„Neviem, ale nestane sa to, keďže jedného kurevníka už v rodine máme, a to si ty.“ – zarehotali sme sa obaja, i keď to dvakrát vtipné nebolo.

„Čo si stvárala na tom záchode. Bola si preč viac ako pol hodinu?“ – zaútočila sestra na mamu, keď sa vrátila.

„No neuveríte, stretla som kamarátku, vlastne bývalú spolužiačku zo základnej školy, sedí v tej druhej miestnosti, tak som sa zarozprávala. Býva teraz v Piešťanoch, má už ženatého syna a je babkou, pozvala ma na návštevu. Objednali ste mi niečo na jedenie?“

„Nie. Netreba ti, však pôjdeš do Piešťan, tam sa naješ.“

„Takéto krkavčie deti som ja vychovala. Zhynúť hladom by ste ma nechali. A to som sa ja o vás toľké roky starala.“

Kým to dopovedala, čašník doniesol pizzu, takže jej lamentovanie nad nepodarenými deťmi skončilo pri prvom zahryznutí do pizzi Al Prosciutto ai Funghi.

„Kto dnes platí?“ – spýtala sa a pozerala striedavo na mňa a na sestru.

„Oco. A keďže tu nie je, tak ho zastupuješ ty. Ja si idem von zapáliť.“

„Taký ti je drzý tento náš chlapčisko, neviem, čo sa ti s ním robí. Nič tebe nehovoril?“ – vyzvedala mama u sestry, kým som vonku fajčil „Minule volal domov v noci okolo druhej a pýtal sa ti ma, či si tatko hovoril, predtým než ste sa narodili, že bude najlepší otec na svete. Jemu asi už preskakuje v tom veľkomeste.“

„Ale trt preskakuje, chľastá ako dúha. Mne asi pred dvoma týždňami volal z nejakej chaty, že tam všetci jebú a jeho nikto nechce. Bol u MK na oslave narodenín, tak sa opil a zas ľutoval.“

Vrátili sme sa domov, sestra odišla za svojim drahým do ich spoločného prenajatého „brlohu“, mama išla kamarátke rozpovedať ako bolo na pohrebe, tatko sa ešte nevrátil zo svojej každodennej bicyklovačky a ja som sa uvelebil doma na gauči a zaspal som.

Prebudil som sa až na ocov príchod.

„Kde je mama?“

„Dvakrát hádaj.“

Oco začal ukazovať rukou smery, kde bývajú mamine kamarátky a prestal, keď som mu povedal, že mama je u tej kamošky, ktorá býva tým smerom, kde akurát ukazovala jeho ruka. Bolo to na tretí pokus, ale vedel, že tak skoro sa mama od tej kamarátky nevráti. Sadol si pred comp a začal hrať sériu neúspešných hier Solitare. Ja som dal o sebe vedieť svojmu rétoricky zdatnému bratrancovi, že som doma, či niekam nevybehneme. Bol u frajerky, tak sme sa dohodli na ďalší deň.

Šiel som si zapáliť na balkón. Pred vchodom sa lúčili rodičia mojej zosnulej kamarátky s rodičmi jej manžela a s ním. Mladý vdovec odišiel bývať späť k rodičom, o mesiac sa mu podarilo predať byt, nejaké peniaze dal bývalým svokrovcov, nechal postaviť pomník svojej zosnulej žene a o pol roka dal z neho vymazať svoje meno. Pôvodný plán, že sa dá pochovať vedľa svojej prvej ženy sa zmenil jeho druhým sobášom.