adam j. pallo

S nadvihnutým obočím a vypleštenými očami, som sa na topoľčianskej vlakovej stanici snažil pochopiť krok, ku ktorému sa odhodlal blonďák-experimentátor. Neuplynulo takmer 24 hodín, čo sme spolu vyliezli z postele, v ktorej sme jeden robili šťastnejšieho druhého, a on sa už stihol pochváliť svojej frajerke a mňa oboznámiť s tým, že sa s ňou rozišiel.

„Robíš volovinu, a uvedomíš si to, keď z teba opadne homosexuálna eufória. Bola to tvoja vec, že si sa pochválil, no nemyslím si, že si urobil s tým rozchodom najlepšie. Zabudnem na chvíľu byť diplomat a alibista a poviem ti to rovno, si riadny jebo.“

„Nenadávaj mi. Ja viem, čo robím.“ - nebolo sa čomu diviť, každý vždy vie, čo robí, tak prečo potom toľko násilia vo svete a málo deti v pôrodniciach?

Zahasil som cigaretu a rozmýšľal, čo ďalej povedať. Nenapadalo ma nič vhodné, diplomatické, len samé slová vybraného charakteru. V duchu som počítal minúty do príchodu vlaku a vagóny odstavené na stanici.

„Zobrala to v pohode. Vysvetlil som jej to, plakala, ale tak medzi nami to už dlhšie bolo o ničom. Je veľmi mladá a príde mi nevyspelá. Poviem to rovno, od teba by sa mala veľa učiť, ak by chcela byť pri mne.“ - rukou si jemne pleskol v rozkroku a kývajúcou hlavou prezentoval svoju nevyslovenú spokojnosť.

„Nie je vyspelá? Prosím ťa, čo trepeš, ak zobrala v pohode, čo si jej povedal, tak má rozumu viac ako my dvaja dokopy. Vážne ťa prosím, vráť sa k nej, porozprávajte sa. O pár mesiacov si ani nespomenieš, že si skončil s chalanom v posteli.“ - staršej pani, ktorá sedela necelý meter od nás, pri mojich posledných slovách zabehla bageta.

Rozkašľala sa a zdvíhala ruky do neba, buď aby jej niekto odtiaľ pomohol a vybral kus bagety so šunkou z nesprávnej trubice, do ktorej vbehla, alebo aby boli vypočuté jej prosby a niekto treskol do nás hromy a blesky. Po pár sekundách sa jej z úst vyrútil na dlážku smrtonosný kus pečiva, ktorý ju skoro preniesol do bezbagetového raja.

„Bagetka, teta, bagetka? Treba papať pomalšie, keď nás už počúvate, nechcem vás mať na svedomí ako jeho vzťah. Vy by ste odpustili frajerovi, keby sa vám priznal, že pretiahol chlapa?“ - s úsmevom na tvári som žmurkol na roztrasenú pani, ktorá bola v miernom šoku.

„Toto je nechutné, nechutné, vy banba všivavcov, odstreliť vás, všetkých do radu.“ - lapala do dychu od rozhorčenia a pomaly sa pustila do zvyšku bagety. Neodsadla si však ani o centimeter ďalej.

„Môžem ťa prísť niekedy pozrieť do Bratislavy, alebo keď prídeš domov na víkend, zavoláš mi?“ - pozrel som sa na neho a môj archivár všetkých nádejných lások, zastrčený niekde v zadnej, zaprášenej časti mozgu, mi hneď vyslal signál, že týmto podaním, to moje uši ešte nepočuli.

Nevnucoval sa, a zároveň to nebola ani fráza, ktorá je asi treťou celosvetovo najpoužívanejšou frázou mladých ľudí, slúžiacou predovšetkým na rýchle zbavenie subjektu, ktorého meno ste zabudli skôr než sa dostavil orgazmus, pri ktorom preto radšej vykrikujete vlastné meno, aby ste danému subjektu neskazili náladu a sebe dobrú jeb...sex.

„Môžeš a nezavolám. Je to príliš teplošské, napíšem ti odkaz na nebo, do neho sa nikdy nedostaneme, tak nech nás tam majú aspoň vyrytých.“ - zatvoril som dvere a usadil do kupé.

Posledný úsmev v Topoľčanoch som venoval pani s bagetou. Hľadala vo vlaku voľné miesto. Jedna jej noha prekročila prah kupé, v ktorom som sedel a obidve jej oči zbadali toho, kto ju skoro zabil.

„Je tu voľné, kľudne si sadnite, hryziem len, keď ma vyzlečú.“

Otočila sa na opätku a utekala o „dúm dál“.

Zastrčený amorov šíp mi svedomie pomaly vysekávalo zo srdca, alebo niektorej inej časti, ktorú zasiahol. Telenovela sa menila na realitu a nedalo sa nič robiť, len si priznať chybu, že som zas všetko dobre dosral.

Po návrate zo štátov, som chcel začal nový život. Nemyslel som tým, že budem ignorovať party, na ktoré nebudem možno pozvaný, alebo, že prestanem spať so všetkým živým, čo o mňa prejaví záujem.

Chcel som byť však viac morálnejší. Nekaziť vzťahy, nerúcať sa pri depresiách a vysporiadať si všetky záväzky. Nepodarilo sa mi to. Možno je to tým, že budem opakujúci sa typ človeka. Pred pár rokmi som bol jedna z príčin Milanovho rozvodu, nepriamo som z manželky zo zúfalého manželského páru urobil alkoholičku a z jej muža promiskuitného predrogovaného komplexgaya a opäť som počul slová o rozchode.

Myslel som na experimentátorovu frajerku. Bola to mladá a veľmi pekná baba, ktorá si isto, kým ja cestujem vo vlaku, vo vani pozoruje svoje telo a kladie si otázku, kde urobila chybu. Ticho plače a hanbí sa sama za seba, napriek tomu, že hanbiť by sa mal niekto iný, a bojí sa zavolať svojej najlepšej kamarátke a zdôveriť sa jej, čo bolo príčinou jej náhleho rozchodu s frajerom.

Snažil som sa vážne nad sebou zamyslieť. Nemal som už dvadsať a ani dvadsaťdva, no vystrájal som ako šestnásť ročný preafektovaný buzerant, ktorý sa hrá na kráľa lásky a neuvedomuje si, keď už je ten kráľ, ako by mal vládnuť. Rozprávka o tomto kráľovi by sa skončila defenestráciou, alebo by ma pri najhoršom, rovno strčili nejakému dvojhlavému drakovi do riti.

Nebolo odo mňa fér, že som sa nevedel ovládať a povedať nie, nebolo odo mňa opäť fér, že som porušil sľuby, ktoré som dal sám sebe, nebolo fér, že som svoju mestskú skazenosť, preniesol na slušného chlapca z dediny a jeho dievča a kopec iných nefér vecí, ktoré som zapisoval do tretieho imaginárneho pokračovania denníčka o mojom nefér živote.

A čo je to vôbec za jebnuté slovo - „fér“.

Bol koniec septembra a ja som prvýkrát po troch mesiacoch dýchal viac ako desať minúť bratislavský vzduch. Božský pocit. Možno pre vás je to rakovina vkrádajúca sa do vášho tela každým nádychom. Pre mňa je to nikdy nekončiaca láska, ktorá mi chýbala.

Sadol som si na lavičku pred vlakovou stanicou a venoval sa mestskému vzduchu, kým naplno nevyhnal z môjho „preliečeného“ tela dožívajúci morský vzduch.

„Si myšlienkami niekde na pláži, však cestovateľ?“ - otvoril som oči a vzdialené slnko pretínali obrysy hlavy a krku, ktoré som cez jeho lúče chvíľu nedokázal zaradiť.

„Hej hej, predstavujem si nahé sufražetky z Baywatch a polonahých námorníkov z Modrej ustrice, ako ich vlny zavejú na surfoch rovno do mojej postele.“ - pretrel som si oči a postavil sa, aby som zistil s kým mám tu česť.

A bola to veľmi milá česť.

„Práve som prišiel z východu. Zajtra mám nastúpiť do novej práce, tak idem ešte niekde nabrať troch odvahy, nech sa mi tam darí lepšie ako v Lenove. Ideš so mnou? Som dohodnutý ešte s jednou kamarátkou. Super holka, uvidíš.“ - Itčkár bol prvý, zo všetkých mojich bratislavských známych, ktorého som po svojom príchode stretol.

„A prečo nie, ja idem teraz do nového bytu so staronovými známymi, tiež potrebujem nabrať niekde odvahu, aby som si zvykol na trojdelené spolužitie.“ - prehodil si svoju cestovnú tašku cez môj „buzna-kufor“ na kolieskách a za láskavosť, ktorú som mu tým preukázal, ho ťahal cestou do krčmy.

„Čo nové v major city?“ - spýtal som sa.

„Najhlavnejšie ti poviem pri pive, teraz len tak na rýchlo. Začal som fajčiť, lebo som viac nasratý ako spokojný, vypičoval som tej kurve, ktorú si ty nevidel, lebo si bol preč, ale poviem ti potom aj o nej, no a snažím sa teraz dať dokopy s tou spolužiačkou z gympla, vieš ktorá to je. Tá, čo sme ju stretli v ...“

„Hej, jasné, pamätám, vrátila sa domov po tom, čo jej mama zomrela.“

„No, presne tá, chcem ju späť, úprimne... Nemáš cigu, poslednú som vyfajčil vo vlaku na hajzli.“ - zastavili sme na priechode a zapaľujúc si cigarety, čakali na zeleného panáka.

Jeho kamarátka ho už niekoľko minút čakala s bielym vínom v reštaurácii „Pod dubom“. Nečakala, že prinesie aj spoločnosť a spoločnosťou nebola veľmi nadšená.

Bola to jeho bývala kolegyňa, ktorá dala hneď z úvodu najavo, že moja spoločnosť jej bude dnes prekážať.

„Mali sme sa stretnúť len my dvaja, tak to odložíme na inokedy.“ - privítala nás.

„Prestaň, to je môj kamarát, tri mesiace som ho nevidel a dnes sme sa náhodou stretli na stanici.“ - zrazil jej odpor, ktorý následne prejavila na tvári.

Itčkár pil trikrát rýchlejšie ako ja a jeho bývala kolegyňa. V stave podnapitosti mu bolo, podľa jeho ospravedlnení, najskôr trápne, že sa tak opil, neskôr v stave opitosti, nás všetkých miloval a volal k nemu do bytu, kde si dáme niečo „extra special made in east side“.

Kým sa však dostal do prvého stavu, stihol som sa od neho dozvedieť, že mu zomrela babka a teda jej byt je teraz jeho bytom, jej steny sú jeho stenami a jej posteľ a nábytok je teraz IKEA posteľ a nábytok.

Okrem toho, byt v ktorom som ja býval a patril môjmu bývalému amantovi, je teraz súčasťou veľkého bytu, ktorý si vytvorili tí, ktorí sa do panelákku nasťahovali po smrti mojej klebetnej susedy.

„Všetko je tam teraz iné, tí noví sú v pohode, len trocha nudní, dodnes sa tam rozpráva o tebe, spestril si tam babkám a dedkom život. Neviem, čo si tam všetko robil, no zrejme tam za tvojej éry bolo veselo.“ - skonštatoval Itčkár.

Na jeho nástojenie sme sa presunuli z Pod duba do, teraz už, jeho bytu. Jeho bývala kolegyňa nervózne fajčila jednu cigaretu za druhou a sem tam, keď ju Itčkár drgol do pleca, prihodila zopár slov, aby sa nepovedalo. Evidentne jej niekto skazil večer. Evidentne som to bol ja.

Po príchode do bytu, vytiahol Itčkár slivovicu a vypeckoval na plné gule Metallicu. Rozlial každému do plastových pohárov a nechal sa unášať metalovou hudbou. Ignoroval nespokojnosť nemetalových susedov, ktorých prebudil a pri „Whiskey in Jar“ vyskočil na Ikea stôl, ktorý nahradil ten starý, podľa jeho slov za Rakúsko-Uhorska vyrobený, stôl.

Jeho bývala kolegyňa to nevydržala. Vybehla na chodbu a začala sa obúvať.

„Počkaj, piči, kam ideš, však sa to ešte začalo, nechoď, počuješ?“ - dotiahol ju späť na gauč a začal jej čítať etiketu na fľaške od slivovice.

„Domáca výroba, tie etikety robil môj brat, má len dvanásť, ale ten sa už vyzná.“ - vystatoval sa mladším súrodencom, pričom nepostrehol, že ruka jeho bývalej kolegyne, šmátrala po niečom, s čím sa jeho mladší brat zatiaľ vystatovať nemôže.

Odskočil som si na záchod a po príchode som si konečne uvedomil, že som piate kolo u voza. Itčkár sedel s rozkročenými nohami na gauči a jeho bývala kolegyňa sa dostala nielen rukou, ale aj ústami tam, kam pôvodne mierila už vtedy, keď nebol medzi nimi rozdiel „bývalý“ a „bývala“.

Pozeral som sa na scénu, v ktorej sa jeho vták pravidelne strácal v hlbinách jej duše a jeho hlasné zdychy boli doplnené backgroundom „Nothing else matters“.

Jeho bývala kolegyňa mi rukou naznačila, bez toho, aby mi venovala aspoň jeden pohľad, kde sú dvere a po tomto geste si vytiahla spod podprsenky prsia a priložila jeho ruku na ne.

Viac si nepamätám, pretože rezervné koleso v tú noc nebolo treba. Zobral som si taxík a v nočných hodinách som sa presunul do hotela. Nemal som kľúče od nového bytu a ten starý, okolo ktorého som prechádzal, keď som po schodoch zchádzal z poschodia na poschodie, už nebol môj, ani Milanov.

A vtedy mi to všetko prišlo strašne ľúto. Možno som chcel začať nový život, no nemal som to premyslené, nerátal som so stratami, ktoré mi to prinesie a nečakal som prírastky, ktoré budú mať svoje následky.

Do svojho nového života som vchádzal s nostalgiou a nechutnými slzami mojej sprostosti, ktorá sa mi smiala do ksichtu, oblečená v tričku s nápisom „Človek sa učí na vlastných chybách, len tebe to nejde.“