adam j. pallo

Prehnaná túžba po niečom, o čom sa inému ani nesníva, by mala, podľa rozprávok a iných fantasmagorických príbehov, končiť zlom, potrestaním. Je teda pekné mať túžby, no nie je pekné ísť za nimi cez mŕtvoly. Lebo príde dobrý sedemhlavý princ a vytlčie z vás to, pre čo ide on cez mŕtvoly - pre sedemhlavú princeznú s polovicou kráľovstva, prasaťa a starým otcom, ktorý si, napriek urologickým problémom, hovorí kráľ.

Žaneta sa cítila ako v rozprávke, kým ju Linda neprekvapila svojou otázkou. Nezdieľala s Andrejom spoločnú domácnosť ani týždeň, a už mala pochybnosti, či vo svojom dokonalom pláne myslela na všetko.

„Tá malá zmija mi to urobila naschvál. Závidí, kurvička.“ - do hĺbky rozoberala v hlave dôvody, pre ktoré sa z Lindiných úst vyvalila na ňu tá príšerná predstava o tom, ako si ubráni svojho terajšieho miláčika, ak sa rozhodne utiecť spať k manželke.

„Mám si obliecť niečo elegantné, alebo stačia rifle a tričko?“ - kričala na ňu Linda zo spálne - „vieš, dlho som nebola v kine, možno aj dvanásť rokov.“ - ospravedlňovala svoju nevedomosť v cinema – fashion.

„Daj si rifle, je to len kino.“ - vytrhla sa z myšlienok a s úsmevom, ktorý by nevedel opísať ani najdokonalejší opisovateľ falošných úsmevov, sa ruka v ruke vybrali na nákupy do Bratislavy.

Cestou do Bratislavy sa dohadovali, ktorý z moderátorov slovenských tv staníc je teplý a ktorá moderátorka je najväčšia kurva. Nedopracovali sa k spoločnému záveru, za to sa dopracovali k prvému nákupnému centru v hlavnom mieste.

„Začneme v Palace, potom dáme Polus, Avion a dúfam, že stihneme aj Aupark.“ - rozvrh nákupu stanovila Žaneta, ktorá bola vždy s peniazmi na tom lepšie ako Linda.

Nenamietala. Dobre vedela, že je len prívesok. Zvykla si na túto úlohu a nebránila sa jej. Radšej byť prívesok niekoho ako byť ignorovaná všetkými.

Splnili každý bod programu a tesne pred piatou hodinou odchádzali z Auparku. Žaneta držala v rukách šesť tašiek, Linda štyri, všetky Žanetine.

„Prekvapíme Andreja v práci. Nevolala som mu, ešte nevie, že ide s nami do kina.“ - nakladala tašky do auta, bola si istá, že to bude pre neho milé prekvapenie.

„Čože? Do kina? Miláčik, nič si mi o tom nehovorila, ráno si mi mohla dať vedieť, ja som si už niečo dohodol. Mohla si aspoň zavolať.“ - s vypleštenými očami hľadel Andrej na Žanetu, ktorá sa objavila v dverách jeho kancelárie.

„Ráno som ešte nevedela, či dožijem piatu hodinu, no a dožila som, buď rád, že som nám vymyslela spoločný program.“ - vstúpila dnu, zabuchla dvere a spustila, - „chcem s tebou stráviť voľný čas a ty si dohaduješ nejaké rande tožvie s kým. Zruš to. Ide sa do kina a skončila som.“

Nezvykol si ešte na nový byt a prvé stretnutie s Lindou tiež v ňom nezanechalo najlepší dojem. Pripadala mu zastrašená, submisívna bábka, ktorá pritaká na všetko, čo do nej človek hustí. Mal na jazyku sa jej spýtať, či sa vyzlečie v kine do naha a prebehne na záchod po celej sále. Isto by mu odpovedala áno.

Pred kinom zavolal Majovi a zrušil pivo, ktoré si naplánovali. Zložil telefón a s kyslím úsmevom sa vrátil do dámskej spoločnosti. Prvýkrát, a príliš skoro, mu hlavou prebehla myšlienka, či všetko bude také ideálne.

 

Kým Andrej zaspával v kine, Lucia rátala produktivitu pobočky a zúfalo hľadela na čísla, ktoré ukazovali omnoho menej ako sa podľa plánu očakávalo. Spoločnosť jej robila Petra. Sedela oproti nej s preloženými nohami a jednu nohu si hompáľala a pospevovala „All I Want For Christmas“.

„Prestaň. Lezie mi to na nervy.“ - napomenula ju Lucia.

„To akurát hrali v rádiu, keď som ráno havarovala.“ - odvrkla jej Petra.

Nedbala na jej námietky a pokračovala ďalej, kým Lucia nervózne nevypla notebook.

„Si otravná, vôbec mi to pri tebe nemyslí. K ničomu sa nedopracujem. Poďme radšej na tu kávu.“ - obliekla si kabát a vybehla von z kancelárie - „vstávaj Mariah, dávam ti sekundu, aby si sa prezliekla, inak platíš.“

„Za sekundu sa viem vyzliecť, takže si to radšej zaplatím, ale mám tušenie, že to čo mi chceš povedať, bude drahšie ako tá káva. Mám chuť na Starbucks. Poďme do Viedne.“ - navrhla.

„Nestačil by ti Aupark? Nechce sa mi trepať v takomto počasí pre jednu kávu za hranice.“

„Ale moja, hranice už dávno padli a nie je to ďaleko. A Aupark neznášam, nemohla by som sa sústrediť na to, čo mi hovoríš, stále by som zízala na chlapov. Ja platím, ja vyberám. Ideme tvojím autom, moje je niekde, ani neviem kde.“

Cestou zavolala Lucia domov. Prehodila zopár viet s babysitterkou, Katkou, a o niečo viac s malou Evkou.

„Mami, Katka mi kúpila dnes knižku o vesmíre. Boli sme v Auparku. Videla som ocka. Kričala som na neho, aj som sa za ním rozbehla, ale niekde sa mi stratil. Počkám ho v noci, aby som mu ju ukázala. Aj teba počkám.“ - nadšený mladý hlások rezonoval v jej ušiach pár sekúnd, kým sa dopracovala k odpovedi.

„Nie, zlatíčko, choď pekne spať najneskôr o deviatej.“ - dala povel a rozlúčila sa.

Neprekonala v sebe myšlienku Andrejovho návratu, ktorý si želala, a nepovedala malej Evke o jeho náhlom odchode. Nevedela ako, a sama myslela, cez víkend, ktorý strávila Evka u jej sestry, že sa Andrej vráti. Malá si nič nevšimne a ona jej nebude musieť nič vysvetľovať.

Realita však bola iná a v Luciinej hlave ešte neprebehol rozumný dialóg, v ktorom vysvetľuje Evke, kde ocino je a kde už nebude.

„Zwei mal Latte, bitte.“ - objednala Petra a nevšímajúc si otázky herr kellnera, pohoršovala sa Lucii nad zbytočnosťou nemeckého jazyka - „hrozný jazyk, ako keby ich všetkých v hrdle tlačili Mózartove gule a nejaký Holanďan im v drevákoch stál na nohách. Neznášam ho.“

„Mohli ste si objednať aj po slovensky, myslím, že by som vám rozumel.“ - vysmiaty čašník prerušil svoju dokonalú nemčinu a odišiel preč.

Zasmiali sa a obidve fetovali vôňu všadeprítomnej kávy. Lucia si obzerala interiér a Petra mimiku Luciine tváre.

„Nooo, som celá nedočkavá, nenapínaj ma. Čo sa stalo?“ - chytila Luciu za bradu a prinútila ju, aby sa jej pozerala do očí.

„Zdrhol k tej svojej štetke.“ - cítila Petrinu ruku, ako jej silno zoviera bradu a neartikulovane zo seba dostala svoju celosvetovú novinku.

Petra, po tejto správe, stiahla ruku spať a začala si ňou trieť preloženú nohu. Sklonila hlavu a zamyslene sledovala každý jeden pohyb svojej ruky.

„Tak, a teraz mi spievaj All I Want for Christmas.“ - pokračovala Lucia s oslobodenou bradou, - „pretiahol ma na rozlúčku, vyvenčil psa a zdrhol na privítanie svojho nového života pretiahnúť tú osamelú hysterickú kundu.“

„Neviem, budem k tebe úprimná, ale nie je mi to ľúto. Vedela si dobre, že má inú, bola si sprostá a odniesli sme si to my v práci. No a teraz je aký výsledok z toho všetkého. Neporiadok doma a ešte väčší bordel na pracovisku. Je to riadny kus vola, že zdúchol pred Vianocami a vôbec, že zdúchol k nejakej slečne radodajke, ale čo si čakala? Čím viac si sa ho snažila ignorovať, tým viac ho vítala ona.“ - začala Petra svoj pohľad na vec.

„Ja som teda na vine?“

„Kto tu hovorí o vine? Hovorím, že odkedy si vedela, že má inú, neurobila si nič pre to, aby nemal dôvod k nej chodiť, len si mu nahrávala. Do neskorého večera v práci, porady, a iné blbosti, ktoré možno nemuseli byť, skladala si mu telefón, dokázala si ho poslať do riti kvôli tomu, že ti nedoniesol minerálku ku káve, napriek tomu, že minerálky nepiješ. A ako si sa s ňou vysporiadala?“

„Ako myslíš vysporiadala? Čo som mala s ňou urobiť?“ - nechápavo pozerala Lucia na Petrin prejav úprimnosti.

„Poslať jej ďakovný list, že sa tak sprosto pýtaš. Byť na tvojom mieste, nájdem si ju v tom bordeli, v ktorom sa vyhrieva a zmlátim ju. Žiadna diskusia. Strápnila by si sa, ale tak uvažuj, pred kým? Pred štetkami z piatej avenue a feťačkami z horného konca Košíc, ktoré si zarábajú šukaním vo Viedni.“

„Nestojí mi za to.“

„No tak ti potom za veľa asi nestojí ani tvoje manželstvo. Načo potom nariekaš, muži sú chrapúni, ale neurobila by si to isté, keby sa on tak správal k tebe ako ty?“

Lucia málokedy premýšľala o svojom manželstve. Mala muža, dieťa a prácu. Z tejto trojice, sa po uspokojení túžby byť matka a manželka, začala venovať svojej práci, nesledovala chod manželstva a pocity toho druhého. Bola spokojná ona, musel byť spokojný aj on. Bol správny čas na kariéru. A čo je doma, tak to manželským zväzkom, doma aj zostane.

„Je ľahké povedať „áno“ pred stovkou ľudí v kostole, ťažšie je stovku ľudí presvedčiť, kto mohol za to, že sa to „áno“ rozpadlo.“ - ukončila Petra prvú časť svojho úprimného predslovu a ticho sa rozplakala.