adam j. pallo

Kamarátky mojej babky ma potom vychvaľovali, aký som dobrý chlapec, z ktorého by bol nádherný farárko, ktorého na svete prstom na mape nanájdete.

Hold, nestalo sa a ja som rozhodol pre exhibicionizmus v capital city. V ňom som stretol aj človeka, ktorého cítenie bolo podobné tomu môjmu a vek skoro identický, no spôsob života, viera a sila, ktorou sme v niečo verili, si boli vzdialené ako let z Jupitera na nejakú neznámu planétu mimo slnečnej sústavy.

V tú noc, keď som v pocite samoty našiel odvahu zavolať gaypoštola na návštevu, sa začala, duchovne povedané, správna cesta môjho života. Rozprávali sme sa do rána nasledujúceho dňa. Viedli plodnú diskusiu o svojich životoch a porovnávali, čo nám bolo spoločné a zapíjali, čo nám bolo cudzie navzájom. Ja nedopitou slivovicou od Itčkára, on dvoma litrami lipového čaju.

„Boh ma neodsúdi za to, že som gay, ale odsúdi tých, ktorí sexuálne žijú v pomere, kde obe pohlavia sú rovnaké.“ - začal diskutovať a ja zaspávať.

Naposledy som čítal Bibliu pre deti, v čase môjho raného exhibicionizmu. A nepamätal som si, či som práve v nej prvýkrát objavil slovo gay alebo homosexualita. Vedel som niečo o Kainovi a Ábelovi, o Mojžisovi, troch kráľoch a Herodotovi, no pre danú diskusiu to boli nepotrebné osoby.

„Nechcem sa o tom baviť, ver si v čo chceš a ako silno chceš. Potrvá dlho kým sa vyrovnám ja sám so sebou a nie, aby som sa ešte strachoval, či ma Boh prijme medzi svoje hetero ovce, alebo pošle do gay stáda k bačovi satanovi.“

Ospravedlnil sa a navrhol spánok, aby si oddýchlo nielen telo, ale aj duša. Nad dušou som veľmi nerozmýšľal, no ostatné hmotné orgány môjho tela spánok potrebovali.

Z toho čo som si ráno spomenul, že mi gaypoštol rozprával, som si o ňom vytvoril obraz šťastného človeka. Nevtieral mi svoju vieru, svoje presvedčenie, ako skype kamarátka, ktorá sa cítila šťastná len preto, že sa v kruhu svojej „Rodiny“ vyváľala a oplieskala riadne o zem, čím prejavovala svoju náklonnosť k obrázku, na ktorom bola svetu neznáma tlstá žena s chlapom alias zakladateľmi „Rodiny“.

Rozprával o svojich úspechoch a neúspechoch, ktoré nakoniec zvládol a v mysli za to ďakoval Jemu.

„Rozhodol si sa sám pre svoj život, žiť ho ako ho žiješ a ja tiež, máme rozdielne názory na veľa vecí, ale to je jediná vec, ktorá umožňuje a núti ľudí, aby spolu komunikovali, ak sú schopní prijať kompromisy a rešpekt jeden druhého.“ - zhodnotil celý náš nočný dialóg tesne predtým, než odišiel.

Jediné čo som si nedokázal vysvetliť bolo, ako dokázal potlačiť sexuálne pudy. Nenadobudol som názor, že po každej omši doma masturbuje na záchode, no nejak to zo seba musel dostávať von. Návšteva kostola nie je náročná fyzická práca, ktorá by vás vyčerpala do stavu „dnes nie, dnes ma bolí hlava“. V tom musela byť najpevnejšia vôla, ktorú som doteraz u nikoho nespoznal.

Vyfajčením jednej cigarety som myšlienky na gaypoštolouv sexuálny život vyfajčil z hlavy a zaoberal sa myšlienkou, ktorá sa prebojovala, skôr ako prišiel gaypoštol, cez vojnu pocitov samoty a neistoty do popredia. Vrátiť sa, či nevrátiť? Vhupnúť späť do života študentských radostí, slastí a neumytého riadu v kúpeľni, alebo si ten špinavý riad nechávať v drese v kuchyni tvoriacej súčasť jednoizbového byt a mojich doterajších pocitov....

Nespisoval som zoznam s „pre“ a „pro“, lebo nie som hrdinka teen age seriálu „Helena a její chlapci“ a nejednalo sa o dilemu, či sa má chlap viac pozitívnych vlastností, aby sa s ním Helena vyspala, alebo si radšej pre jeho nedostatky ľahne s plyšákom do postele.

„Urobil som chybu, keď som odišiel z intráku?“ - zavolal som sestre - „citil by som sa mladším a neviazaným, keby som ostal medzi omladinou?“

„Ma otravuješ s kravinami, ty fakt nie si normálny...“

Nie som. Afektovane s prvkami urazenosti som položil telefón a začal rozmýšľať. Výnimočne to nebolelo ,ale nebolo ani dvakrát príjemné. Vrátiť sa na Botanickú 25, kde sa na jedenástich poschodiach konali orgie lepšie ako na chate so zúfalým manželským párom, kde priemerný vek osadlíkov bol 23, kde bolo menej liekov ako na jednom poschodí v paneláku, viac litrov 40 percentnej vody ako tej bez percuálneho ohodnotenia, kde bolo menej súkromia a ….

Nie. Prekonám pocity samoty, nechám nech ma zožerú 4 steny s peruánskymi mravcami a radšej si počkám na amerických hrdinov, ako by som mal stratiť časť zo svojho hetero-bi-homosexuálneho súkromia. Sex, orientácia a špinavý riad v kuchyni nakoniec rozhodli.

Pocity samoty a neistoty vztýčili víťaznú vlajku a udupali samoprechodnú myšlienku medzi nimi do úzadia. Dodnes ďakujem, že sa nikdy nevrátila ako ja medzi omladinu na blok D II.

„Navrhujem, aby sme sa najskôr prešli po meste, je krásne, sadneme niekde na čaj a ty na slivovicu , ak budeš chcieť, a potom rozhodneme, aký bude plán. Mám voľno a nechcem sedieť doma.“ - dva dni po nočnom štebotaní sa ozval gaypoštol s pozvánkou na vyplnenie jeho dovolenky.

Pozvanie nemusel opakovať. Za tie dva dni, čo som ho nevidel, som ho videl všade. Bol predavačka v Tescu, prednášajúcim v škole, mliekom v chladničke a fľakom v sprchovom kúte. „Umelecky“ vyjadrené, bol som namotaný na 190 cm „miništranta“ v božích rukách, žiaľ nie v mojich.

Od jeho dovolenkujúceho dňa sa zintenzívnila naša komunikácia cez telefón, z očí do očí, z rozdielnych cieľov do spoločných, z kamarátstva do lásky, avšak len z jednej strany. Z tej hlúpejšej, teda mojej.

„Som veľmi rád, že som ťa spoznal. S nikým som sa nerozprával otvorene o svojich citoch k rovnakému pohlaviu. Rodičia to pochopili, ale sú to rodičia a vidia ma ako všetci ostatní s teóriou o zasadení stromu a postavení domu, z ktorého sa bude ozývať detský plač, smiech a mužský hlas dopĺňaný ženským.“

„Ako chceš potom ďalej žiť? S mužom pod jednou strechou nechceš, so ženou nedokážeš. V dome Pána sa nedá večne. Odídeš z neho a vrátiš sa do svojho, kde sa bude ozývať detský smiech akurát tak z televízora.“

Prešli tri mesiace a jeho myšlienky si nemali čo povedať s mojimi. Boli to však nezabudnuteľné tri mesiaca, v ktorých som aspoň na chvíľu využil správnu cestu. Telo si oddýchlo od alkoholu, rozkrok od sexu a moje oči od pohľadu iných očí v miestom gay bare.

Nežili sme jeden pre druhého, ale žili sme, aby sme nezabudli, že aj kamarátstvo má svoju hodnotu. Návštevy kín, divadiel, galérii a cestovanie z neho urobili môjho Balzacovho Bratranca Ponsa, a zo mňa na pár týždňov človeka, ktorý dokáže milovať a vie to prejaviť.

Tomu, v koho on veril a zbožňoval, som sa ja, ktorý sa na Neho obracia s ťažkosťami, zaprisahal, že nikdy nespravím túto chybu. City lásky, prejavu náklonnosti si nechám len pre svoje vnútorné potreby...A je tomu tak dodnes, maximálne, čo je možné zo mňa dostať je „mam ťa rád“, maximálne, čo ja chcem od druhých počuť je to isté. Utekám od každého, kto sa snaží prejaviť niečo nad rámec ohraničeného vyjadrenia citov a nechcem zatiaľ nič viac počuť. Je to krásne, je to milé a mne to dáva trikrát viac ako strápnený vyplakávať na lavičke v parku pre amerického Valentína a jeho vetu „I love you“.

Gaypoštol bol zázrak, dobrý anjel, ktorého mi poslal, aby mi ukázal, že nie všetko je o chľaste, egoizme, rakovine a prehnitej závisti. Len asi svoju službu prehnal a dovolil mi, aby som sa zaľúbil, s čím jeho Šéf a on sám nerátali, a preto ak jeho úlohou bolo ukázať mi, čo je na tomto svete „správna cesta“, tak môžem len konštatovať, že sa mu to vymklo z rúk a mne spod kontroly exhibicionizmu.

Stretol som som o šesť mesiacov. Z diskotéky, nadránom, som polotriezvy vbehol do kostola na Františkánskom námestí. Sadom sol si, s minerálkou zapichnutou v zadnom vrecku na rifliach, a pozoroval ľudí naokolo. Sedel o dve lavice vpredu, diagonálne ku mne. Šepkal prísediacemu chalanovi a prstom ukazoval na maľby na stenách.

„Ahoj, ako sa máš?“ - klasická veta ľudí, keď sa stretnú, telefonujú alebo chcú o niečo žobrať.

„Vidíš, nijak extra..čo ti budem klamať a hrešiť tu nechcem.“

„Môžem ti niekoho predstav...“

„Nie, nemôžeš.“

Pozdravil sa s tým, nech sa mi lepšie darí a odišiel späť ku kamarátovi, ktorý otočený ku nám tvárou, pozoroval každý pohyb jeho pier, aby mu neuniklo nič, čo je schopný z nich odčítať.

Nečakal som na úvodné zvončeky, ktoré ohlasujú začiatok jeho radovánok a rýchlym krokom som z domu Najvyššieho vyletel a naskočil na električku. Nepočul som dopadať rozbité sklo na dverách Jeho domu a nevnímal som krv, ktorá mi stekala z dlane. Urazený, sklamaný a nahnevaný na Neho a jeho všetkých služobníkov, ktorých si podmanil, som sa hodil do postele ako Helena bez jej chlapcov.

Po dvanástich hodinách spánku som si uvaril lipový čaj so slivovicou a popíjal ho s cigaretou v ústach na balkóne. Rany na ruke sa snažili dať chrastami dokopy, zahojiť všetko, čo sa zahojiť s ich pomocou dalo a na ostatné rany kašlali.

Zdvihol som hlavu k oblohe a pozoroval hviezdy. Nedokázal som sa Mu vyspovedať, povedať, čo ma na ňom a na všetkom ostatnom serie. Vydýchol som dym z cigarety do nebies plných svietiacich „dobrých“ anjelov a s malými výčitkami svedomia za rozbité malé okno na dverách jeho domu, sucho poznamenal „Justify my love“.