adam j. pallo

„Si riadna socka, keď už musíš stopovať.“ - ozval sa z auta hlas.

„Mám ja to len smolu. Zo všetkých Bratislavčanov, ktorí idú domov do Košíc, mi musíš zastaviť práve ty.“

„Nemudruj a sadaj, zoberiem ťa do Nitry, odtiaľ si stopuj ďalej, i keď s tvojím výzorom by ti nezastavil ani trojvlasový dedko z predmestia Pezinka.“

Počúvala hity z deväťdesiatych rokoch a konverzácia sa niesla v duchu spievania refrénu No limit a All that she wants.

„Pred desiatimi rokmi som na 2 Unlimited nedal dopustiť, dnes si len hlavu trieskam, ako som to mohol počúvať. Tožvie čo budem o desať rokov hovoriť na Amy Winehouse.“ - trápna nostalgicko-futuristická filozofia.

„Fetom pretiahnutý budeš behať s injekčnými striekačami v žilách a žobrať o desať korún na drogy, čo iné by si čakal. Čo budeš robiť cez leto?“

Rozpovedal som jej o lístku, ktorý sa odohral noc pred poslednou štátnicou u mňa na balkóne za odborného dozoru mojej sestry.

„Tak to musíme ešte niekedy osláviť, alebo skôr riadne zapiť, možno ťa už nikdy neuvidím a neožrať sa s tebou posledný krát, to by som si v živote neodpustila.“

Vulgaristka ma „vyhodila“ z auta na autobusovej stanici v Nitre. S prosbou, aby som neskúšal ďalej šťastie stopovať a radšej si kúpil lístok na autobus, hodila po mne sto korún, zabuchla za mnou dvere a „ufujazdila“ preč.

„Zas si sa rozhodol z minúty na minútu a neporadil si sa. Vždy si taký. Nikto z našej rodiny nerobil takéto rozhodnutia na nejakom lístku, si sa pomiatol?“ - pýtala sa mama, s ktorou som bol na cintoríne navštíviť miesto večného odpočinku mojej kamarátky z detstva.

„Neviem. Napísal som na desať lístkov, čo by som chcel a nejako vyšlo to, čo som chcel najviac. Nič zlé sa nestane, neboj a aj keby, dediť budeš jedine ty a oco a možno aj sestra, ale na tú už nič nezostane.“

„Somár.“

Po príchode domov nás oboch prekvapila sestra. Kufre pohodené na chodbe, ona vyvalená na gauči pred televízorom v obývačke.

„Nebudeš to mať ľahké, dám na teba pozor, aby si nerobil žiadne voloviny, si mladší a budeš poslúchať, som staršia, budem komandovať. Bez diskusie.“

O dva dni sme sedeli celá rodinka v aute a viezli sa do Bratislavy. Mama vzlykala posledné tri dni a otec počúval moje navigačné schopnosti, blížiace sa k havárii s električkou.

„Čo budeš robiť potom?“ - spýtala sa mama, keď sme všetci štyria sto percent svojej telesnej hmotnosti a mozgovej kôry, preniesli zo sedlákova do megamesta.

„Neviem, napíšem si desať možností a uvidím, ktorú z nich si vytiahnem.“

Večer odišli a ja som zostal s ňou, o rok a pol staršou sestrou, sám. Bola to posledná noc, ktorú som strávil v Milanovom byte. S troma kuframi, dvoma taniermi a so sestrou.

„Chceš sa vrátiť domov?“ - spýtala sa ma, keď sme z jedného taniera jedli cestoviny a z druhého polievku.

„Nie, čo by som tam robil? Založil gay club a robil pochody closet-boys? Nájdem si podnájom. S redaktorom sme sa o tom rozprávali, má kolegyňu, ktorá by sa pridala. Nájdeme si trojizbovák a pokorím svoje súkromie na 1/3 záchodovej misy, ktorú si s tretinami ostatných častí bytu prenájmem.“

Neplánoval som zahodiť všetky vzťahy, ktoré som doteraz nadviazal, ba naopak, tie, ktoré vydržali do okamihu, keď som si práve vkladal lyžicu so špagetami do úst, som chcel rozvíjať ďalej a bojovať za ne, tie, ktoré sa do toho okamihu stali minulosťou, som tou minulosťou chcel nechať.

Dojedli sme posledné plody, ktoré kuchyňa dala a boli sme schopní urobiť z nich požívania hodný materiál a vybrali sa za vulgaristkou, gay kamarátom, Itčkárom a ďalšími, ktorí ma chceli vidieť, možno posledný krát živého.

„Bola som k tebe vždy úprimná a budem taká aj teraz.“ - začala príhovor vulgaristka, ktorá odložila svoju vulgaristko-alkoholickú odvykačku na pár hodín bokom a po to troch becherovkách a pivách sa ujala slova - „nikdy som nedala na dobré mravy a puritánsky život, a preto som ťa vždy mala a mám rada. Máš odvahu, inteligenciu, zmysel pre humor a kopec iných vlastností, ktoré prekričia tvoju nadržanosť na alkohol, orgie v manželských pároch, či fajčení cigariet, na to jebať, poučíš sa, naučíš sa a potom sa so mnou opiješ a zistíš sám, že si urobil pič.. deebilinu, bez toho, aby ti niekto dával rozumy. A potom prídem ja, vyplačem sa u teba, budem nadávať a jediné, čo budem od teba chcieť počuť je to, aby si držal hubu. Ty kurva, ja ťa mám veľmi rada. Vráť sa mi, inak ťa zabijem.“ - a v návale emócií a sĺz v očiach, šupla do seba becherovku a vykríkla „na zdravie najlepšej buzny na svete, amen.“

Sestra bola z nej v miernom šoku, napriek tomu, že som jej predtým v krátkosti vysvetlil povahy mojich kamarátov. Toto zrejme nečakala.

Nekomentovala to a pila svoje obľúbené červené víno, kým neskončila v objatí vulgaristky a sľuboch o veľmi dobrom kamarátstve. Dve dospelé, povahovo rozdielne a alkoholom podmanené ženy si prejavovali náklonnosť spomienkami na chlapov a pevnými záväzkami do budúcnosti.

Na druhý deň ráno som venoval posledné pohľady jednoizbovému bytu, ktorý mi bol spoločníkom v chvíľach samoty, svedkom citových výlevov a nezrozumiteľných monológov medzi mnou a jeho stenami, ktoré do seba absorbovali všetky návaly môjho hnevu, radostí a trápenia.

Nikdy nebol môj, a predsa mi patril viac ako Milanovi. Mal som naň právo, z emocionálneho hľadiska sa stal mojím domácim miláčikom, do ktorého som vždy utekal, v ktorom som sa schovával, v ktorom som zabuchol dvere s povzdychom, že sa navždy lúčime.

„Poď, nestihneme autobus.“ - poháňala ma sestra.

„Nechaj ma tu ešte minútu.“

„Počkám dole, taxík je pred vchodom.“

Nechcel som odísť bez rozlúčky. Chytil som papier a pero a rozpísal sa.

„Ďakujem ti za všetko, čo mi bolo všetkým a za to dobré, čo mi chcelo byť spočiatku zlým. Bol si oporou, kamarátom a učiteľom, nikdy na teba nezabudnem. Nech sa ti darí, Milan. Mám ťa rád.“

Hodil som kľúče do schránky, zamával Itčkárovi, ktorý fajčil na balkóne a nasadol do taxíka.

V autobuse sestra dospávala opicu a ja som čítal Mexickú vlnu. Pokračoval som v jej čítaní v lietadle do Londýna a dočítal ju pri pristávaní na letisku tisíc kilometrov od toho, z ktorého sme vzlietli.

Tesne po pristáti sestra vytiahla lístok z peňaženky a podala mi ho.

„Máš to, čo si si vytiahol. A mám to aj ja. Teraz budeme omnoho viac bližšie jeden druhému ako za celých 25 rokov, ktoré sa poznáme. Welcome to America, my brother.“

Medziľudské vzťahy sú ako loď vo fľaši. Vkladáte kúsok po kúsku a niekoľko rokov vytvárate niečo, čo vás tesne pred skonom poteší. Nie každý kúsok z lode postavíte podľa návodu, lebo niekedy sa zlomí alebo nezapadne na správne miesto, no nevzdávate to.

A nejak podobne to funguje aj medzi nami. Hľadáme si spriaznené duše, ktoré budeme milovať. Ukladáme si ich do srdca, z ktorého ich nechceme odohnať. Majú svoju hodnotu, ako každá časť tej lode, a keď sa niekedy istá časť nezdarí, hľadáme náhradu, za strateného „muža cez palubu“.

Chránime si ich pred všetkým zlým, pred ich zánikom, až sa raz to srdce rozbije, ako tá fľaša, a my si povieme „prežili sme nádherný život.“

Netreba avšak každého milovať, stačí mať pocit, že nie ste jediný, ktorý drží kormidlo...