adam j. pallo

Po návrate domov sme sa všetci traja rozlúčili, nebolo nám všetkým do reči, a tak nepadli ani slová, že sa uvidíme neskôr, keďže sme vedeli, že to tak skoro nebude. Nahodil som svoj hollywoodsky úsmev a zvítal som sa s rodičmi. Mama opäť bedákala, že som schudol, oco sa začal vypytovať na nejaké mne nejasné konflikty, ktoré sa vraj odohrali v blave za posledný mesiac, o ktorých som nemal ani poňatia. Videl, že zo mňa asi ťažko niečo dostane, respektíve zbadal, že nemám ani šajnu o čom točí, a tak to ukončil otázkou, či v tej Bratislave vôbec bývam. Odpoveďou bývam, ale nič ostatné, okrem seba, neregistrujem, sa ukončila debata o starostiach, výbuchoch, strielačkách a iných prepadoch v capital city. Hodil som sa na posteľ a začal sa prehrabávať v pošte, ktorá mi stále chodí na moju adresu domov a ktorá bola samozrejme otvorená, keďže je to u nás zvykom, že mama musí vždy o všetkom vedieť a je jej jedno, či sa niekde hovorí o poškodzovaní súkromia alebo listovom tajomstve. A ja som na druhej strane aj rád, lebo ak prídu nejaké účty alebo iné zbytočné veci, ktoré treba vybaviť, mama to všetko s radosťou vybaví a ja nemusím robiť nič.

Po desiatich minútach, keď som pozeral na enormne vysoký účet z Orange, mi prišla sms od bratranca. „Ja som tam pretiahol tú barmanku. Kurva, čo som to spravil.“ Odpovedal som mu, že pretiahol barmanku. Zrejme mal celou cestou výčitky svedomia a keďže toho veľa nenarozpráva, potrebuje sa aspoň vypísať. Vymenili sme si ešte pár sms o tom, že nikto nikomu nič nepovie, že to vieme len my dvaja a že v rámci rodinnej spolupatričnosti, by sa to nemalo dostať na dvor inej rodine, ktorá má tiež medzi sebou nejakú tu spolupatričnosť.

Nechcelo sa mi už nič riešiť. Prečítal som si list od kamaráta, ktorý bude ešte pár rokov za mrežami. Bolo toho na päť strán a mňa to uspávalo. Nedočítal som to a zaspal som v rifliach a košeli.

Ráno som sa zobudil na klasickú a pravidelnú nedeľňajšiu hádku rodičov v kuchyni. Neviem, či je to tak v každej rodine, ale u nás je to zvyk už niekoľko rokov, ešte keď sestra bývala u nás, tak sme mali v nedeľu vždy rovnaký budíček. Oco sa vehementne snažil pomáhať mame s varením, načo vždy doplatil, lebo všetko, čo urobil bolo, podľa mojej mami a jej predstáv, zle. „ Nepridávaj tým rezňom toľko, lebo sa pripečú.“ „Dal si do polievky vegetu?“ „Samozrejme, to som si mohla myslieť.“ „No veru, to je najľahšie, vyvaliť sa pred televízor a všetko nechať tak, namiesto toho, aby si to spravil poriadne.“ Takže ani za mesiac mojej absencie sa doma nič nezmenilo. Pri obede si už vymieňali zaľúbené pohľady a neviem, či vôbec registrovali, že je tam o jedného člena rodiny viac ako po ostatné tri nedele. Až keď ma chytil cholerický kašeľ skonštatovali, že by som s tým fajčením mal už konečne prestať. Po chvíľke ticha sa ma mama spýtala, či som volal so sestrou. Jej sa vraj už týždeň neozvala a ani ich neboli pozrieť, tak ani nevie, čo sa tam deje. Povedal som, že sa má dobre, že som s ňou hovoril a že som jej poslal peniaze, ktoré som jej dlhoval. „No však už bolo načase.“ Tým sa skončil nedeľňajší obed.

Poobede som prezvonil susedu. Naše dlhoročné znamenie, že som doma a že nech urobí kafé a ide sa fajčiť, kávičkovať a ohovárať všetkých naokolo.

Prezvonil ma späť jej manžel. Nikdy to nerobil, čo ma teda prekvapilo. Vybehol som o pár poschodí vyššie a zabúchal na dvere. Otvoril manžel susedky.

„Poď ďalej, ale buď, prosím ťa, potichu, žena spí.“

„Ahoj, však teda prídem, keď sa zobudí.“ – odpovedal som.

„Nie. Nie. Urobil som už aj kávu.“

Nasledujúcich pár minút zostalo ticho, to ticho, ktoré ja nenávidím.

„Ako v Bratislave? Škola a práca v pohode?“

„Hej, dá sa. Čo nové u vás? Je tu nejako ticho, to tu tak nebývalo.“

Poobzeral som sa dookola a okrem toho, že tam bolo ticho, bol tam aj dosť slušný neporiadok. Rozhádzané špinavé veci sa bili o gauč s opratými, zrelými na ožehlenie. Na stole sa váľali dve prázdne fľaše vína a poloprázdna fľaša vodky.

„Žena je chorá.“

„Čo?“ – strhol som sa z toho údivu, ktorým som šmíroval po izbe a neporiadku.

„Rakovina.“

„Čo?“

„Zistili jej ju pred dvoma týždňami. Metastázy má už rozšírené po celom tele, či ako to doktor hovoril. Nerozumiem sa týmto veciam. Jediné, čo viem je, že zomiera.“

„Čo?“

Na moje tretie trápne čo, už sused nereagoval. Bol ticho. Slzy mu stekali po líci a díval sa niekam do rohu izby. Zdrevenel som. Nemám rád správy o smrti a nemám rád, keď mi kamaráti a kamarátky zomierajú v mladom veku na rakovinu. Suseda sa vydávala pred rokom. Bola zamestnaná v miestnej firme, kde sa zoznámila aj s mužom. On bol skladník, ona robila za pásom. Po polroku známosti sa zobrali, kúpili si dvojizbový byt oproti susedkiným rodičom a prerobili si ho podľa vlastných predstáv.

So susedou sme sa poznali od detstva, boli sme ten istý ročník, ona chodila do béčka a ja do céčka, ona po základnej išla na učňovku a ja na gymnázium. S ňou sme boli prvýkrát na diskotéke, s ňou som sa prvýkrát opil, s ňou som pravidelne popíjaval kávu a fajčil cigarety každé dve hodiny.

Popíjal som kávu a hľadel do zeme. Nikto z nás už nemal chuť hovoriť o tom, ako je v práci, ako sa komu darí a kto sa za koho ide vydávať, alebo kto sa ide zas rozvádzať. Po desiatich minútach ticho prerušil zvuk sms na mojom mobile.

„Ona je tehotná.“ – text stručný, výstižný a jasný a od nikoho iného ako od môjho málovravného bratranca.

Myšlienkami som bol stále niekde inde, a tak mi „nezaplo“, že sa jedná o jeho frajerku a nie o tú barmanku.

„Kto? Tá barmanka? To tak rýchlo, však si sa s ňou len včera vyspal?“ – ani neviem ako rýchlo som to naťukal do mobilu a odoslal mu.

Keď som odpovedal svojmu výstižnému bratrancovi, pozrel som sa na susedinho manžela. Slzy mu už netiekli. Pil kávu a ponúkol mi vodku. Bolo mi trápne povedať áno aj nie. Tak som sa ho spýtal, že či nemá pivo. Nebolo to najdiplomatickejšie, čo som mohol urobiť, ale ja som vtedy nevedel, čo mám vlastne urobiť.

„Vidím, že stále brzdíš chľast s pivom.“ – poloúsmevne skonštatoval a ja som sa prisprosto usmial.

„Máme ho stále tam, kde bývava, dones aj mne jedno, ale buď potichu.“

Medzitým nalial sebe vodku a hodil ju do seba.Keď som sa vrátil späť, bolo už naliate v dvoch pohároch s logom Nescafe.

„Dúfam, že ti to nevadí, že to dávam do šálky. Včera tu bol môj brat, tak sme si dali zopár pohárov.“

„Kľudne, dobre vieš, že nie som fajnový.“ – ale to som mal už pohár v rukách a viac ako polovicu odpité.

„Koľko života jej ešte zostáva?“

„Dva mesiace alebo aj menej. Nikto nevie povedať. Poďme si zapáliť.“

Na balkóne pri cigarete v ruke a už celou šálkou vodky v sebe, mi rozpovedal ako to všetko začalo, od jej odpadnutia v práci, cez vyšetrenia vo Zvolene a v Bratislave až po ten verdikt. Nikde sa s ňou nezdržiavali, Každý pozrel na výsledky, ktoré sa im podali do ruky a potom sa už len snažili nejako povedať, že tam už nič nemá význam riešiť.

„Dobre vieš, že nemáme peniaze na to, aby sme dávali doktorom do vrecka. Ja som vlastne ani nevedel, o čo sa jedná. Rozprávali na mňa príliš zložito, až nakoniec v Bratislave nám to povedali priamo do očí, predtým sa len jeden doktor odvolával na iného a na iné vyšetrenia. Ďalší zas len bedákal, že kde sme boli doteraz. V Bratislave jej urobili ešte zopár vyšetrení, aby mali istotu, či nám môžu stopercentne povedať to, čo im bolo všetkým jasné. Doktor povedal, že je mu to ľúto, ale rakovina je už v takom štádiu, že už ani operácia nepomôže. Potom si ma zavolal a povedal mi, že jej zostáva už len pár mesiacov, možno týždňov.“

„Život je kurva.“ – to bolo jediné, na čo som sa zmohol.

Dopil som kávu, vyfajčil ešte jednu cigaretu a odišiel domov. Nebol som susedu vôbec pozrieť. Nechcel som sa na to spýtať, i keď by som ju rád videl. Videl som ju až o tri týždne. Predral som sa cez dav ľudí ako v električke, keď chcem pozorovať gombíky v „kokpite“, a díval som sa na 25 ročnú krásavicu, ktorá bola oblečená v kostýme, ruky mala spolu položené na bruchu a bez jediného pohybu ležala v truhle.

Keď som zabuchol dvere, za ktorými sa jeden život rýchlo ponáhľal skončiť, spomenul som si na sms od bratranca, ktorému má o pár mesiacov prirásť nový život.

Vytočil som jeho číslo.

„Čau. Kto je to tehotný?“

„Som u vás doma, čakám ťa.“ – a zložil telefón.

Popíjal v mojej izbe kávu a počúval moju mamu, ktorá do neho hustila otázky o tom, že či má už frajerku a že ten náš halabuch (to myslela mňa) by si už tiež nejakú mohol nájsť, že ona sa vnúčat hádam ani nedožije a že len sprostosti mi behajú po rozume, a že vlastne je dnes všetko drahé a keď sa chce mladá rodina nejako usadiť stojí to veľa peňazí, takže je nakoniec aj dobre, že sa nejdem ženiť, ale že nejakú frajerku by som už aj mal mať.

Keď som vošiel do izby, videl som to zúfalstvo z mojej mamy na bratrancových očiach. Najskôr som sa mami spýtal, či vedela o tom, že suseda zomiera na rakovinu. Vedela, ale sama nevedela ako mi to má povedať, keďže si je vedomá, že naše kamarátstvo je pridlhé na to, aby mi o takých veciach rozprával niekto tretí. Zo siesty pri káve a koláčoch a v zostavení môjho zúfalého bratranca, mojej mami a neskôr aj mňa, nás zachránila mamina kamarátka, ktorá jej volala, že musí k nej mama hneď prísť, lebo sa zas niečo niekde stalo a ona to vie ako prvá a musí to mame povedať, aby sa to mama nedozvedela od tej, ktorá to bude vedieť ako druhá.

„Čo sa deje?“ – spýtal som sa bratranca.

„Poďme niekde na pivo.“

„OK, oblečiem sa a môžeme vyraziť.“

Vyrazili sme až do Nitry. Ani jeden z nás nevedel, kam chceme ísť na pivo, tak sme sa viezli v aute, až sme prišli do Pribinovho mesta. Celou cestou som stále rozmýšľal nad kamarátkou. Nepovedal som ani slovo a na moje „prekvapenie“ nepovedal slovo ani bratranec. Sadli sme si do neznámeho baru medzi neznámych ľudí a objednali niečo na pitie. Bratranec nejakú lajtovu kolu a ja becherovku s pivom.

„No tak, kto je tehotný?“

„Ja určite nie.“ – odpovedal.

„Aha, tak je malá pravdepodobnosť, že to dieťa bude tvoje.“

„Frajerka.“

„No tak pravdepodobnosť je väčšia.“

„Čo mám robiť?“

„Čo chceš robiť?“

„Neviem..... Kurva, ja som taký somár, čo som si nedávala pozor.“ – bedákal ako keby mal šestnásť.

Hodil som do seba becherovku, zapil pivom a zapálil cigaretu.

„To je už teraz jedno. Chceš si ju vziať?“

„Hádam aj hej, neviem.“

„Tak vyskúšaj s ňou najskôr žiť, starajte sa o dieťa a uvidíte, či vám to spolu pôjde alebo nie. Zatiaľ vyzeráte obaja spokojne, možno by som povedal, že aj šťastne, tak prečo to neskúsiť.“

„Myslíš, že budem dobrých otcom?“

Pri tejto otázke som si spomenul na moju prihlúpu otázku o tom, či ma niekto bude mať rád a zaľúbi sa do mňa na celý život, ktorú som položil tej rozvodom skrachovanej psychologičke, upratovačke v Hlbočine. Ako by ste odpovedali na takúto otázku? Bratranca poznám celý život, behali sme spolu po lesoch a stavali bunkre, na strednej sme spolu chodili za školu a balili záškoláčky v baroch, viem o všetkých jeho babách, s ktorými sa vyspal, on vie o všetkých mojich, zatiaľ len o babách. No odpovedať mu na otázku, či bude dobrý otec....

„Neviem, vážne neviem, to asi nikto z budúcich rodičov nevie, či bude dobrý.“

„Nemal by som jej povedať, nech ide na potrat?“

„Ti jebe?“

„Však je to dnes bežné.“

„Keď chceš, tak jej to poraď, je to na tebe, ja som tak isto „veľký kresťan“ ako ty, ale tak potraty neuznávam.“

„A čo mám teda, kurva, robiť?“

„No predovšetkým by si sa mal asi s ňou porozprávať, nie so mnou.“

„Nedá sa mi jej pozrieť ani do očí.“

„Prečo?“

„Však vieš, kvôli tej, čo som s ňou šukal na tej diskotéke.“

„Neviem, na nič také si nepamätám, a nepamätáš sa ani ty a na čo sa nepamätáme, tak to sa nestalo, jasné.“

„Tebe je to ľahko hovoriť.“

Objednal som si ďalšiu becherovku. Vypil som ju behom sekundy po jej príchode na stôl. Bratranec sa lajtovej koly ani nedotkol. Fajčil jednu od druhej a možno mu v hlave behala stále tá otázka, či bude dobrým otcom. Pol hodinu sme sedeli ticho, obzeral som sa po bare, pozeral na telku a nerozmýšľal nad ničím.

„Poďme späť, musím sa s ňou porozprávať.“ – zavelil po pol hodine.

„Počuj, keď sme už v Nitre, mám tu kamaráta zavretého v base, zbehnime ešte tam, z ulice na neho zakričím, nech ho aspoň pozdravím.“

„No ty máš pekných kamarátov.“

Dorazili sme pred väznicu. Na ulici bolo asi 15 cigáňov, ktorí komunikovali so svojimi príbuznými rovnakým spôsobom, akým som sa chystal aj ja. Z ulice som kričal meno kamaráta asi tri minúty a potom som zbadal spoza mreží jedného okna na treťom pochodí, ako mi máva jedna ruka a ako odtiaľ niekto vykrikuje moje meno. Nevidel som ho už rok a pol, odkedy ho chytili pri neúspešnej krádeži. Zakričal mi, že sa má dobre, že mi poslal list a že bude rád, keď mu odpíšem. Povedal som mu, že ho pozdravujú niektorí jeho kamaráti z blavy a že mu určite odpíšem, len neviem kedy. Načo mi ukázal zdvihnutý palec. Zakričal som mu, že nech sa mu teda dobre darí, i keď to bolo asi hlúpe prianie v jeho prípade, a odišli sme domov.

Bratranec ma vyhodil pred domom a odfičal k svojej tehotnej frajerke. Mňa doma čakala mama s novinkami, ktoré vedela od svojej kamarátky a podľa jej uváženia som musel aj ja o nich vedieť. Oco sa len škodoradostne usmieval pod fúzy a maskoval sa tým, že sa trápi nad krížovkou.

Okolo desiatej som si začal baliť veci. Ráno idem na autobus, tak nech sa nemusím trápiť s tým, čo si mám zobrať so sebou a čo nie. Keď som to dokončil, nakrájal som si koláč, pustil CD Niny Simon, ľahol na posteľ a zas rozmýšľal.

O 4 poschodia vyššie zomierala suseda, jej manžel dopíjal už 2 fľašu vodky a vie, že ho ráno vyhodia z práce, lebo  tam nepôjde. O pár kilometrov ďalej sa môj bratranec pýta frajerky, či bude dobrý otec a či by nemohla ísť na potrat. Tri metre odo mňa, vo vedľajšej izbe, sa mama rozčuľuje, že načo otec lúšti krížovky, keď nevie banálne veci. O šesť hodín vstávam a utekám na autobus. Nechal som doma hollywoodsky úsmev, švtorciferný „orangový“ účet, neupratanú izbu a dookola hrajúcu Ninu Simon.