adam j. pallo

„Bratislava, poprosím.“ - poprosil som o lístok na brnenskej vlakovej stanici a v duchu už blúdil ulicami viac ako dve hodiny vzdialeného mesta odo mňa. Kde domov můj, kde domov můj?

Moja prvá oficiálna návšteva západných susedov, skončila nočným útekom ranným rýchlikom. Zbabelosť, ktorú som z toho obvinil, ma nosila na rukách a nadávala mi do najtrápnejšej osoby pod nočnou oblohou.

Spolu s ňou som sa posadil na lavičku a snažil sa dopovať kávou, aby som vydržal tri hodiny nezaspať v „interkontinentálnom“ hoteli a bez ujmy na zdraví nastúpiť do vlaku.

„Z čoho máš strach?“ - mädlil som si ruky a so sklonenom hlavou pozeral na podlahu.

„Z ničoho.... - vyhŕklo zo mňa a ako vyrušený žiak pri spánku na prednáške, som zdvihol hlavu a díval sa do očí dvojmetrového bradatého chlapa - ...aaale..mal asi by..mal by som mať?“- vykoktal som sa po dvoch sekundách strachu, ktoré vyslali moje oči do jeho.

„Kričí z teba, nebuď taký dosratý, toto nie je Bronx.“

„Ale ani moje krásne sedlákovo.“

Posadil sa vedľa mňa.

„Vy mladí ste sprostí, študujete školy a v hlave máte nasraté.“ - povedal do vetra.

„Vy starí ste starí, doštudovali ste školy a predávate konvalinky na autobusových staniciach.“ - povedal som do toho istého vetra ako on.

„Múdro povedané.“ - zamyslel sa.

Vykričal som zo seba strach a započúval sa do „story of life“ 56 ročného chlapa, presvedčeného o sprostosti všetkých mladých s verejným wc na krku.

Študoval vo Zvolene a väčšinu života strávil v Bratislave, v nej sa dvakrát oženil, dvakrát rozviedol a osemkrát pobil so svojím starším synom. Nepriznal si chybu, lebo bol presvedčený, že bol najlepším otcom akým dokázal byť, a keď syn dá prednosť drogám, je za potreby aj tvrdšia metóda výchovy.

„Pri poslednej bitke mi zlomil ruku. Bol silný, desať rokov chodil na karate, tak si to na mne párkrát vyskúšal, ale ja mám tiež sily dosť, divaj, pozri na tie svaly.“

Vyhrnul si rukáv a napínal ruku ako keby sa rozprával s redaktorom „Muscle and fitness“.

„Stálo vám to za to? Mlátiť sa so synom a nechať sa zmrzačiť?“

„Nechápeš ešte tomu, nemáš deti, nepochopíš.“

Nemám, ale v podstate som chápal. Nikto z rodičov nechce vidieť sfetované dieťa na rohožke pri dverách, no len zopár z tých rodičov, si vie nájsť iný spôsob akým by vymlátili drogy z hlavy rebelujúceho teenegra.

„A čo keď to bola vaša chyba? Nad tým ste nerozmýšľali? Čo ak ste boli vy ten dôvod, pre ktorý začal utekať z vášho rozvodového bytu do feťáckeho ošiaľu? Zdvihnúť ruku a tresknúť facky je ľahké. Byť otvorený a porozprávať sa, vie málokto.“

„Múdro povedané.“ - opakoval sa.

„..ale málo praktizované. No ,ja som tiež veľké hovno, nemám na to, aby som vás moralizoval ani vás nepoznám a nemám fetujúceho syna, skôr vyhulenú hlavu, tak by ste mali tresknúť aj mne dve tri otcovské, asi by sa mi aj zišli, lebo robím samé k++iny za posledné obdobie.“

Nebol veľmi príjemný, hovoril surovo a sem tam zvýšil hlas a v istým momentoch som očakával, že z pravej strany tie otcovské naozaj poletia. Neustále nadával na všetkých pod 21, možno aj 22, ak nie aj 25, no vinníka nehľadal. Za všetko mohli mladí a bodka. Sami sa vychovali a sami sa pozabíjajú, lebo im v tej sprostej hlave nič iné nebehá po rozume.

„Kam cestujete?“ - prerušil som ho, keď sa mi snažil vysvetliť, kde robím najväčšiu chybu v mojom živote.

„Za priateľkou, do Bratislavy.“

Jeho priateľka bola moja nepriateľka. Nevedel som to hneď, a on to nevie dodnes. Po káve a dvoch cigaretách, ktoré som hradil ja, sa jeho surovosť pominula a únava ho prinútila hovoriť s polootvorenými očami.

Po druhom rozvode si našiel priateľku. Ani nie tak po, ako pred ním. Bola to kamarátka jeho ženy.

„Spával som s ňou, lebo sa nebála vtáka zobrať do huby.“

... a cez orálny sex sa do nej zaľúbil. Zintenzívnili sa jej návštevy, ich spoločné klamstvá a synove dávky. Ona vydatá, on ženatý a jeho syn v pivnici sfetovaný. Stratil úctu k svojej druhej žene, mal ju za handru a sám jej to rád dokazoval. Bol úspešný a namyslený podnikateľ, ktorý mal v hlave ideu o zotročení nepotrebných ľudí, ak doslúžili svojmu prvotnému účelu.

Až nakoniec „handra“ spravila z „pána“ otroka. Vytiahla proti nemu najsilnejšiu „zbraň“ - právnika, ktorý vedel o všetkých jeho podvodoch, o všetkých jeho účtoch a všetkých orálnych neverách. „Zbraň“ bola o jednu guľku silnejšia, keďže bola manželom ženy, ktorá sa nebála zobrať vtáka do huby.

„Nechali mi nejaké minimum peňazí na dožitie, a zruinovali ma ako smradľavého psiska.“

Ujal som sa úlohy poslucháča, v ktorej som vždy veľmi rád a o to radšej, keď to má grády. Netešil som sa, ani neposmieval manželskému štvoruholníku, ktorý vznikol medzi nimi, no stuhol som pri pokračovaní neznámeho „story of life“.

„A ja som mu veril ako vlastnému bratovi, ba kdeže, bratovi by som nepovedal ...ale je to za mnou. On si užíva za moje peniaze a cestuje po svete a ja behám po brigádach, aby som mohol ako tak prežiť.“

Deti ho nezdravia, skôr sa mu vyhýbajú, keď ho stretnú v obchode za pokladňou a frajerka deti z manželstva nemala.

„..aspoň je ušetrená od trápenia, ..keď tebou opovrhujú vlastné deti, to je ako keby ti klin do srdca vrážali..som pre nich cudzí ako teraz pre teba...“ - vážne mu z jedného polozatvoreného oka vypadla slza.

Orálna frajerka nedopadla o nič lepšie ako on. Prežila drsný rozvod a životný pád. Právnik sa postaral dôkladne o všetko.

„Bola veľmi dobrý psychológ. On ju zničil, zavolal jednému kamarátovi, ktorý zavolal druhému a skončila nezamestnaná, istý čas chodievala upratovať bary po ožratých somárov, ktorí nevedia, čo so životom.“

Mráz mi prešiel po chrbte. Trikrát po sebe. Ozvena svedomia? Nie, to nemám. Znechutenie nad pochovanou morálku bratislavskej smotánky? Nie, smotana morálku nikdy nemala. Posledné dozvuky účinku marihuany a vína?

„Teraz ju zobrali do decáku ako výchovnú poradkyňu, včera nastúpila, vlastne predvčerom, už je nedeľa. Ona sa nestratí, je veľmi šikovná....veľmi šikovná, anjelik môôj.“ - zaspal.

Počúval som kroky policajtov, ktorí sa prechádzali a prezerali si ľudí, nechápajúc ich sny cez polootvorené oči, ktoré sa v živote zatvoria už iba raz. Sedel som v „sanatóriu“ myšlienok, ktoré si nelámali hlavu nad tým, či ich ráno budú čakať raňajky v kuchyni, alebo im ich prinesie niekto do postele. Nikto taký pre nich po zemi už nechodí a ak hej, veľmi rýchlo zabudol.

Svet sa nezmení zo sekundy na sekundu, zmenia sa len ľudia, z boháčov na žobrákov, z poslušných detí na feťákov, z milovaných na zabudnutých....

„Jak se vede? Ste se načekal, viď?“ - vyrušili ma z mojich myšlienok policajti, keď sa pristavili pri mne - „žádny problém nebyl?“

„Bol, ale zoberiem si ho so sebou na Slovensko.“ - usmial som sa.

„Tak to sem nám líbi. Hezkou cestu.“ - zasmiali sa a odišli pozorovať ďalej múzeum polootvorených očí homov a lesov.

...a svet sa nezmení ani v tom, že zostane malý. Neznámy, ktorý vedľa mňa ticho pochrapkával netušil, že v tom jeho manželskom „štvorlístku“ som bol nepriamo zainteresovaný.

Veľmi dobre poznám právnika, ktorý ho „odsúdil“ na čakanie na vlak, namiesto toho, aby sa si nasadol do BMW a mal som tú česť sa zoznámiť aj s tou, ktorá teraz Neznámeho do nebies orálne uspokojuje.

Rozprával som sa s ňou dvakrát. Nechal jej knihu o ironickom milovaní od Matkyna a pobral sa do bytu jej bývalého manžela a môjho bývalého milenca Milana.

Do neho som utekal aj teraz. Chcel som sa v ňou ukryť pred moravskými kamarátmi, ktorí si lámali hlavu nad tým, kde som zmizol a aj pred Neznámym, ktorý by mi najradšej za moju „sprostú“ mladosť vyfackal mozog z hlavy, o to viac, keby vedel, komu rozprával svoju „story of life“.