adam j. pallo

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Vytetované city.

pokrač. čl. Polnočný rozchod.

Zasnežená Bratislava bola pomstou pre jej šoférske umenie. Neovládla sa a spustila spŕšku nadávok. Cez chrbát cítila vystrašené oči malej Evky, ktorá sedela na zadnom sedadle a pripomínala skôr vystrúhanú drevenú bábku ako živú bytosť.

“Prepáč, zlatko, všetko je v poriadku.” - upokojovala ju, napriek tomu, že neverila sebe samej, Peugeotu a tomu, že v Bratislave dokáže aj v dnešnej dobe nasnežiť.

Cestu do školy na koniec zvládla. Vysadila Evku, pobozkala a upresnila čas, kedy sa po ňu zastaví babysitterka.

Do práce prišla s pol hodinovým meškaním. Mohla si to dovoliť, keďže bola riaditeľka pobočky banky, do ktorej chodia len najlepší. Najlepší, najhorší, nerobila si z neskorého príchodu “hlavu”. Uvarila si kávu, otvorila notebook a prelúskala maily z predchádzajúceho dňa.

“Hrozné počasie, vybrala som sa do práce o siedmej a stihla som dve havárie, z ktorej jednu som spôsobila ja. V dopravnom servise na Funku ju hlásili skôr, ako prišla polícia.” - Petra vtrhla do kancelárie a bez ohľadu na Luciinu nevôľu počúvať jej príbeh o štatistikách dopravných nehôd, rozpovedala už siedmykrát svoj raňajší dopravný kolaps.

“Predaj klesol, málo predávate, narástli nám reklamácie a mňa buzerujú za vašu lenivosť. Nebaví ma to. Idú Vianoce. Chcela som ich prežiť v kľude a nie vymýšľať obhajobu neschopných pracovníkov.” - odignorovala príhodu, ktorú počula z dopravného servisu a prešla rovno k veci.

Petra bola na to zvyknutá. Poznali sa 25 rokov. Prelúskali spolu základnú a strednú školu a kým Lucia vyštudovala vysokú, Petra odišla na pár rokov do zahraničia. Prišla so slušným zárobkom, ktorého pôvod neprezradila ani Lucii - “zarobila som si, nájdi mi teraz nejakú prácu, nech sa doma nenudím” - bolo jej vysvetlenie a “prosba”.

Lucia po pôvode jej tučného dolárového konta nepátrala, zamestnala ju v banke a kamarátstvo fungovalo ďalej.

„Neštekaj, vždy sme sa z toho nejako vykrútili, problémy iných sa lepšie riešia, keď sú vyriešené naše osobné problémy. Tak von s tým. Čo sa deje? V piatok si nebola v práci a mobil si mala celý víkend vypnutý.“

„Nič sa nedeje. Treba robiť dobre a nie sa spoliehať na náhodu.“ - hodila Petre do rúk šanón, na ktorom bolo čiernou fixkou napísané „NEVYRIEŠENÉ“ - „máš to na starosti, do budúceho týždňa mi ho vrátiš prázdny, rozhodni sa sama s kým to dokopeš k spokojnosti oboch strán, inak zabudnite na odmeny. Odkáž to aj ostatným, nemám náladu počúvať výhovorky, tak nech sa pohnú.“

„Dobre, dobre, len sa nezblázni. Nie sme stroje.“ - odmerane zareagovala na vkusné podanie šanónu a urazene sa vybrala k dverám.

„Prepáč, neskôr ti poviem, čo sa deje, teraz rýchlo do práce.“ - zastavila ju pri dverách.

„Zvykli si na teba, správaš sa stále takto, takže som si ani nevšimla, že sa niečo deje, ale som rada, že si sa v nezvyčajnom „obmäkčení“ tvojej tyranie prezradila. Teším sa na kávu.“ - Petra sa víťazne usmiala a odišla.

Luciina povaha bola od narodenia „divná“. Mama jej často hovorí o tom, že nebola ako ostatné deti. Sama si určoval režim spánku, jedla a ľudí, ktorí ju môžu ako dieťa obdivovať. V materskej škôlke vydržala dva mesiace. Učiteľky ju odporučili psychológovi, lebo nedokázali konkurovať jej drzosti a tvrdholavosti.

Mala to po otcovi. Aj keď sa tejto asociácii bránila, častokrát sa pristihla ako jej reakcie stopercentne zodpovedajú reakciám jej otca. Mala ho veľmi rada, no nechcela byť dcérou so skopírovaných otcovým rozumom. No niekedy sa kopírovať muselo.

V práci sa jej darilo viac ako v materskej škôlke. Držala v rukách dva dni červený diplom a už bola zamestnankyňou banky. Začínala ako finančný poradca, skončila ako riaditeľka pobočky. Zatiaľ. Každé ráno sa budila so zvyšujúcou dávkou ambícií, ktoré sa snažila uspokojiť aj na úkor iných.

Ambície, jej vodcovský výraz tváre, na ktorom sa málokedy objavil úsmev a niekedy aj predsudky, vystrašili zopár ľudí, ktorí sa uchádzali o miesto na jej pobočke.

„Čo mi to sem nosíš za idiotov? Veď ten nevie ani rozdiel medzi debetnou a kreditnou kartou a chce tu vyvaľovať ten tlstý zadok.“ - nehanbila sa vynadať Petre, ktorá jej väčšinou „dohadzovala“ nádejných budúcich bankárov, ktorí mali možno podobné ambície ako ona, no po takomto zhodnotení ich kvalít, rýchlo zabudli na kariéru v banke.

Málokto u nej prešiel v prvom kole, a ak sa niekto stal v ňom víťazom, neprestajne mu dýchala na chrbát celé 3 mesiace skúšobnej doby. Ak vydržal jej tlak a dosiahol výsledky, ktoré mu ona stanovila, zablahoželala mu a ako odmenu mu dovolila, aby jej tykal. V opačnom prípade si „skúšobníka“ zavolala do kancelárie a vetou, ktorú nikdy nemenila, sa ho zbavila.

„Nie ste vhodný na túto pozíciu a inú, v ktorej by ste sa uplatnili, naša banka momentálne pre vás nemá. Poobzerajte sa po nástenkách na úrade práce. Neviem, kde som mala uši a rozum, keď som s vami robila pohovor a odporučila Vás mojim nadriadeným. Dovidenia.“

Urazení neproduktívni, v tej chvíli už bývalí, zamestnanci si s ňou potykali aj bez jej súhlasu a často ju posielali do neslušného slova. Príslušníčky nežného pohlavia sa väčšinou rozplakali.

Nebrala na to ohľad. Kým sa jej nadávali a plakali, dávno rozmýšľala nad zvyšovaním kvality ostatných, ktorí zvládli jej nátlak a takéto poníženie medzi 4 očami, od nej nikdy nepočuli.

Bola aká bola, a právom sa o nej hovorilo - „Buď ju milujete, alebo jej dajte pokoj.“

Súkromný život razantne oddelila od pracovného. Zanechala ho vždy pred dverami pobočky.

Dnes to nedokázala. Nečakaný odchod Andreja sa jej vytetoval na všetkom, čím dokázala myslieť a cítiť, a prekročil s ňou prah pobočky. Po odchode Petry z kancelárie, zamkla dvere, našla najtemnejší kút „Vlčieho brloha“, v ktorom zanechala zopár sĺz.

 

 


medziľudské vzťahy | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014