adam j. pallo

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Údolie nemých králikov

Za šedou bytovkou s číslom 39 bolo pole. V tom poli bola jama, v ktorej dve deti s nastrčenými ušami rok vyrastali.

"Počuješ to?" spýtal sa Marek.

"Počujem," zadržiaval som dych a obohacoval si detstvo vybranými slovami. Neboli vybrané ani po "b" ani po "r".

"Oci, aj moja mama je piča?" spýtal som sa raz. Mal som niečo pred začiatkom školskej dochádzky a utŕžil som väčší výprask, ako neskôr za prvé dve päťky. A za všetky ostatné. Prišli, odišli a mňa netrápilo, či ryba je s "y". Vedel som, že moja mama nie je piča, a to mi za tie výprasky stálo.

Marek mal výprask častejšie ako ja. Vždy mal viac ako ja. Okrem kilogramov. Mal veľkú oranžovú tatrovku, zbierku angličákov a známok. Mal bicykel a šaty po staršom bratovi a mnoho iného. Mnoho, čo vo mne vyvolalo detskú závisť.

*

Pár mesiacov predtým, než som si začal plniť zákonnú povinnosť dochádzať za vzdelaním niekam na druhú stranu dediny, som sa začal zoznamovať s nahotou.

"Toto som našiel u otca v kamióne. Pozri, všetci sú holí."

"Prečo tam majú chlpy?"

"Lebo sú staré. Aj moja mama má také chlpy." Nemal len angličáky, jeho mama mala chlpy a moja mama mi hovorila, že musím byť dobrý chlapec a nekamarátiť sa s Marekom.

"Ticho," okríkol ma, "Počuješ?"

Počul som zas to, čo moja mama nebola a nie je. A smial sa s Marekom.

"To sú super slová. Môj tato hovorí, že chlap musí piť, biť a zarobiť."

Jeho tato bol vodič kamiónu. Pil, bil, zarobil. Môj tato bol traktorista a výplatné pásky mi neukazoval.

"Pozri sa k nášmu oknu." Bolo také isté ako naše a ja som bol spokojný s tým, že Marek nemá lepšie.

Za oranžovým záclonami Marekovho okna sa hrali dospelí. Jeho otec a jeho mama.

"Vidíš. Takto sa robia deti. Žiadny bocian."

"Aký bocian?"

"Jóój, ty si sprostý. Ty nevieš, že deti nenosí bocian?"

Spomínal som, že Marek mal o dva roky viac ako ja? Ovládal teóriu bociana a jej vyvrátiteľnosť. Ja som videl bociana v Bojniciach a o žiadnej asociácií s deťmi som nemal ani potuchy.

*
"Pozeral si včera Vlk a zajac? Pozri, čo mám!" Marek držal v ruke cigarety a rozpovedal mi o epizóde, v ktorej sa vlk snažil cigaretami vydymiť zajaca z telefónnej búdy.

Sedeli sme v jame a hrali sa na vlka.

Bolo to divné detstvo. Zákazy som ignoroval. S hračkami som sa nehral. Hral som sa s Marekom a on sa nechcel hrať s hračkami. Mal cigarety ako vlk a nehodil šabľu po prvom šluku ako ja. Bol to chlap a nanešťastie pre moju mamu, môj učiteľ.

"Toto je len naša jama. Nikdy sem nikto iný nevkročí! Prisahaj!"

A ja som prisahal. Mal som tam všetko, čo ma robilo o desať rokov starším a skúsenejším. Žiadne orechové listy, žiadna Zornička a Ohník. Tvrdé Sparty a Tabu.

"Pozri sa, zas budú robiť deti,"

Skoro každý tretí deň robili deti a mne sa už nechcelo na to pozerať. Nepáčilo sa mi to. Zaprisahal som sa, že ak by som mal takto robiť deti, nechcem žiadne.

*

V deň, keď som nejakej staršej súdružke odovzdával tri klinčeky za to, aby ma ostatných desať mesiacov mlátila laminátovou tyčou, Marek do jamy neprišiel.

"Marek sa už so mnou nekamaráti," sťažoval som sa mame a pchal do seba druhý tanier grisovej kaše. Pre zanietenosť s jedením som si nevšimol mamin spokojný výdych. Vyhrala.

Jej zákaz sa premietol do reality a ja som v jame týždeň sedel so slzami stekajúcimi po tlstých lícach.

Dodržiaval som pravidlá a nikoho cudzieho nezavolal. A predsa niekto prišiel. Strach. Zo samoty. Zo zrady. Z toho, že Marek si pozerá nahých ľudí s niekým iným, že fajčí Sparty bezo mňa a ukazuje niekomu inému, ako sa robia deti.

*

"Býval som u babky, lebo mama si dolámala ruky a tato sa nemohol o mňa postarať," Marek sa vrátil po týždni. "Toto je "voda chlapov." To pijú, keď oslavujú," držal v rukách ploskačku.

Vypili sme zbytok rumu a ja som si pamätal len okamihy, v ktorých moje telo necítilo bolesť, hoci otcova ruka bola silná.

"Môj tata hovorí, že školu nepotrebujem. Ja budem ako on. Budem šoférovať veľké auto. On bol v Juhoslávii, v Bulharsku aj ďalej. Kde bol tvoj oco s traktorom?"

"Minule ma zobral na smetisko a ukázal mi, ako sa vykladá vlečka. Stlačil taký červený gombík a vlečka sa začala dvíhať. Takto, pozri," nakreslil som do toho zbytočného slovníka bez včeličky vyklápanie bordelu z vlečku.

"Ále, to je nič, môj tato má veľký príves. Tam by sme sa zmestilo desať takých ako má tvoj tato," oponoval Marek.

"Nemá."

"Má."

"Nemá."

"Také veľké auto má. To, na čom chodí tvoj tato je kraksňa."

"Nie je. Je to veľké auto a má také dve veľké kolesá," rukami som kreslil oblúky do vzduchu.

Marek mal svoj kamiónový idol a ja svoj traktorový. Idoly nás pohltili. Sfanatizovali. Dva králiky sa zmenili na levov. S vystrčenými pazúrmi sa jeden vrhol na druhého. V jame. Bez Daniela. Bol by zbytočný. Ako moja prvá pouličná bitka.

*

Z toho sunarom vypestovaného tučka som si do ostatného života zobral dve vlastnosti. Hendikepy. Nedokážem sa hnevať na iného viac ako dve hodiny. Ustúpim, a potom vyzerám ako idiot bez názoru. Druhý hendikep.

V jame som tiež nemal názor. Učil som sa ho od Mareka. Večer sme si ľahli na deku, ktorú vzal otcovi z kamióna, a pozorovali hviezdy.

"Chcel by som ísť tam hore," Marek prstom ukazoval na hviezdy. "Rusi aj Američania tam už boli. Tato videl v televízii rakety, aké tam chodia. Tie by sa mu do prívesu nezmestili. Ani tvojmu tatovi do vlečky."

"Asi nie. Tá raketa musí byť veľmi veľká, keď sa ani do kamióna nezmestí."

"Pôjdeme tam spolu. Keď budeme veľkí chlapi."

"Ja nemôžem. Súdružke som povedal, že keď budem veľký, tak chcem byť murárom. Ale keby si mi to povedal včera, šiel by som s tebou."

"Nevadí, tak ti odtiaľ niečo donesiem."

V ten večer sme pozerali na hviezdy. Vynechali sme predstavenie za oranžovými záclonami. Pritískali sme si dlane na uši, aby nám nádherný pohľad neskazili "vybrané slová".

Bolo to krásne. Infantilné, no primerané nám dvom. K tomu, čo sme dovtedy poznali, k tomu, čo sme chápali. Načasované do poslednej bodky.

*

"Mami, mami, poď sem, poď k oknu. Pozri, prišli policajti. Aj sanitka. Čo sa stalo? Mami, poď sem," stál som na posteli, vyzeral som z okna a kričal na mamu.

"Sem poď. Upiekla som koláč. Nedívaj sa von oknom."

Nachytala ma. Vedela všetko. O policajtoch. O sanitke. O tom, ako odpútať moju pozornosť od okolitého sveta. Koláče, cukríky, torty. Neodolám, a preto meškám. S vývojom, s pozornosťou, s vnímaním. S vlastným názorom.

Zobral som dva koláče a utekal do jamy.

Čakal som do večera. S dvoma koláčmi. S hladom. S prepadajúcim smútkom. Neprišiel. Zas a navždy.

*

O robení detí za oranžovými záclonami vedeli všetci. Nebolo to tajomstvo dvoch malých zajacov z jamy. Králiky z králikárne 39 mali nastrčené uši a nemo rozumeli divadlu za oranžovou oponou.

Bola to závisť, strach alebo niečo iné dospelácke? Dospelácka nevinnosť? Nie. Musela to byť vyzretá detská nevinnosť. To, čo sa dá klamstvom odbiť a povedať "ja som o tom nevedel". To, čo zo zodpovedných robí naivných, z veľkých zainteresovaných, malých "nič netušiacich".

Z údolia nemých králikov sme sa presťahovali rok po smrti Marekovej mami. Mareka som videl po 20 rokoch na cintoríne. Nepamätal si ma. Alebo len nechcel oživiť spomienky z jamy. Nejak tak ako ja.

Zbytočné plakať nad tým, čomu sme sa pred rokmi smiali.
 


pre zodpovedanie otázok | stály odkaz

Komentáre

  1. velmi silne... pravdive...
    nikdy som nechapala, preco rodicia biju deti za slova, ktore poculi od dospelych...mali by dat po ustach sami sebe...preco detom nicia detstvo, cas, kedy by mali postupne objavovat svet dospelych bez klamstiev a deformacii...
    publikované: 31.10.2010 10:58 | autor: hanka (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. uff,
    velmi dobre napisane...
    publikované: 31.10.2010 11:52 | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014