adam j. pallo

"No nehovorte mi, že tu riešite takého pičoviny." - po hodine a pol, v ktorej sa zblížila s genetičkou, som v krátkosti oboznámil vulgaristku s rozbehnutým zápasom v ringu, zakomponovaného niekde v nevysvetliteľných túžob genetičky.

"Ako keby ste nemali iné starosti, než to, či budeš chodiť s desať alebo päťdesiat ročným chlapom." - hovorila priamo na genetičku, ktorá zo spádu doterajšieho chodu večera, bola v miernom pomykove a zrjem aj v ľutovaní, že som vulgaristku zavolal.

"Ty by si mal šukať všetky právne judikáty, komentáre, aby konečne z teba niečo bolo" – prstom ukázala na mňa a neskôr zmenila jeho trajektóriu na genetičku - "a ty? Nemáš štyridsať, aby si rozmýšľala nad tým, či si nájdeš nejakého mladého zajaca, ktorý ťa bude obrábať alebo aby si nad fľašou vodky rozmýšľala, ktorú ten tvoj starý preťahuje práve vo chvíli tvojho šiesteho pohárika."

Prerušila všetky diskusie, porovnávania a povedala konečne to, čo genetička chcela počuť.

"Málo si toho skúsila, aby si mohla v priebehu jednej noci zistiť, či chceš žiť s tým alebo tým. Však si mala len dva vzťahy, nie? Čo z toho vydedukuješ? Ide to príliš všetko rýchlo, aby sme zisťovali záverečné odpovede na otázky, ktoré sa v tej rýchlosti vyriešia samé. Ani sa nenazdáš a budeš behať s ovisnutými kozami, ovešaná deckami, po námesti hľadať zasratú trafiku, kde by si si kúpila cigarety a popritom sa spýtala predavačky, kde najbližšie zoženieš Sunar v akcii."

Rozosmial som sa a v duchu ďakoval Bohu, že vulgaristka mala cestu okolo. Náhoda je sviňa a niekedy vie byť sviňa aj vulgaristka, v dobrom zmysle.

Možno neotvorila genetičke oči úplne do korán, ale do hlavy jej "nafúkala" viac pravdy ako všetky jej kamarátky doteraz.

"To som chcela počuť." - bola reakcia z genetičkinej strany v minúte ticha, ktorá nasledovala po monológu vulgaristky.

Rozmýšľať nad tým, kto má koho poučovať a varovať pred omylnými situáciami v živote mladého alebo vekovo pokročilejšieho človeka je vecou plynutia prírody.

Od narodenia starneme. Aby sme si uvoľnili psychickú záťaž pribudajúcich slov, vedomostí, ochlpení a vrások, rozdelili sme si život do kapitol – detstvo, mladosť, mladý muž/slečna, najlepšie roky, stredný vek, jeseň života.

A možno každá z týchto kapitol začína v ústach ľudí naokolo. Z výhovorky vašej mamy "veď je to ešte dieťa, nemôže za to...", sa stane výčitka otca "si dospelý, rozumu máš dosť...", ktorá sa nakoniec vytratí zdedením krivice a permanentného miesta v MHD so vstupenkou "nech sa páči, pane, sadnite si..." .

Rozpravy o tom, či počúvať rady svojej babky, alebo postaviť medzi ňu a seba neviditeľnú zvukovú stenu s dvesto decibelovými vypeckovanými reprákmi opakujúco sa hrajúcou platňou "rob si čo chceš", boli uzatvorené a prvé kolo skončené.

Matka príroda dala do lona mladým vyššiu dávku zvedavosti a tým, ktorí sa prehupli do ďalšej kapitoli, viac skúsenosti. A bez zvedavosti by sa ku skúsenosti nikto nedopracoval.

Netreba nad tým ďalej filozofovať. Zamotám sa ako vtedy, keď sme o tom horlivo diskutovali s genetičkou pred príchodom vulgaristky a výsledok bude taký istý.

Odfláknem to konštatovaním:"Treba počúvať všetkých ľudí, ktorí na vás hovoria, a na základe vlastného úsudku krotiť svoju zvedavosť,bez ohľadu veku, rasy, farby pleti a náboženského presvedčenia.."

Halina Pawlowská by to napísala lepšie, ale hold, zatiaľ mala v živote viac času byť zvedavá.

"Keby som ja mala vo všetkých veciach jasno ako vulgaristka." -zaželala si genetička, keď vulgaristka odišla za záchod.

"Nemyslím si, že má vo všetkom jasno, niečo ju trápi a zas bude dlho trvať, kým to z nej dostanem."

"Ako vieš?"

"Začala nadávať ako predtým, a to nie je dobré znamenie. S niečím si nevie dať rady. Nebudem teraz vyzvedať, chce teraz dominovať, tak jej to doprajme, možno doteraz niekde plakala. Povedala ti pravdu, si mladá a je fakt blbosť uvažovať nad vekovou hranicou pre tvoj ľúbostný život."

"Teraz pôsobím ako zaostalá mníška." - poľutovala sa genetička.

"Nepôsobíš, len nemáš dva dni pred svadbou a tvoj problém nie je, či toho chrapúňa miluješ a chceš ísť do toho s ním." - skočila jej do reči vulgaristka, ktorá sa vo chvíli genetičkinej ľútosti, vrátila späť.

"A koniec koncov, ak je tvoja platonická, po piči slovo, láska málo vyzretá, nikde nie je napísané, že nedozreje, a potom si ty budeš trieskať hlavu o plešatého starého chuja, prečo to nejde späť." - boli slová, ktoré dali definitívny koniec za hľadaním šťastia nerozhodnej genetičky – "a dosť bolo, ide sa na disko. Ešte šťastie, že som ťa dnes stretla, buznička moja, ha ha ha."

Odporovať vulgaristke je ako prosiť Bin Ládina, aby sa dobrovoľne vydal Američanom, ale o tom som písal niekedy v začiatkoch.

Po vytancovaní všetkých percent, ktoré sme vmiešali do krvi vlastnou vôľou s cieľom rozumnejších úsudkov, sme kráčali mestom a spomínali s vulgaristkou na spoločné akcie podobného typu, ktoré sme absolvovali.

"Nie, ja k tebe spať nejdem. Mala som tú česť vidieť tvoju novú kuticu. Nechcem niečo chytiť." - vulgaristka odmietla moju pozvánku, ktorou som obe volal k sebe spať – "a boh vie, aké máte vy buzeranti chute, keď ste opití. Pred spánkom milá pozvánka a po spánku tehotná dievčina. Na to zabudni, ja ti rodičku robiť nebudem, ale mám ťa rada. Cez týždeň hodíme reč, tuším ti musím nakopať riť, lebo to nevyzerá s tebou dobre."

Nastúpila do taxíka a odišla.

Genetička bývala na druhom konci Bratislavy a z nás troch s ňou alkohol "zamával" najviac.

Myslím, že jej vtedy bolo jedno, v ktorej posteli skončí.

Chytila ma za ruku a so slovami nenávisti k alkoholu zaspala.

Pozeral som do plafónu a chcel cítiť kopance od vulgaristky. 

Potreboval som ich ako soľ. Od hocikoho. Za uplynulé mesiace som sa zaoberal vecami, ktoré sa vyriešili aj bez toho, aby som bol do nich zainteresovaný. Pre zvýšenie svojej dôležitosti som sa do nich zamiešal a zanedbal seba, z čoho následky sa prejavili veľmi rýchlo.

Ako to však chodí, radšej upratujete po druhom pred jeho očami, aby ste mu vytkli jeho nedostatky, ako by ste si upratali sami po sebe. Nadávať sebe samému? Nie, týmto smerom to dnes nechodí.

(pokračovanie v ďalšom článku).