adam j. pallo

Mišo bol intelektuál. Vlastne možno ním je naďalej, len ja jeho intelekt vnímam podobne, ako keď niekto zahodí za chrbát granát bez toho, aby si prečítal návod na použitie.

Nečakám na výbuch. Utekám od krátera, v ktorom intelektuálne rovnice nepotrebujú skúšku správnosti.

"Budem tam o piatej," bola posledná veta pred stretnutím face to face.

Nikdy som ho nevidel a kontakt na neho mi zoslal TEN, ktorý si zo mňa urobil pokusného králika. TEN niekto ma vyslal na misiu s víziou vlastného rande potom, čo mu pokusný králik predloží hlásenie.

"Predstavoval som si ťa inak." Sadli sme si na lavičku a snažili sa zoznámiť v duchu predstáv o tom, ako kto vyzeral predtým, než hlas v reproduktore mobilu dostal telesnú podobu na Mierovom námestí.

Moje predstavy sa rozplynuli rýchlejšie ako jeho slová. Nevýhoda rande na slepo. Výhoda pre tých, ktorí sú slepí. Musia mať tri tony fantázie, predstavivosti na jeden prst mojej nervovej rozpoltenosti, v ktorej kritizujem svoj "adonizmus" pred zrkadlom.

"Máš veľkú hlavu. Veľmi veľkú." Zapálil si cigaretu a očami premeriaval moju hlavu. "Skoro ako Stalin. Možno väčšiu."

Stalinovská hlava bola v našej rodine dedičstvom z otcovej strany. Za ich doby bola možno výhodou vďaka červeným hošíkom. Za mojej doby bola nežiadúca. Caput non grata.

"Hlava nie je jediné, čo mám veľké. Čím veľkým sa môžeš pochváliť ty?"

Zateplene sa usmial a zahľadel sa do rozkoru.

"To som nemyslel," odtiahol som jeho pohľad na iné parkovisko. Pozeral sa mi opäť do očí. Premeriaval si svojimi očami moju hlavu.

"A čo máš teda ešte veľké okrem hlavy?"

"Dlhy."
***
Mišo mal o tri roky menej odžitý život, za čo mal prvý bod, mal veľa kamarátov, v čom zvíťazil druhýkrát, mohol sa pochváliť, že spal s tým, a že o Sokratovi diskutoval s oným, v čom si držal prvenstvo po tretí krát, lebo ja som sa v posteli o Sokratovi s nikým nebavil.

Mohol sa pochváliť, že študuje na druhej vysokej, ja som sa mohol už po šiesty rok chváliť nedokončením tej prvej. Mal precestovaný svet, kariéru modela, HIV vírus, úspešnú liečbu rakoviny a anatómiu ľudského tela v malíčku.

"Nepoznám ťa. Bojím sa tých, ktorých nepoznám," snažil som sa mu vysvetliť svoju bútľavosť.

"Bojíš sa živých?"

"Viac ako mŕtvych. Viac ako zvierat. Viac ako konca sveta."

"Nie si na nič pripravený."

"Lebo nikdy nerozmýšľam o budúcnosti."

"Rozmýšľaš vôbec o niečom?"

"Myslíš si, že som hlúpy?"

Mišo neodpovedal. Odpovedali jeho oči. Odpovedalo jeho podvedomie, ktoré tomu môjmu dalo jasnú odpoveď. Malo sa krotiť v drzosti.

Stretnutie na slepo sa stalo zápasom dvoch vidiacich slepcov. IQ verzus JA. Jeho IQ verzus (IQ verzus JA).

"Chcel by som svet zbaviť hlúposti," povedal viac fontáne oproti mne ako mne.

"Každý chce svet zbaviť niečoho."

"Napríklad?... Ty?" Bola to skôr udivujúca otázka, ktorou jeho intelekt vyjadril prekvapenie nad tým, že moja stupidita sa dokáže zaradiť pod "každý".

"Ľudí ako som ja?... trebárs... alebo nie... ľudí, ktorí budú ako ja...mám sa príliš rád na to, aby som oslobodil svet od seba samého."

"Hlúpi egoisti sú najhorší pre svet." Zapálil si cigaretu a ani sa neobťažoval ma ponúknuť.

Mišo ma dostal do filozofickej roviny absolútneho debila. S tretím stupňom debility o pol šiestej popoludní na Mierovom námestí. Pokojne si plával kraul v oboch hemisférach mojej stalinovskej hlave. Bol si istý, že v nej nehlásia búrku argumentov na pár desaťročí.

"Ľudia sú hlúpi. Mám vypracovaný plán, hlúposti zabránim. Ak ľudia nedokážu bojovať proti chudobe, ako dokážu bojovať proti hlúposti? Ako dokáže menšina bojovať proti väčšine?...Ako urobiť z krajiny večný blahobyt...Prečo človek podlieha hlúposti....Kto stvoril hlúpeho človeka?..."

Mišo mi o pol siedmej na Mierovom námestí predstavil dvanásť bodov boja proti stupidite a ja som sa cítil ako Mojžiš, ktorý podcenil Barbarossa. Ale on pokúšal. Ako Adam, ako Lolita, ako Adolf.

"Zlá hlava, zlé meno, treba vylepšiť selekciu." Rozbolela ma hlava. Rozbolela ma a ja som nemal cigarety, alkohol, kávu a ibalgin, aby som ju ochránil.

"Môžem odísť?" O pol ôsmej padla jeho tisíca otázka. Nebolo ich tisíc. Bolo ich milión. A milión bolo vtedy pre mňa veľké číslo, ktoré som nedokázal v mysli vyjadriť veľkosťou rozpažených rúk.

"Nudím ťa?"

"Nie. Len si starý pre mňa."

"Starý? Som mladší od teba..."

"Vekom. Rozumom si ma dávno predbehol, a to ma veľmi nudí. Nechaj ma dospieť. O desať, dvadsať rokov si s tebou rád vychutnám intelektuálny orgazmus."

"Chuť na sex ma prešla hneď, čo som ťa zbadal."

"Mňa chuť nikdy neprechádza. A myslím, že ty si sa odbavil v čele armády, ktorá tiahla Mierovým námestím proti hlupákom niekedy medzi pol siedmou a siedmou."

TEN, ktorému som bol pokusným králikom, musel byť intelektuál. Poznal moju mieru neprítomnosti nikotínu v nervovom a krvnom obehu. TEN si doma obhrýzal nechty a čítal Remarqua. Ja som v tom čase prehral zápas na Mierovom námestí.

"Potrebujem kofeín, nikotín, alkohol, alebo dobošový rez."

"Nechám ťa zdochnúť. Nezaslúžiš si žiť." Odpovedal Mišo ironicky.

"Ani s takou veľkou hlavou?" Spýtal som sa možno cynicky.

"Prázdna hlava, žiadna hlava." Mišo sa postavil a odišiel.

Z Mierového námestia si zobral všetko. Svoj intelekt, nedofajčenú krabičku cigariet, 12 bodov protistupidného boja, spomienky na stretnutia s Brychtovou, Magálovou a inou -ovou. Nenachal mi nič.

Žiadnu poslednú stopu jeho jazyka na mojom, žiadny vírus deformujúci moju obranu.

"Nemáš jednu cigaretu, prosím ťa?" Mohla mať 20 rokov a so sebou vizitku z DELL corporation. Prešla betónom Mierového námestia a bola v ohrozenej blízkosti.
***
"Nemala som veľa chlapov" Ležala nahá v posteli a pozerala ako nahý fajčím ďalšiu jej cigaretu.

"Žiaľ ani ja. Ako sa voláš?"

"Beáta."

"Zachránila si ma." Pozrel som sa na ňu a usmial sa.

"Ako to myslíš?"

"Beáta znie krajšie ako Mišo." Vyhodil som špak von oknom a odišiel do kúpeľne.

"Si magor." Beáta zabuchla dvere.

Hnevalo ju, že bola druhá možnosť. Hnevalo ju, že si vyberám z obidvoch výkladov a hnevalo ju, že bola hlúpa. Možno rovnako ako ja.
***
"Ako to dopadlo?" Volal mi TEN, ktorý zorganizoval stretnutie na
Mierovom námestí.

"Zle. Zabudol som si doma cigarety."

"Hmm... je lakomý?"

"Lakomý nie je správne slovo."

"Vyspal si sa s ním?"

"Nie. Vyspal som sa s ňou."

"Ona ale nebola na pláne."

"Nevadí, ona nemala plány bojovať proti hlúposti. Nekibicovala do mojej veľkej hlavy a nebola lakomá. A fajčí."

TEN sa odmlčal. Na dva roky. Bol intelektuál a mňa z toho zoznamu vyškrtol. Zapísal si ma omylom a omylom si na mňa spomenul ako na hrdinu Mierového námestia.

"Nevedel som to, prepáč mi to," napísal správu s :-(( na konci.

"Vedel som to a nepovedal som ti to, prepáč," sedel som s Beátou na káve a prišlo mi TEN kamaráta ľúto.

"Závidím ti tvoju odpudzujúcu veľkú hlavu. Kiež by som ju ja mal. Prečo som nezahral sprostého? Prečo, do škaredého slova."

TEN, ktorý ma vyslal na Mierové námestie, nemal veľkú hlavu. Bol intelektuál ako Mišo. Miloval sa len s intelektuálmi ako Mišo. A intelektuálne sa s Mišom vyspal skôr, ako mu Mišo povedal 12 bodov boja o stretnutiach s -ovou a -ovou, o Sokratovi a o malom kamarátovi v imunitnom systéme.

"Odkáž Mišovi, že ho nemám rád a ďakujem mu, že to nezneužil. Držte sa, chalani."