adam j. pallo

Prezradiť niekomu správu o smrti niekoho, kto mu je blízky, nie je najľahšia úloha. I keď daného človeka ste v živote nevideli, či už živého alebo mŕtveho, predsa máte rešpekt. Rešpekt však skôr pred slovom „smrť“ ako pred jej obeťou.

Sám sa jej bojím. Bojím sa staroby, rakoviny, AIDS, opitých šoférov, agresívnych zabijakov, nevzdelaných, samozvaných intelektuálov so sklonmi k zabíjaniu ostatných, podľa nich, „neprispôsobivých“ slušných ľudí, afrických divých šeliem a kopec iných nezvratných udalostí, ktoré nám bežný deň nepadnú na myseľ, ale dopadnú na druhých ľudí, ktorí možno práve prešli vedľa vás, ktorí sedeli vedľa vás v autobuse a ktorých nejaký ten „osud“ (nikdy neverím na to slovo a hlúpe spojenie „to je osud“ a iné variácie tejto frázy, obsahujúce, nejakým blbom vymyslené, slovo „osud“) si povedal, že dnes je ich posledný deň a môžu sa aj „posrať“, ale nič s tým nenarobía Sme zraniteľní a iní ani nebudeme. Vymýšľame veci, stroje, teórie, ktoré nás zabíjajú a nakoniec nás prežijú. Asi to má tak byť.

Na vzdory všetkému, aj tomu hlúpemu „osudu“, zajímalo by ma, kto to vlastne určuje? Hľadať odpoveď v náboženstve, v zmrazení vlastného zdevastovaného tela, alebo sa na všetko vykašľať a povedať si „ je to jednoducho osud“ ( a som zas tam, kde som nechcel byť). Je to útecha, ktorá pomáha prežiť stratu, alebo sa úplne nezblázniť zo svojho vlastného čakania na smrť.

Po tom, ako mi sestra ohlásila príchod Francúza do môjho bytu, rozmýšľal som nad všetkými teóriami o smrti, až som zablúdil niekde v mori otázok, na ktoré som nevedel odpovedať. Som hlúpy a iných sa pýtať nebudem.

Tri dni po odchode mojej sestry ma čakali pred školou. Klasické otázky o tom, že sa máme všetci dobre, sme prediskutovali behom dvoch minút.

„Vrátil sa ten majiteľ bytu?“ - otázka priama, odpoveď jasná.

„Vrátil...“

„Super,“ - skočil mi do reči - „správny čas, aby si nás zoznámil.“

„..ale to bolo v júli, teraz niekde cestuje a nemám tušenia kde... našli ste si mňa, môžete si nájsť aj jeho.“

„Teba nikto nehľadal, hľadali sme úplne niekoho iného.“ - odvrkol.

Ponáhľal som sa do práce a oni pravdepodobne tiež niekam, nebolo čo si ďalej vysvetľovať, a tak sme sa každý pobrali svojou cestou.

Bola sobota, keď sa návšteva cudzinca zopakovala. Prišiel sám. Len čo som na milimeter otvoril dvere, spustil po francúzsky s istotou, že mu rozumiem každé slovo. Vyzeralo to, že sa ospravedlňuje a prosí, aby som mu venoval aspoň 5 minút. Neprekladal som si slová, ale mimiku a gestá a venoval mu dve hodiny.

Prechádzal sa po byte a ja za ním. Nedal som sa zahanbiť a sem tam som prehodil pár viet aj ja. Nerozumeli sme si ani pol slova, ale niečo nás spájalo – smrť jeho ženy a môj rešpekt pred daným slovom. Po exkurzii bytu, ktorú si sám aj skomentoval, mi lámavou angličtinou povedal, že by si dal kávu.

Sedeli sme za stolom a prezerali si fotky, ktoré priniesol so sebou. Bol na nich on,ona a ich malé dieťa. Fotka s troma vysmiatymi tvárami, ktoré si užívali piknik v parku, vo mne prebudila ľútosť.

„They were everything for me“ ( Boli mi všetkým)- zašepkal.

„I know, I´m so sorry.“ (Chápem, mrzí ma to)- neodtrhol som oči od fotky.

Videl som ju. Ženu, ktorá bola obeťou smrti a ktorá si sama určila kedy, kde a ako sa ňou stane, nečakala na pokyn „z hora“ ani „ z dola“. Bola krásna, veľmi krásna, žiaľ už len na fotke.

„I have to my son find, please, help me“ (Musím nájsť syna, pomôž mi)

„I would like to...but I don´t know how.“ (Rád by som....ale neviem ako)- odpovedal som.

„Call your master, boss, your friend. He can help me. I need to know where my son is living now. Nobody can not help me. Her parents dont answer me.“ (Zavolaj kamarátovi. On mi pomôže. Musím vedieť, kde teraz žije môj syn. Nik mi nechce pomôcť. Jaj rodičia sa so mnou nebavia.)

Bolo mi to celé divné. Slovensko nie je džungľa bez právneho systému, v ktorej by bol problém nájsť vlastné dieťa. Má advokáta, vie meno vlastného syna a hádam sa niekedy bol pozrieť u svojich bývalých svokrovcoch.

Dopil kávu, bol sa pozrieť v kúpeľni, na mieste činu, a odišiel.

Umyl som riad, prezliekol som sa a odišiel do krčmy.

V bare bola kamarátka, ktorá v ňom kedysi pracovala ako čašníčka a zoznámila ma s kamarátom-slušákom. Popíjala vodku a strašne sa rehotala. Zasekla sa, keď ma zbadala.

„Preboha, nevidela som ťa večnosť.“ - vysmiata od ucha k uchu ma objímala a vybozkávala tak zo päťkrát na každé líce.

Mala skúšku, ktorú urobila na posledný termín a neplánovanie, ale rád, som sa stal súčasťou jej malej oslavy. Opili sme sa ako dogy. Ja, ona, jej frajer a ešte jeden človek, no nespomeniem si, kto to bol.

„Slušák je doma. Rozišiel sa s frajerkou, s ktorou odišiel do Španielska.“

Navrhol som, že ho zavolám.

„Máš na neho číslo, vlastne možno nemá už ani telefón.“

Nechápal som, kým mi neobjasnila celú story o slušákovom pobyte za hranicami a jeho tajný príchod domov. Slušný chlapec z malého Slovenska mal za hranicami problém uplatniť sa. Naletel pár podvodníkom a sám nevedel ako, a bol dlžný tomu, tomu a tomu, až sa to vyšplhalo na niekoľko tisíc euro. Jeho frajerka úspešne študovala a zabávala sa a on neúspešne hľadal prácu a zadlžoval sa.

Nevedela nič o rozchode, kto koho poslal kade ľahšie, no vedela, že nie je na tom najlepšie. S nikým sa nerozpráva, nikam nechodí, nie je dostupný na telefóne.

„Odkiaľ si to zistila?“

„Stretla som jeho sestru. Tá zostala normálna.“ - sestry zostanú zrejme vždy normálne.

Posledná môj kontakt so slušákom bol smskový. Po mojom návrate z Ameriky, sa on lúčil a odchádzal. Odvtedy som na neho trocha pozabudol. Nedostal som odpoveď na môj mail, ktorý som mu poslal a nejako som sa nesnažil posielať mu ďalšie a zisťovať, ako sa mu darí – zišiel z očí, zišiel z mysle.

Cestou domov z príjemného ožratia sa, som dával dokopy vety, ktoré napíšem Milanovi, nech mi nejako pomôže s Francúzom. Nemal som najmenšiu chuť ho s tým otravovať, ale fotka veselej francúzsko-slovenskej exrodiny,ktorú mi Francúz nechal a konečne aj ľútosť nad mladou Slovenkou, ktorá sa zabila, vyvolali vo mne potrebu niečo konať a aspoň trocha mu pomôcť.

Dal som si dokopy asi päť viet a začal utekať domov, aby mi z nej nevypadli a moč sa nestupila z mechúra. Po príchode domov a vykonaní jednej potreby, som začal realizovať tú druhú.

„Ahoj, kde sa flakaš? Ja tu riešim ťažké, zložite životne situácie a ty sa váľaš niekde na nahej aziatke. Som vtipný, ja viem...Počuj, fešák, mam zas francúzske dni a teraz ta vážne prosím o pomoc. Francúz tu bol prosiť, aby som mu zohnal nejaké info o jeho synovi, nikto mu neodpovedá a on je zúfalý. Ani sa mu nedivím, keď ma takého na pi+u právnika, ktorý mu s tým nevie pomôcť a stále vyskakujú ku mne. Chcem mať s nimi pokoj, blíži sa skúškové, nechcem ho stráviť výsluchmi v tajných, pivničných miestach s hrncom prikrytými potkanmi na mojom bruchu. Nejde do tuhého, ale rozhodol som sa robiť dobre skutky. Nejako mi s tým pomôž, mysli na dieťa, ktoré niekde hľadá svojho otca, na potkany, ktoré nenávidia nahrievaný hrniec a na moje brucho, ktoré nechce byt plne potkanov, predierajúcich sa spod toho hrnca cez moje brucho.

Ďakujem.

S láskou, s úctou a s prázdnym mechúrom,

ani nie tak tvoj ako svoj Pxxx.

P.S. ...ehm,..vlastne už nič, to bolo secko...

(pokračovanie v 2. časti)