Čakanie je pre niekoho potešením, že príde niečo, čo ho príjemne prekvapí a zmení jeho život behom jednej minúty. Stačí si predstaviť narodenie dieťaťa. Deväť mesiacov chystáte všetko potrebné a pritom tá chvíľa, keď sa narodenému dieťaťu pozeráte do očí a skúmate každý milimeter toho úžasného stvorenia, ktoré je vaším dielom, na ktorý nepotrebujete talent od Boha, je neopakovateľnou a nevyrovná sa jej ani jedna sekunda strávená nakupovaním ružových či modrých dupačiek svetových značiek.
Keď sa tak nad tým zamyslím, polovicu svojej existencie čakáme. Na autobus, na výsledky testov u doktora, na pravú lásku, na lepšiu budúcnosť, na výsledky testov u doktora, na výplatu, na pokladničku v obchode a na kopec iných, pre správne fungujúci živote, potrebných vecí. Pričom každé to čakanie má v sebe prvky nedočkavosti, nervozity, adrenalínu a obmedzenosti slobody o niečom rozhodnúť vlastným konaním. Nenávidíme to slovo, ale rešpektujeme ho, lebo nám nič iné nezostáva, len čakať.
Podobne bol na tom aj Francúz, ktorý stále nestrácal nádej, že sa niekedy stretne so svojim synom a neodbytne ma kontaktoval každý deň, či nemám informácie od Milana. Nemal som. Kým som sa dočkal odpovede na môj mail, ktorý som mu poslal, prešlo niekoľko týždňov. Francúz behal po Bratislave, naháňal svojho právnika, ktorý ho nakoniec obral o prachy a zanechal s hŕbou sľubov a nezaplateným účtov v bratislavských bordeloch. Ja som tiež nezaháľal a nečakal zavesený na svojej mailovej schránke,ale skákal zo školy do baru, z jednej postele do druhej, z opice do opice. Vždy to dopadlo rovnako. V škole ma mali za alkoholika, v bare za buzeranta, v posteli za dočasnú náhradu a sex-kamarátka za sex-kamaráta. A mne to bolo fuk, bolo mi jedno, čo si myslia a im bolo jedno, či mi vadí, že si niečo myslia. Hlavné bolo to, že sme si rozumeli.
Po troch týždňoch sa ozval Milan. Napísal mail takmer na dve strany. Rozpisoval zážitky, ktoré vo mne vzbudzovali závisť, a tak som ich preskočil a hľadal v jeho maili slová, ktoré by na prvý pohľad prezrádzali, že rozprávajú o mojom probléme, respektíve prosbe k nemu.
Našiel som ich v posledných dvoch vetách. Slová neboli tak dôležité ako číslo, ktoré sa nachádzalo pred poslednou bodkou mailu. Odpísal som si ho a zavolal Francúzovi, ktorý za onú dobu čakania pochytil zopár slovenských slov.
„Do piči,ja vedel, šťastie sa usadí na mňa.“ - to bola jeho reakcia.
A usadilo sa. Nevedel som na koho to bolo číslo, ale keď som nedávno stretol na ulici Francúzovho právnika, nadával mi, že som nemal vymýšľať a zohnať to číslo hneď, takto som si zbytočne narobil kopec problémov, ktoré ma budú ešte niečo stáť. Úmerne rastu mojim problémov sa však rastu nevyhli ani jeho. Svojou neochotou, lenivosťou, klamaním a zdieraním Francúzovho účtu sa stal z najatého právnika, obžalovaný právnik.
„Na koho to bolo číslo?“ - pýtal som sa po roku Milana.
„Na jeho ex-svokru.“ - odpovedal.
„Ako si ho zohnal?“
„To nech ťa netrápi, pomerili sa a ty máš pokoj.“
Bol som zvedavý, ako vždy, no nepýtal som sa ďalej. Mám fotku šťastného Francúza so svojim synom, ktorú mi poslal z dovolenky niekde v Taliansku, a to ma uspokojilo. Nie som až taký zlý, ako som si myslel, ale zas ani tak dobrý, ako si myslia ostatní. Najmä moja suseda.
„Kto ogracal tie schody?“ - zobudil som sa na krik spoza vchodových dverí, s bolesťou v hlave, s cudzím chlapom v posteli a opicou veľkou ako svet.
Bolo skúškové obdobie a moja predvianočná skúška dopadla za výbornú, čo nemohlo dopadnúť nijak inak ako becherovkovým večerom.
Vybehol som pred dvere a v župane som pozeral, ako sa suseda skláňa nad „umeleckým dielom“ vytvoreným z obsahu žalúdka na podklade studených panelových schodoch vedúcich na naše poschodie.
Z bytu jej vyhráva Jana Kirschner a z úst kopec nadávok slušnejšieho rázu nad nekultivovanosťou neprispôsobivých ľudí.
„Kto to mohol byť? Aké prasa môže urobiť niečo také.“
„Nechajte to tak, ja to umyjem, asi som to bol ja, neviem, nepamätám si, prepáčte.“
Bola ticho a ja som nahlas grgol ako nekultivované prasa. Bolo to chrapúnske, no nedokázal som to kontrolovať. Prehlušilo to aj „Žienku domácu“, ktorá sa nechce vydať a možno zobudilo celú geriatriu paneláku trpiacu poruchami sluchu.
„To som nechcel.“ - povedal som na svoju obhajobu a posadil som sa na prvý schod. Smrad z „umeleckého diela“ mi skoro mozog roztrhal.
„Chodťe sa radšej vyspať. Ja to dám do poriadku, ale nechcem, aby sa to opakovalo, mladý muž.“
Vždy sa zahanbím, keď ma niekto osloví „mladý muž“. Znie to veľmi autoritatívne a nepríjemne, dostávam pocit malého sedemročného chlapca, ktorého učiteľka hreší pred celou triedou a očí ostatných sedemročných detí zízajú na toho jedného, ktorý má hlavu sklonenú dole k lavici a po líci mu steká slza, ktorú sa snaží nenápadne uchopiť jazykom, aby to nevideli sedemročné očí ostatných víťazov, ktorí sú dobrí a milí a nemajú si všímať toho nespratníka, lebo dopadnú zle. A aby nenasledovali príklad zlého chlapca, tak ho pre istotu pošle za dvere, aby nad sebou rozmýšľal.
Moja „učiteľka“ ma poslala vyspať a zahanbený som nenašiel odvahu jej odporovať. Dostal som také okno, že som nevedel, ako som prežil predchádzajúci deň. Vrátil som sa do bytu a pozeral na cudzieho chlapa, ktorý prebehol zo spálne na záchod.
„Ty si kto? Čo tu robíš?“
Nepredstavil sa, no zvuky, ktoré vychádzali zo záchodu, prezradili, že to bol autor „schodovej koláže“, ktorú sa práve snažila moja suseda odstrániť z tohto sveta ako Vatikán Da Vinciho kód. Jej sa to podarilo.
Bez slova vyšiel a namierili rovno do kúpeľne. Dal si sprchu a keď stíchla voda konečne prehovoril.
„Babka, dones mi uterák.“
Aká babka? Kurva, som v správnom byte? Zakričal som mu späť nech použije tie poskladané v skrini pod umývadlom. Došlo mu, že nie som jeho babka a mokrý vyletel rýchlosťou zvuku z kúpeľne.
„Do piče, kde som? Toto nie je babkin byt. Kde je babka?“
„Asi vo svojom byte. Kto si?“ - odpovedal som.
Bol to vnuk 80 ročnej pani, ktorá bývala o dve poschodia vyššie. Nasťahoval sa k babke pred dvoma týždňami. Predtým 27 rokov žil v Prešove s rodičmi, ktorí boli teraz radi, že syna zobrali ako IT špecialistu do Lenova, a že sa niekto postará o babku, ak by potrebovala pomoc.
Po prekonaní trápnej situácie sa obliekol a bez slova odišiel. Vrátil sa večer o pol siedmej s fľašou vína od babky a s ospravedlnením. Nemohol som odolať ospravedlneniu a už vôbec nie fľaši. Rozprávali sme sa približne hodinu, počas ktorej som zistil, čo sa vlastne nadránom odohralo na schodoch.
Komentáre
Perfektné čítanie
:)
to eneko