(pokračovnie článku "Dnes nie, dnes nám krásne sneží, pôjdeme sa sánkovať"
Sedel vedľa svojej dcéry a držal ju pevne za ruku. Neustále jej tichým hlasom opakoval „Musíme byť silní, Evka, musíme byť silní“. Boli sami v prvom rade. V ostatných laviciach za nimi sedeli Luciini rodičia a jej sestra s manželom. Chceli mu dokázať, že nie je členom ich rodiny, napriek tomu, že manželský zväzok sa neskončil rozvodom ale smrťou.
„Ahoj Evka, Andrej, môžem si prisadnúť?“
Obaja sa pozreli do Petrinych očí. Andrej sa kúskom pier pousmial a posunul sa s Evkou o jedno miesto, tak aby mohla byť Evka medzi nimi.
Petra zmenila farbu vlasov. Ohnivú červenú farbu sa jej podarilo s pomocou dvoch túb farieb od L´oreal a za asistencie brata Joža, zmeniť na čiernu. Bola nadopovaná ukľudňujúcimi liekmi a zo všetkých zásob sĺz, ktoré jej zostali, bola schopná vypustiť dve.
Po pohrebe zobrala Luciina mama malú Evku na kar. Andrej nebol vítaný. Zostal s Petrou a s Majom.
„Je mi to ľúto. Všetko, čo sa stalo. Strašne mi je to ľúto. Nespravodlivosť už nepozná hranice. Hrá sa s nami, ako keby sme bábky v jej rukách a oná spravodlivosť, ktorou sa dnes každý oháňa, stratila silu bojovať a dobrovoľne sa nás vzdala.“ - Petra prehodila zopár filozofických slov, kým sa dostali na parkovisko.
„Proti vyššej moci nič nezmôžeš.“ - pokračoval Andrej.
„Mám na vyššiu moc svoj názor a nie je slušné ho tu prezentovať.“
„Nezájdeme sa niekam najesť, keď nie sme hodní kruhu jej rodičov?“ - navrhol Andrej obom.
„Hm, nie sme hodní, vieš dobre, ako sme sa stali tými nie hodnými, ale nie. Chcem byť sama, ísť domov a spamätať sa konečne do reálneho sveta.“ - nastúpila do auta, v ktorom ju čakal Jožo, otvorila okno a povedala Andrejovi, čo mala Lucia v pláne.
„Nechcela sa ťa vzdať, len už nedostala šancu o teba bojovať.“
Nevedel, či čaká nejakú odpoveď, zadíval sa do lesov, ktoré sa tiahnú vedľa krematória a hlasno vzdychol.
„Nedá sa nič robiť. Urobili sme obaja chyby, mal by som aspoň tie svoje napraviť. Budeš v poriadku?“
„Zavolám ti, zlatko. Ahoj.“ - rozlúčila sa a nechala sa bratom odviesť do svojho bytu. Vyzliekla sa do naha a ľahla do postele.
„Jožino, prosím ťa, buď tu dokým nezaspím, rob si čo chceš, nemusíš byť pri mne, len nech mám pocit, že v byte nie som sama.“ - zakrytá s paplónom až po bradu, uplakaným hlasom prosila brata.
„Dobre, neboj, zostanem.“ - pohladkal ju po vlasoch a pobozkal na čelo.
„Opustíš ma aj ty?“ - obrátil sa Andrej na Maja, s ktorým zostali, po odchode Petry, sami.
„Nie, môžeme zájsť na ten obed. Naposledy nám to pivo nejako nevyšlo. Škoda, že sa stretávame takto.“ - Majo chcel pôvodne po pohrebe odísť za kamarátmi na squash, no túžba ho prinútila zostať.
Ani nie tak túžba po obede s Andrejom, ako po stretnutí s Petrou. Spoznal v nej červenovlasú divošku, ktorá pred pár dňami bránila svoje šoférske umenie a zablokovala tým na niekoľko minút cestu.
Celý pohreb z nej nespustil oči. Usmieval sa na ňu, neuvedomujúc si pohoršenie, ktoré vzbudzoval u ostatných účastníkov pohrebu. Uvítal Andrejov návrh na spoločný obed, no nečakal, že Petra odmietne. Chcel sa s ňou zoznámiť, túžil po tom viac ako po spovedi čerstvo ovdoveného previnilca, ktorý mu bude nariekať do taniera.
Andrej však, na Majove prekvapenie, nepovedal o svojom úteku od manželky ani slovo. Nehovoril nič o tom, čo sa odohralo v posledných dňoch jeho manželstva. Rozprával len o malej Evke. Bol rád, že jej Lucia nepovedala o jeho odchode. Bolo by to pre ňu príliš veľa. Takto sa odohrala v jej mladom živote „iba“ jedna veľká tragédia.
„Takže ju teraz plánuješ predstaviť Žanete ako jej náhradnej matke?“ - spýtal sa Majo.
Andrejova tvár stratila na pár sekúnd klasický odtieň.
„ Zvyknú si na seba. Evka je ešte malá, zvykne si rýchlejšie a Žaneta to bude musieť pochopiť a zobrať ako hotovú vec. Ja s ňou o tom debatovať nebudem.“
„Dáš jej teda na výber, hm, no nechcem nič v zlom, ale myslím, že so Žanetou to nebude až tak ľahké ako si myslíš.“ - vyzvedal Majo.
Žaneta nebola tá práva osoba, ktorá robila Andrejovi vrásky na čele. Ignoroval Majove dedukcie, hlasné myšlienky a závery v štýle veľkého právnika Matlocka. Mal v hlave tajomstvo svojho manželstva, ktoré sa z polovice pochovalo a z druhej polovice nedávalo jemu spať posledné noci.
Vedel, že Majo ho nepovažuje za inteligentného človeka, no keď zalistoval v biednom zozname priateľov, nenašiel nikoho vhodnejšieho. Rozhodol sa ho zasvätiť hlavne pre jeho právnické povolanie. Ak by vznikli v budúcnosti problémy, bol by jediný, ktorý by mu vedel pomôcť.
„Nie je teraz dôležité, či bude Žaneta súhlasiť alebo nie. Trápi ma niečo iné. Prisahaj, že to zostane medzi nami. Teraz chcem s tebou hovoriť ako so svojim právnikom, ako tvoj klient, tak máš povinnosť mlčanlivosti.“
„Dobre, kľud, kamoško, budeme sa rozprávať ako obvinený a jeho právnik. Von s tým, o čo ide?“
Andrej hodil do seba druhú slivovicu, ešte raz sa otázkami ubezpečil, že Majo bude mlčať. Zhlboka sa nadýchol, myšlienkami sa uistil, že robí správnu vec, zadíval sa do Majových očí, ktoré mu farbou na sekundu pripomenuli Luciine, čo považoval za znamenie, že s jeho voľbou súhlasí aj ona z druhého sveta. Pokojným hlasom vyriekol svoju nočnú moru.
„Nie som biologickým otcom malej Evky.“
V deň Luciinho pohrebu sa v istom pánskom podniku vo Viedni otvárali fľaše šampanského. Všetky platila bývala zamestnankyňa, ktorá mala jeden veľký dôvod na oslavu. Svoju radosť z Luciinej smrti pred Andrejom skrývala a hrala oné rameno pochopenia, na ktoré si mohol Andrej zložiť hlavu a vyplakať sa. Kým on plakal, ona prekypovala šťastím.
„Linduška moja, dnes mám Vianoce. Dostala som od Ježiška predčasný darček.“ - chytila Lindu pod pazuchu a začala s ňou tancovať pri bare.
Linda chápala jej radosť, no zdalo sa jej to neprimerané k vzhľadom na situáciu, ktorú Andrej prežíval. Mlčala, vedela, že môže zbytočnými špekuláciami a výčitkami prekaziť Žanetinu viac ako vianočnú náladu.
„Som nesmierne rada, že ti všetko vychádza, Žanetka.“ - vysmiata Linda sa nechala pri tanci viesť Žanetou a upíjala zo šampanského, ktoré držala v ruke.
Žaneta pod návalom emócii, endorfínov a bubliniek šampanského obdarovala Lindu dlhým francúzskym bozkom, ktorý vyvolal ovácie a potlesk rakúskych pánov hľadajúcich utešenie, ktoré pred pár týždňami poskytovala aj Žaneta.
„Bude nám dobre, holubička. Všetko je teraz ľahšie.“
Žaneta po tom, čo sa dozvedela, že jej amant ovdovel, začala kalkulovať so všetkým Luciiným majetkom. Navštívila predajňu s nábytkom, nakúpila magazíny o bývaní a nakreslila úpravy bytu, do ktorého sa plánovala čoskoro presťahovať.
Rátala so všetkým, čo po Lucii zostalo, jediné na čo zabudla bola Andrejova dcéra.
Komentáre