adam j. pallo

Spolubývajúca bola kolegyňa môjho spolubývajúceho z práce. Redaktorka prestížnej televízie, ktorej energie nemala začiatok a dlho nebude mať koniec. Vysmievala sa mojej lenivosti, napriek tomu, že v neporiadku si jej neverending energia a moja surviving lenivosť mohli podať ruky.

Kamaráta-redaktora, ktorý bol oný tretí v našom byte, som s doterajším spôsobom môjho života nemusel zoznamovať. Vedel takmer o všetkom, a to ostatné si domyslel. Spolubývajúca-redaktorka možno niečo počula, ale nič sa nepýtala. Všetko pochopila, keď sa v kúpeľni stretla s istým mládencom, ktorého dodnes nevieme identifikovať. Všetci traja sme sa zhodli v tom, že vyšiel z mojej postele, kam však odišiel, nepátral nik z nás.

Dostal som kľúče od bytu a novej kapitoly môjho života, ktorý už nebol a ani nie je o študentských party, ale o typickom bratislavskom naháňaní peňazí.

Zavolal som svojmu bývalému šéfovi, ktorý pokračoval vo svojom bohémskom živote vedeného troma cestami. Od manželky do práce, z práce do bordelu a z bordelu späť k tej, ktorá na prste nosila ním nasadenú obrúčku posledných 15 rokov.

"Prepáč, ale nemám teraz nič voľné. Odišiel si preč a zobrali sme miesto teba jedného študenta. Vieš práce bolo cez leto dosť a ty si ušiel, nemohli sme čakať. Keď budem niekoho potrebovať, zavolám ti." - bez pozdravu položil.

Čakal som odpoveď tohto typu, no nečakal som, že ju budem počuť toľkokrát. Žiadna právnická kancelária nehľadala nedoštudovaného a nedoštudovaný sa ani doštudovať nesnažil.

Skončil som v agentúre, ktorá mi zo všetkých brigád, našla mojim doterajším skúsenostiam vhodnú, i keď od toho, čím som sa v posledných piatich rokoch snažil byť, vzdialenú prácu.

"Dobrý deň, nebudeme vás zaťažovať skúšaním, máme veľa práce. Sadnite si a rýchlo vám vysvetlíme, čo bude náplňou vašej práce.

Prepisoval som z papierov do počítača údaje a v mysli si zaspomínal na učiteľku strojopisu z gymnázia. Snažila sa 20 pubertou sfackaných mladých ľudí naučiť klásť správne prsty, aby sme si nepomýli „a“ s „f“ a po predčasnom skončení kurzu sa usilovala riaditeľku presvedčiť o tom, aby nám zhoršila známky zo správania potom, čo sme ju raz v učebni zamkli a s výsmechom,že strojopis nás nikdy živiť nebude, sme odišli do krčmy.

„Dávaj si pozor, robíš v číslach chyby a čísla sú najdôležitejšie.“ - prišla ku mne vedúca smeny, ktorá bola mladšia odo mňa s titulom Mgr., ktorým ju spoločnosť zaradila medzi zdravotnícke laborantky v oblasti genetiky, pracovala však tiež v stratenom obore ako ja.

S nechuťou som pozrel na jej ryšavé vlasy zopnuté v cope, z končeka ktorého kvapkali sliny svedčiace o tom, že slečna si svoju vnútornú, nikým neregistrujúcu nervozitu, vybíja mľaskaním svojich vlasov v ústach.

„A to čo je za zázrak?“ - spýtal som sa chlapíka, sediaceho a ťukajúceho ako drak, vedľa mňa.

„Má nás na starosti, vie byť dosť nervózna, ja ju ignorujem.“

Mladý a nervózny človek dnes nie je nikomu neznámy pojem. V meste, ktoré málokedy spí, a keď si myslí, že spí, tak len bdie, to nebol žiadny nový syndróm. Len ja som ho ignoroval. Nepripúšťal som si veci k telu a ľudí k srdcu a vedel som, že nejak to tu prežijem aj so svojou sedliackou flegmatickosťou.

Ryšavá slečna bola zo dňa na deň nervóznejšia a ja priamo úmerne tomu drzejší. Možno tie žabo myšie hádky, ktoré sme si párkrát odbili, boli nevyhnutnosťou k tomu, aby sa z nás stali najlepší kamaráti.

Upozornil som ju na jej zlozvyk, o ktorom si myslela, že ho nikto nevidí, čo vyriešila tým, že sa dala ostrihať na krátko, za čo som ju skritizoval, že vyzerá ako na cestu do Buchenwaldu. Zbližovali sme sa pri víne, horkej čokoláde a každej voľnej minúte, ktorú sme nevenovali svojim doterajším kamarátom.

„Ignoruješ ma, ty sedliacky samec?“ - hlas vulgaristky mi za ostatné mesiace vyfučal z hlavy.

„A kto tam?“

„Ty hlupák, kto by už len tebe, okrem mňa, telefonoval. Ktorá baba ťa ako jediná miluje, buznička moja?“

Žiarovka, ktorá bliká nad hlavami kreslených postavičiek v komiksoch, prerušovane zablikala nad mojou.

„Ale né, no né, to ty, né, predpokladám, že vydatá a stále bezdetná.“

„Ale jo, no né jo, jsem to já, predpokladám, že slobodný a stále nežiadúci.“

Pozval som ju na návštevu do môjho bytu, ktorý stihla v úvode skritizovať a prirovnať podmienkam ruských študentov na internáte.

„Za tie prachy, čo tu platíš, by som si vedela nájsť luxus pod bratislavským hradom.“

„Za tie peniaze, ktoré zarobím, som rád, že mám ako taký luxus.“

„A kde máš doláre, he he, šiel do riadnych sračiek, neviem, na čo si sa tam vlastne trepal, mal si si dokončiť školu ako ja a bolo by ti ľahšie.“

„Nepripomínaj mi moje životné prehry.“

„Dobre vieš, že ja rada. Čo si dnes varil? Konzervu s imitáciou hubovej omáčky zapekanú s plesnivým chlebom? Prosím ťa, poďme sa von najesť, výnimočne platím ja, nech vidíš, ako by si sa mal, keby si bol doštudoval, hlupák. Všimol si si, prestala som nadávať.“

Jej návšteva v mojom podnájme trvala dve minúty, vyzula sa, zhodila zo seba vetrovku, prebehla sa po byte a ani som si pri jej kritizovaní nevšimol, kedy sa obula a obliekla a s otvorenými dverami stála na prahu a pozývala ma na večeru.

Nad zapekanými cestovinami, dvojitou hruškovicou, praženými mandľami a krabičkou cigariet, som si vypočul aká bola šikovná a ja sprostý, aká je teraz úspešná a ja sprostý, aká je nenahraditeľná a ja sprostý a aká je aká a taká a ja vždy sprostý.

„Zaspal si chlapec môj, a podľa mňa riadne na dlho, takže teraz si dávam úlohu.“ - prekrížila si prsty, zatvorila oči a akoby do stropu reštaurácie hovorila - „pane bože, tak ako možno stojíš nado mnou, daj mi síl, nech z tohto lenivca, urobím kopancami riadneho človeka a z toho jeho natrhnutého zadku, správnu riť, ktorá si konečne sadne tam, kde by už dávno, bez jeho sprostosti, mala sedieť. V tom mi pomáhaj, na zdravie.“ - chytila do ruky pohárik hruškovice a na jeden dúšok ho „hodila“ do seba.

Po jej predsavzatí a rečiach o príprave na svadbu, ktorou sa teraz zamestnáva, sa k nám pridali bývali spolužiaci. Zopakovali sa staré dobré študentské časy, v ktorých som sa cítil tak slobodne a sebavedomo, že mi to zrazu bolo cudzie a nevedel som sa dostať do správnej nálady. Bolo to najmä tým, že nad hlavami všetkých spolusediacich sa hompáľali tri písmenka Mgr., nad tou mojou len veľký otáznik so „zdochyňajúcou“ žiarovkou.

Ako vždy, aj teraz som musel uznať, že vulgaristka mala pravdu. Dobrovoľne a možno aj cielene, som obetoval a zahodil možnosť dokončiť niečo, na čom som sa v posledných rokoch snažil pracovať. Prešvihol som septembrové termíny štátnic a kým som nevidel starú „bandu“ zo školy, zmieroval som sa s myšlienkou, že tie ďalšie termíny budú bez môjho mena.

Tváre, ktoré okolo mňa sedeli ma, aj bez pomoci kamaráta bechera, presvedčili o tom, že tak časté opakovanie spojenia „ja som... a ty si sprostý, lebo...“ z úst vulgaristky, boli správnym pomenovaním môjho nezodpovedného prístupu k sebe samému, k rodičom a vlastne aj ku všetkým kamarátom, s ktorým som bol donedávna na tej istej úrovni.

Nedávno však pominulo a ja som sa prepadol o level nižšie a kľudne čakal, čo príde.