adam j. pallo

Spadnúť z bicykla priamo pod kolesá vlaku s cieľovou stanicou Krakow. Nikdy som tam nebol, tak nevidím dôvod, prečo by som tam nemohol poslať hlavu, nech to tam "sčekne" a pošle správu, po ktorej jej pošlem ostatok tela. Dovtedy sa budem s tebou bezhlavo rozprávať o láske. Nevidím ťa.

Neuraz sa, no nemôžem sa ti pozrieť do očí. Nájdem si preto polohu, v ktorej som otočený chrbtom hlúposti a brucho aj s ostatkami, ktoré mi zostali, nasmerujem na neznámy bod v miestnosti, v ktorej som sa niekedy dávno prvý krát miloval a posledný krát zamiloval. Nie je to romantické? 

Pokúsil som sa kráčať v tvojich topánkach, no topánky sa zodrali a do nových som nedostal šancu vstúpiť. A teraz, keď sa hlave nanútim výlet do Krakowa, bosí kráčam po miestnosti a snažím sa ti rečou tela povedať "skúsme to ešte raz". Ale pomalšie. Posledný lístok z húsenkovej dráhy bol príliš drahý na takú krátku jazdu.Kde si?

Nevšímaš si moje pohyby, labutie jazero, vyznanie lásky, utekáš pred dotykmi mojich rúk a posmievaš sa mi. Nevidím, no cítim to a bolí to. Dnes som sa do teba zaľúbil viac ako vtedy, keď sme sa hrali na zmaturovaných lajdákov s jednotkami za výkon v posteli, s päťkami za empatie. Hrali sme ich, no boli sme zlí herci a nikoho nepresvedčili. Teraz je to iné, alebo rovnaké? Uštipni ma, nech toľko nefilozofujem. 

Chceš počuť, no teraz to nedokážem povedať, no musíš to vidieť. Musíš. 

Nevládzem. Slová stratili váhu niekedy v polovici jazdy a zostatky oplzlostí spod priesvitnej periny vypŕchli pred dvoma dňami. Hľadali sme rozdielne veci, dve antonymá, spájali ich do kompromisov, no hneď v prvom kole sme prehrali. V tom kole, v ktorom bolo na jednej strane JA a na druhej TY. 

Prešli sme kúsok cesty a boli unavení jeden z druhého. Dali sme si prestávku. Odskočili si a pokračovali v ceste, no ani na tomto úseku nebola značka "Stop", ani tu nebola križovatka, na ktorej by si šla ty vpravo a ja vľavo. A prečo by sme to robili? Klamali nás.

A želali všetko dobré vo vzťahu, ktorý sme hrali ako nositelia Zlatých malín. Bol to prepadák roka a klamlivé recenzie. Pribúdalo divákov, opustili nás však niekedy v polovici filmu a my sme sa z plátna usmievali. O čom sme sa ich vlastne snažili presvedčiť?

O dvoch polohách za päť minút, o šiestich orgazmov za dve hodiny, o návrate generácie sexu? Smiali sme sa za chrbátmi tých, ktorí sa smiali za našimi a stále dôverovali, že v empatii sme lúzri. Bolo to na tom papieri, ktorý nám nahovoril, že sme dospelí, no nebol tam návod, ako byť dospelí. A zrazu jeden z nás našiel návod pohodený medzi riadkami na tom papieri a dal si žiadosť na reparát. Empatia za jedna.

Vtedy som si dal kávu a myslel na piaty orgazmus, ďalšiu epizódu z nášho filmu a prepočul buchnutie dverí. Zostal som sám. S nimi a s ňou. S myšlienkami a s mojou hlavou, z ktorej vychádzali. 

Nechápal som, že jeden z nás dostal rozum a ukončil to. Aj keby som to počul tisíckrát, nepochopil by som to. Lebo som nečítal medzi riadkami toho prekliateho papiera, prekladal si všetky tvoje slová do svojho jazyka a keď ťa prosím o pomoc pri preklade, utekáš. 

Chcel som sa zahrať na dospelého, a preto som hlavu poslal na výlet. Zavolal som ťa, aby som ti ukázal, že to nebolo všetko len o sexe a že aj keď som hlupák, srdce moje chce byť len tvoje. Sedím v rohu miestnosti a mávam vo vzduchu rukami, chcem ťa objať. Chytám sa niečoho, čo mi je po hmate známe.

Vrátili mi ju. Bola čiernym pasažierom a revízor ju vysadil v Žiline. Nikdy som ju už nechcel späť, nepovedal som jej, že jej do Krakowa ostatok nepošlem a ona ako vždy zlyhala. Nasadil som si ju na krk a vrátil sa k starým myšlienkam.

Nedáme si sex na rozlúčku?

p.s.  dnes fakt nie...