adam j. pallo

Prestať sa kontrolovať a vybuchnúť v nečakanú chvíľu je vraj výsadou cholerikov, baranov, zakomplexovaných ľudí, ktorých komplex ste neodhalili v prvých dňoch, ale až v onom okamihu, keď ich výbuch rozmetal všetky vaše predstavy o perfektnosti daného homo komplexis.

Pozeráte s otvorenými ústami na blesky, ktoré vám šľahajú do tváre z úst osoby, ku ktorej ste mali do výbuchu sympatie, dôveru a nebodaj aj nekonečný pocit lásky.

Genetička bola flegmatický typ. Rada hovorila o svojej pragmatickosti a objektívnym pohľadom na každý problém. Možno si myslela, že to využije vo vzťahu, v ktorom sa práve nachádzala spolu s kamarátom slušákom.

Sedeli sme na lavičke na Hlavnom námestí a v tichosti nadväzovali očné kontakty so stovkami očami, ktoré prechádzali okolo. Nehľadali sme v neznámych záchranné koleso, ako keď sa snažíte v stave bezmocnosti, v ktorej vám hlúposť niekoho iného vzala všetky slovné prejavy, ktorými by ste obhájili svoje postoje, nájsť podporu, a márne blúdite z očí jedného, ktorého ste považovali za rozumného, do očí ďalšieho, ktorý tiež mlčí a svojimi tupými pohľadmi vás nechajú s oným hlupákom v jednej jame.

"Možno som sa mala po škole vrátiť domov. Čo tu vlastne hľadám? Prácu vo svojom odbore si len tak ľahko nenájdem a robiť to, čo robia niektorí, ktorí ledva dokončili základnú školu, ma už viac ubíja ako dáva nejakú vieru, že je to len začiatok, ktorý je nevyhnutný u každého."

"Nemáš na to odísť odtiaľto. Chceš len počuť od niekoho iného to, čo si práve povedala."

"Prečo vždy držíš hubu vtedy, keď máš hovoriť a rozprávaš vtedy, keď ťa už skoro nikto nepočúva?"

"Lebo je ľahšie vyhovoriť sa frázou "sama si to povedala" ako brať na seba zodpovednosť z vytknutia "sám si mi to hovoril". A ja som ten bútľavý strom, či iná drevina, ktorý sa snaží vyhnúť konfrontáciám."

"Si alibista a strachopud." - poznamenala s povzdychom a hlavu si podoprela rukami.

V hlave mala bordel z predchádzajúceho dňa.

"Pamätáš si na tú tvoju básničku, ktorú si mi raz dal?"

"Jasné, že hej, "Secrets on the Dancefloor" sa to tuším volalo."

"Vždy, keď mám takéto obdobie si ju prečítam a dokážem sa vyhnúť depresiám, včera som to zopakovala, no nezabralo to."

"Možno to nie je básnička, ktorá nepomáha s problémami vo vzťahoch."

Kamarát slušák jej počas našej debaty poslal zopár ospravedlňujúcich správ a prosil o šancu vysvetliť všetko, čo sa v predchádzajúci deň stalo, pretože mu na nej záležalo, ale už len ako na kamarátke.

Slušák si prechádzal počas vzťahu s genetičkou kopec vecí, na ktoré nemal, po pokuse o nenávratný odchod, jasné odpovede. Medzi zbierkou modelov vláčikov spisoval klady a zápory života a za pomoci psychológa sa snažil vylúčiť negatívne vplyvy tejto spoločnosti na jeho osobu. Spísal ich na čiernu listinu a na prvé miesto umiestnil genetičku. Deň po jej spísaní bolo na prvom mieste už iné negatívum a genetička na pokraji psychického zrútenia.

"Bol úplne nepríčetný. Nevedela som sa nadýchnuť a od nervov vypustiť jedinú slzu. Dusí ťa výčitkami, porovnáva s niekým, o kom nemáš ani šajnu, že existuje. Vie rozobrať každé tvoje slovo a tým rozborom ťa udupať, že nevládzeš v sebe nájsť zrnko dôstojnosti a s predstieranou hrdosťou zabuchnúť za sebou dvere."

"A potom sa pýtaš otázky, kde si urobila chybu, lebo on ťa nepriamo presvedčil, že chyba vyletela z tvojej strany, i keď v podstate sa ti ospravedlňoval, že chyba je na jeho strane, ale tá jeho chyba bola len reakcia na tvoju chybu a on už teraz nevie, kedy tá tvoja chyba začala. Pri každom rozchode sa musí vyskytnúť slovo "chyba". Pri väčšine rozchodov zabudneme na to, že chyby sa dajú napraviť, lebo nepatrnou zmienkou o náprave, by sme mohli ohroziť rozchod, ktorý sa snažíme chybami, či už vlastnými alebo toho druhého, vysvetliť."

Nemala chuť pokračovať v spomínaní a bádaní po tom, či nejaká chyba existovala. Po malej prechádzke sme sa zatvorili v jej izbe a vyvalení na posteli pozerali na dokument o šokujúcej Ázií.

"Čo si o mne myslíš? Nikdy si mi nepovedal, aký máš názor na mňa." - spýtala sa po tom, len čo sa nám myšlienky o globálnych problémov vrátili späť do našich.

"Nič zlé, neboj, inak by som tu s tebou neležal." - ležali sme a dívali sa jeden druhému do očí, romantika na hranici gýčovitosti.

"Odkiaľ majú niektorí toľko zlého v sebe a prečo to nedokážeme odhaliť skôr ako nás zrania?"

"Lebo nikto nedokáže všetko." - odpovedal som a zaspal.

Lebo si môžme kúpiť tisíc rôznych lámp, no svetlo bude vždy rovnaké, nemôžme však byť naivní a čakať, že tisíc rôznych ľudí má rovnakú povahu. Je v nás svetlo, ktoré môže pomôcť a zároveň aj tma, ktorá môže vystrašiť a my sa snažíme utiecť pred tmou, lebo nedokážeme jediným gombíkom rozhodnúť, ktorú časť z toho druhého si práve želáme.

Kamarát slušák nešetril genetičku v svojej záverečnej rozchodovej reči. Vyčítal jej aroganciu, rozmaznanosť jedináčka, nedostupnosť a iné veci. O pár sekúnd po výčitkách si chcel opäť siahnuť na život a celé to zakončil porovnávaním genetičky a jeho predchádzajúcej frajerky, ktorá sa práve v ten týždeň vrátila zo Španielska, v ktorom sa pred dvoma rokmi rozišli.

Španielsko bolo pre neho bod zlomu, od ktorého nedokázal zabudnúť na jedinú lásku a zabudol na všetko ostatné, čo mu bolo predtým všetkým. Okradnutý o peniaze, ilúzie a svoj talent na rozpoznanie dobrých od zlých, bezducho dva roky kráčal tými istými bratislavskými ulicami do práce a z práce domov.

Nemal náladu obdarovať niekoho pohľadom a zrejme ani snahu zabudnúť na ex-priateľku, ktorú, dva týždne po jej príchode späť na Slovensko, zmlátil a potom, čo zavolal záchranku sa, bez výčitiek svedomie, prihlásil na polícií.

"Kde sa to v ňom vzalo?" - prekvapene sa ma spýtala genetička.

Mykol som plecami. Odkiaľ som to mal vedieť?

Časovaná bomba je možno aj v mojej hlave a čaká na impulz, ktorý bude poslednou stotinou sekundy pred jej odpálením.

A tak isto môže byť aj v tej vašej, načasovaná buď na dĺžku celého života alebo na určitú hodinu počas neho. Kým sa ostatní budú pýtať, kde sa to vo vás vzalo, vy budete "rozhádzaný" po celom okolí a horda doktorov vám kúsky rozlietaného "ja" bude analyzovať, postupne spájať, a buď vo vás spustia ďalší časovač, alebo prestrihnú správny drôt, a to zlé vo vás zneškodnia.

Genetička ešte niekoľko dní spomínala na vzťah so slušákom, kým začala o sebe opäť tvrdiť, že je zas tou niekdajšou pragmatickou ženou.

"Nechápem tomu slovu, tak to na mňa neskúšaj, nevidel som to u teba vtedy a myslím, že normálna si aj teraz, zatiaľ." - skočil som jej do prejavu o pragmatickosti.

"Prečo nedáš ten tvoj text niekomu naspievať?" - zmenila tému.

"Lebo nie som Kamil Peteraj a svoj účel splnil."

"Ako to?" - nechápala.

"Povedala si, že ťa vždy ochráni pred depkou, tak je teda len a len tvoj. Venujem ho tebe, zo srdca, alebo z niektorej končatiny, vyber si odkiaľ chceš."

"Beriem si to srdce." - zasmiala sa.

"Ale nie je také pragmatické ako to tvoje. He he."

"To prežijem."

"Nefandi si." - a ťukali sme veselo v práci do klávesníc.

Slušákova expriateľka sa po zotavení vrátila späť do Španielska. Slušák po pár mesiacov späť medzi svoje miniatúrne koľajnice, ktoré neskôr venoval nejakému detskému domovu. Píše básne, blogy, komentáre, študuje históriu a myslím, že má doma najväčšiu zbierku puzzle. Vždy pred Vianocami zájdeme na jedno pivo.

Do Bratislavy sa nechce vrátiť. Zamiloval sa do Prahy a okolitého českého národa.

"Keby som tam šiel skôr, možno by bolo všetko iné, ...keby som šiel hocikam skôr, možno by som dnes nemusel zabúdať na tie hrozné dva roky..." - vyčítavo si hovorí sám sebe, odpije z piva a bez mojej reakcie, pokračuje v rozprávaní o tom, čo sa mu prihodilo u západných susedov, a čo by ešte chcel, aby ho niekedy v budúcnosti stretlo.