adam j. pallo

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Puzzle

Sedel som na rohu postele a pozeral na Žanetinho brata. Pracovné cesty v Bratislave poväčšine zakončil u mňa. Každé nové stretnutie s ním bolo vernou kópiou predchádzajúceho - neimprovizovali sme ani raz. Začalo to jeho ponosovaním sa na nedostatok príležitostí v rodnom meste. Sex. Káva. Žvásty o budúcnosti. Sex. A nakoniec ja v rohu postele dumajúc nad tým, kedy som stratil fantáziu, rozum a posledné tri roky.

"Nebaví ma to s tebou," skočil som mu do príbehu o rande naslepo neviem s kým.

"Som nudný? Nudím ťa? Nevymýšľaj si, prosím ťa, v posteli ma všetci chvália," obhajoval sa.

"A mimo nej?"

Odkašlal si, vstal, poprechádzal sa po izbe a s výrazom dotknutého ega pokračoval v obhajovaní. Nik mu nikdy nikde nepovedal, že je nudný. Ako si to predstavujem, dovoľujem, opovažujem, zas dovoľujem a čo tým sledujem?

"Nesledujem nič. Si nudný. Keď rozprávaš, zívam. Keď sa ma dotýkaš, zatínam zuby. Keď sa ma snažíš pretiahnuť, v hlave mi hučí Bjőrk," nepohol som sa z miesta a nevšímal si nepravidelnú chôdzu za chrbtom. Zastal. Úplne hmatateľne som cítil nechápavý pohľad na chrbte a tušil jeho rozhorčený výraz.

"Bjőrk? Tst. To snáď nemyslíš vážne?"

"Hej. Björk. If you evet get close to a human. A aj keby to bol hocikto iný, nudíš ma. Prepáč."

"Vyzerám snáď ako Bjőrk?" ohradil sa.

Nie. Nevyzeral a ani nespieval ako Björk. Bol takmer dvakrát taký vysoký ako ona, s vyholenou hlavou a zarasteným hrudníkom, na ktorom prsia oddeľovala úzka priamka. Postavil sa predo mňa. Poškriabal sa medzi nohami. Potom na hlave a s rukami v bok sa ma zvýšeným hlasom spýtal: "Ako to myslíš?"

"Ako som povedal," nepohol som sa z miesta.

Obliekol sa. Bez pozdravu odišiel.

**

Večer som ho stretol v gay bare. Sedel sám a klepal podpivníkom o stôl. Posadil som sa oproti nemu a prelistoval nápojový lístok.

"Pamätáš si na tú noc v Piešťanoch?" spýtal sa.

Pamätal som si Žanetu. Poľský fiat a svadbu jej spolužiačky zo strednej školy. Zaspala opitá na stole a ja s jej bratom na vŕzgajúcej posteli v hotelovej izbe.

"Nezmenili sme sa odvtedy," usmial som sa pri spomienkach, "bola to pekná, ale krátka noc a obaja sme si ju zle vysvetlili."

"Mňa nebaví byť sám. Vieš aké je to? V malom meste?"

"Myslím, že rovnaké ako vo veľkom."

"Ako sa ty môžeš na niečo sťažovať?"

"Nesťažujem sa. Odpovedám."

"Prečo mi nechceš pomôcť? Žaneta sa na mňa vysrala a ty mi nadávaš, že som nudný," hovoril hlasnejšie ako kedykoľvek predtým.
 

Bol nahnevaný. Zasypal ma slovami o sebaľútosti, osamelosti, bolesti a poníženosti. Nedával mi čas na rozmyslenie.

"Ja naozaj neviem, prepáč. Neviem pomôcť," prstami som si prešiel po nose snažiac sa nahrať na tvár výraz chápavosť.

"Nevieš, lebo si nikdy nad tým ani nerozmýšľal. Si strašný sebec," dopil a odišiel na parket.

O druhej v noci odchádzal opitý s dvoma chlapcami. Jeden bol prefarbený na blond. Na pravom líci mu spod mejkapu vytŕčali dva vredy a ovisnutý brušný sval prekrýval vrchnú časť veľkej pracky D&G. Druhý chlapec mal krásne biele zuby.
Obzeral som si ich, kým sa nestratili z dohľadu.

**
"Ahoj."

"Ahoj," pozdravil som a odvrátil tvár od pána, ktorý si ku mne prisadol.

"Ako sa bavíš?" pokračoval.

Pokrčil som ramenami.

"Vídať ťa tu často. Zabávaš sa?"

Pokrčil som ramenami.

Stíchol na dve pesničky. Pomaly sŕkal cez slamku kolu a prstami ťukal do stola v rytme hudby. Pôsobil upravene. Duševne upravene. Nie vyrovnane, lebo to je príliš geometrické slovo merateľné kotúčovým metrom.

"Veľmi zlá pesnička. Vám sa páči?" prerušil som jeho ťukanie do stola.

"Tu si všetci tykáme," usmial sa a vypol ťukajúce prsty. "Som Jozef."

"Peter. Alebo tak nejak. Asi."

"Peťko," potvrdil, že počul správne. "A prečo je Peťko nešťastný?"

Usmial som sa, objednal si pivo a stíchol. Jozef skúmal skupinu štebotavých gayov, ktorí sa zhromaždili okolo vedľajšieho stola. Pôsobili bezstarostne. Od smiechu sa zakláňali, prikladali ruky k ústam, rytmicky prekrikovali jeden druhého. Prstami som stieral z pohára rosu a hľadal odpoveď na nešťastie.

"Nie som nešťastný," vynútil som si jeho pozornosť.
"Ale ani pravdovravný," odvrátil hlavu od rytmicky štebotajúcich. "Povedal ti niekto, že si pekný chlapec?"

"Povedali. Vždy iba raz. Potom už nik nedvíhal telefón." Pohár prestal byť orosený, zostal iba priesvitný o niečo menej ako ja. "Ale je som spokojný," dodal som.

"Nie, Peťko, nie si ani šťastný, ani spokojný. Si negatívny. Nerešpektuješ aký si, aký zostaneš. Komplikuješ sám seba. Peťko, ty si masochista," skonštatoval.

Nepoznal ma ani hodinu a vedel ma vystihnúť troma vetami. Mal talent. Na mňa. A mal veľa ďalších slov, ktoré prehltol. Vedel, že niečo vo mne naštartoval, no nechcel ma predbehnúť. Malo to byť medzi mnou a mnou.

Chcel som ho vidieť. Viac ako raz.

***

Jozef ma do ničoho ma nenútil. Ani uveriť tomu, čo mi hovoril. Zvyčajne pil kolu, povedal dva- tri vtipy, obzeral si chlapcov prechádzajúcich okolo a neskutočne krásne hovoril o ľuďoch.

"Veľa o sebe rozprávaš, no málo nad sebou premýšľaš," povedal mi na x-tom stretnutí.

"Asi nie je nad čím premýšľať."

"Potom nie je o čom rozprávať, Peťko. V bielom nehľadáš čierne, ale presviedčaš, že to biele nikdy nebolo. Neguješ, neguješ, neguješ a tým pádom odmietaš nielen ľudí naokolo, ale aj seba. Strieľaš skôr, ako nabíjaš."

Nepochopil som veľa vecí, ktoré mi rozprával. Spoznal to na druhom stretnutí a ku každému argumentu uviedol príklad. Hrdinov antiky, hercov, vedcov, zopár teplých futbalistov, kňazov a maliarov. Na x-tom stretnutí som chápal skôr ako dopovedal.

"Pred pár mesiacmi som bol na stretnutí ľudí, ktorých láska zničila. Odmietali svoj podiel viny. Kvázipoéziou obviňovali iných. Miestnosť plná obetných baranov a oviec," stíchol som a zahľadel sa na chlapa pri bare.

"A stále si myslím, že k nim nepatrím," pokračoval som, keď sa pozorovaný chlap stratil v dave na parkete.

"Máš veľa teórie, kto aký je, kým je a prečo by nemohol byť lepší," hovoril stoicky, prijemne a nezaujato, "skús vypracovať teóriu o sebe a nauč sa byť šťastný."

"Myslím, že by tá teória unudila aj mňa."

"Nepodceňuj sa. Objav krásu. Začni u seba, ľahšie sa ti bude hľadať v iných."

"A keď sa mi to nepodarí?"

"Potom ťa vyhlásim za experta na negácie." Vybral si z vrecka cigarety, položil ich na stôl a vstal. "Ideme sa pozrieť na toho fešáka, ktorý odišiel na parket?"

**
Sebapoznanie, ktoré malo viesť k selekcii s výsledkom šťastný človek nového storočia bolo párkrát narušené nechápavosťou Žanetinho brata. Videl vo mne poslednú stanicu, ak ho na tých predchádzajúcich nikto nečakal.

AHOJ. OSLAVUJEM DNES NARODENINY. MOZEM PRIST? Pípla mi esemska.

Stál pred vchodom. V ruke držal nejakú fľašku – pravdepodobne lacnejší koňak – a druhou si clonil nad očami, ktorými pátral po oknách. Bol opitý, zmätený a sám. A na narodeniny by nikto nemal byť sám.

NIE, odpovedal som rovnakým spôsobom.

POPIJEME, POSEXUJEME, UVIDIME. A za tým vysmiata tvár.

VACSINU TOHO ZVLADAM AJ SAM. A za tým zbohom.

Potúžený alkoholom sa hojdal zo strany na stranu a pri čítaní prijatej správy sa snažil udržať rovnováhu. Oprel sa o lavičku a vygrcal sa do kríkov za ňou. Hodil mobil o zem a ukázal zdvihnutý prostredník do neba. Párkrát zakričal kurva a vybral sa preč. Prešiel pár metrov, potkol sa a zostal ležať na chodníku.

"Vypi to naraz," položil som pred neho pohár so sódou. Poslúchol. Priťahoval si župan k hrudi a cez opuchnuté pery sa snažil pretlačiť ďakujem.

"Všetko najlepšie k narodeninám," vybral som z mrazničky kocky ľadu, vložil ich do igelitového vrecka a podal mu ho. "Prikladaj si to. Urobím kávu."

Rozbehol sa k záchodu a vydal zo seba posledné nadbytočné percentá. Na chodbe zhodil zo seba župan a vliezol opäť do sprchy. Hlavou búchal o obkladačky a plačlivým hlasom o niečo prosil. Nerozumel som mu. No zľakol som sa, keď sa v odtoku začala s vodou miešať krv. Neviem, či som dobehol včas alebo príliš skoro, no dostať ho z kúpeľne nebolo ľahké. Dal som mu dve facky. Vrátil mi tri. Vrazil som mu do nosa. On mne do brucha.

Padol som na kolená. Pridržiaval sa dlaždíc a druhou rukou zachytával obsah žalúdka. Vyhŕkli mi slzy, ktoré spustili Jožkove slová o hľadaní krásy v sebe. Zvalil som sa na dlážku a zatínal zuby od bolesti. Odchádzala pomaly. Hľadel som do stropu a chcel vrátiť čas. K momentu, keď som od okna utekal k Žanetinmu bratovi a pomáhal mu vstať. Dlhé nádychy striedali hlasné výdychy a nič nešlo vrátiť späť.

Žanetin brat sedel v sprchovom kúte. Masturboval. Potom, čo z neho vyšla posledná kvapka ma prekročil, obdaril pľuvancom a odišiel do spálne.

**

Z kúpeľňovej scény som sa spamätal pomerne rýchlo. Brucho rýchlejšie, psychický rozvrat o dve hodiny neskôr. A o pár dni som si priznal, že presne to som potreboval. Jožove rady a nakladačka od Žanetinho brata do seba zapadali ako puzzle. Posledné roky bol zo mňa patetický pseudopoét, ktorý potreboval prefackať. Nemal som však odvahu prosiť neznámych a ľutovať, že to potešenie padlo na Žanetinho brata bolo už neskoro.

S Jožkom sme ostatné týždne poväčšine rozprávali o umení. On o maľovaní, ja o Johnovi Rechym, ktorého som čítal. Zoznamoval ma s ľuďmi s rovnakým homo šarmom. Napomínal ma, keď som zliezal k negativizmu. A sem tam mi pripomínal, že som inteligentný, vtipný a mladý chlapec so životom, ktorý je viac pred ako za mnou.

"A čo si tu ja bez teba počnem? Teraz... teraz, keď som začal konečne niečo so sebou robiť? Jednoducho odídeš?" vyhŕkol som na neho, keď mi niektorý augustoví piatok oznámil, že odchádza.

"Vrátim sa. Možno o rok, dva."

"Nie je to fér. Naštartoval si ma a.." vyfúkol som dym z cigarety, "a zas sa vrátim tam, kde som bol."

"Nevrátiš. Na to už nebudeš mať čas. Pamätáš sa, Peťko, keď sme sa stretli prvýkrát?"

Prikývol som.

"Neveril si, nemiloval, nepekne rozprával. Pripúšťaš, že robíš chyby. Máš toho ešte veľa pred sebou, ale to už zvládneš bezo mňa."

"Ďakujem ti..." odmlčal som sa. "Za všetko. Ďakujem ti, za všetko a hlavne za priateľstvo."

Jožka som neskôr nazval mojím guru. Teoreticky ma rozobral do praktickej rozdrobenosti. Po stretnutiach s ním som sa dával pár dní dohromady. To zlé som nechával rozhodené pred dverami a to dobré sa snažil sceľovať.

Vzrušovalo ma to. Častejší úsmev na tvári. Oči bez vražedného pohľadu. Odpovede, ktoré sa vyhýbali zbytočným negatívnym úvahám. Viac sebavedomia, menej sklamania. Bola to Jožova práca a moja drina.

**
Pár týždňov po Jožkovom odchode do Nemecka som stretol v meste Žanetinho brata. Mal na sebe fialové sako s dvoma gombíkmi, pod ním bielu košeľu a modré rifle s prackou D&G. Panák vystrihnutý z deväťdesiatych rokov s okukaným štýlom jednorazových príležitosti.

Bolo neskoro na to, aby som prešiel na druhú stranu cesty. Aby som sa začítal do novín v stánku. Neskoro na všetko, aby som sa vyhol. "Servus, presťahoval som sa do Blavy."

"Bratislava na teba netrpezlivo čakala," odvrkol som mu bez opätovania úsmevu.

Pokúšal som sa ho obísť. Postavil sa mi do cesty. Vystrúhal grimasu v tvári.

"Nezájdeme na pohárik? Na privítanie."

"Nie. Nemám dôvod ťa vítať."

"Ty sa na mňa nebodaj hneváš? Ale prosím ťa, snáď si to malé nedorozumenie u teba v kúpeľni nevzal osobne. Bol som opitý."

"A ja triezvy a sprostý. Sme si kvit."

Začal sa ospravedlňovať slovami, ktoré som už poznal. Striedal najmä dve. Depresiu a osamelosť. Vraj mi dôveroval. Vraj ma považoval za najlepšieho kamaráta. A tí si sem tam skočia do vlasov. Musíme si odpusť navzájom. Využiť blízkosť a spoločný osud.

"Nahneváš sa, keď ti poviem, aby sme nič nerozvíjali?" spýtal som sa ho, keď si dal prestávku na nádych.

Nenahneval sa. Ustúpil mi z cesty s rečami o zlých rozhodnutiach a životných chybách. Zrýchlil som chôdzu a po pár metroch sa otočil. Ako to, že som si nikdy nevšimol jeho fialové sako?
 


pre zodpovedanie otázok | stály odkaz

Komentáre

  1. Ďakujem za dobré čítanie.
    publikované: 02.05.2012 16:06 | autor: derekpark (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014